DRAHÁ ČOPRAŇA
Spočiatku som bol odhodlaný a rozhodnutý, že svoj cestovateľský zámer uskutočním so Simonkou, mojou motorkou. Ale skôr či neskôr prišla fáza neistoty, spôsobená pochybnosťami a obavami zo strany okolia.
Čas vykročil, kráča, ide a nezastavuje.
Nezáväzne som po večeroch sledoval inzeráty na internete. Keď som vytypoval potenciálne nápadníčky, dohodol som si zo dve stretnutia samozrejme so súhlasom Simonky.
Bol som v Komárne a v Kútoch. V Komárne mala motorka veľmi biedny status a mala neprimeranú cenu aj po dohode. Tá z Kútov bola mladá ročník 2013, 1500 km zachovalá za fajn cenu. Avšak nemal som s predávajúceho dobrý pocit a tak som im povedal, že si to ešte premyslím. Podstate som to zavrhol a rozhodol sa, že pôjdem na cestu so Simonkou, keď sa som prešiel cez STK a všetko bolo v poriadku.
Ako sa čas môjho odchodu približoval, potreboval som so Simonkou absolvovať ešte zopár výletou aby sme sa lepšie zohrali. Srdce motorky, motor som začal zabiehať. Zostávalo 4,4km do ukončenia zábehu motora, keď sa stalo čo sa malo stať, aby som pochopil že Simonka nie na cestu tá pravá. Stali sme sa so Simonkou účastnikmi poistnej udalosti. Odchádzali sme na dvojdňový výlet do Ľubietovej. Asi 400m pred garážou pani vychádzala z parkovacieho miesta a nedala nám prednosť. So Simonkou sme padli na cestu a šúchali sa, kým nás trenie nezastavilo.
Je čas cestovať a je čas necestovať.
Takže motorka Simonka ostala zranená, nepojazdná. Bolo to ako naschvál, skôr však ako znamenie od Boha, že sa Simonka, moja motorečka so mnou definitívne nepôjde. Ja som bol OK, modriny a škrabanec na lakti, takže to znamenalo že ja budem môcť ísť. Kedže porucha bola vážna a časovo rozsiahla na opravu. Bolo rozhodnuté. Šach. Hra však pokračovala, bol som na ťahu. Ak som nechcel dostať šach-mat musel som konať. Rozhodne som sa nechcel vzdať sna cestovať, cesty, po ktorej som zašiel až sem – na začiatok. Pátranie po novej motorke som opäť rozbehol.
Pozrel som ešte nejaké inzeráty ale bezvýsledne. Bol som v Ivanke pri Dunaji a vo Vištuku. Prejazdil som na obhliadkach, ďalšie peniaze za benzín ale nič s toho. Motorka v Invanke bola drahá, väčšia kubatúra a tým aj spotreba. So šiestimi litrami na sto kilometroch by som mohol rovno ísť Sergejom (môj nissan almera ’98).
Boh ma viedol, len som to nevedel. Všetko smerovalo k jedinej možnosti a to motorke, s ktorej predajcu som nemal dobrý pocit. Nemal som na výber. Bola to posledná a jediná možnosť ako si splniť sen o cestovaní. Ozval som sa im, ohľadom aktuality inzerátu. Bol. Akoby motorka z Kútov čakala na mňa ako ju vezmem z kúta. Všetko mi začalo do seba zapadať. Motocykel značky KEEWAY Superlight 125. Pre mňa názov “keeway” znamená – kľúčová cesta, a “superlight”, že som si vybral svetlo a nie tmu. Totiž existuje aj model supershadow.
Simonka nebola tá pravá pre moju cestu, a muselo sa stať čo sa stalo, lebo ja by som ju vyliečil. Jej zranenia mali taký rozsah, že som pochopil, že musím nájsť inú motorku. Ja som nebol zásadne poškodený. Moje poškodenia sa opravili automaticky a zadarmo.
Bol som v Kútoch a kúpil som novú motorku s ťažkým srdcom, nie preto že som za ňu dal dosť dukátov, nie preto že som mal blbý pocit z predávajúceho, ale preto že som zradil tú jedinú – Simonku. Novú motorku som vôbec nepoznal, neboli sme zohratý. Ale takto to v živote chodí, veci často nevychádzajú podľa predstáv a nie sú podľa očakávaní. Ako som sa zmienil v úvode, chcel som sa nechať prekvapiť a toto bolo to prvé. Nové moto na poslednú chvíľu, nová motorka lastminute.
Chcem vycestovať a niečo vymyslieť, niečo precestovať a premyslieť, niečo zažiť a zamyslieť, niečo uvidieť a umyslieť.
By Palko
