DAY 06
–prejdené 185,1 km
04:52 Svitanie (1239,7 km)
Čo, alebo kto je čas.
Opäť som zostal bez čajokrásnej chvíle.
Ranná teplota dosahovala 15,5°C. Chladno ale znesiteľne. Bolo tak skoro, že ešte nestihla popadať rosa, a ja som bol dnes rýchlejší než doposiaľ.
Mal som dobrý medzičas.
Zbalil som sa a dal si odchod o 05:28. Horšie to bolo s teplotou počas jazdy na motorke 10,8°C. Začínal som drkotať zubami. Ako som sa spúšťal dole kľukatenkami, na cestu vbehol srnec, a zmetkoval tam. Nevedel, či sa má vrátiť alebo prebehnúť.
Od toho okamihu som čakal srnca za každou zákrutou a šiel som okolo 40km/h. Predvídal som, ako vravia slovenský policajti: “mali ste pán vodič predvídať”.
Na úsvite, vyrážam.
Svitajúce slnko som mal za chrbtom. Bol to príjemný pocit. Čakal som,, kedy tak vylezie slnečný kotúč spoza pahorkatiny, že ma bude zohrievať. Ale to bolo v nedozerne. Zatiaľ mi mali stačiť oranžové fľaky na ceste.
Rozrážal som lenivé molekuly ranného vzduchu v snahe zohriať sa. Malo vznikať trenie a tým aj teplo, ale keď odpor vzduchu zanedbáme a trenie neuvažujeme máme ideálny chlad 8,9°C. Fyzika ma oklamala a bola mi zima aj v letnom v Taliansku.
06:20 Pripravili mi dedinu s mojím menom
Išiel som si po kľukatenkách, drkotajúc zubami v pravidelnom rytme, aj keď vravia, že nemám hudobný sluch. Kukal som jak kuko. Šliapol som na brzdu a cúval späť k ceduli. Musel som si to odfotografovať.
Ten palo palo vieee, rád sa za ňou díva.
Dedina sa volala “Palo”. Bolo mi veselšie. Prechádzal som cez svoju menovkyňu dedinu. Neviem ako sa to povie pri dedinách, nie menovec. Menodedinka? Neviem.
10:12 Loano (1336,4 km)
Prechádzal som pobrežným mestom Loano, kde bol už poriadny ruch. Na uliciach sa to hemžilo ponáhľajúcimi ľuďmi, väčšinou v slnečných okuliaroch. Svietilo slnko a chystalo sa dňu dať poriadny úpek. Premávka viazla a ja som si hovoril, že som vychytal. Ale skôr ako vychytal by som povedal, že som kúpil. Kúpil som to. Kúpil to čo som potreboval na jedenie.
Potraviny coop, no necoop to!
V potravinách Coop. Presne také červené písmo ako Coop Jednota na slovensku. Tu to bolo iba Coop. Mali tam celý jeden regál plný všakovakých cestovín, ktoré som nemal čas podrobne skúmať lebo Čoparaňa bola sama na ulici.
Kúpil som si preživeň na dva, dva a pol druha dňa. Chcel som skúsiť niečo extra tak som kúpil kraba v konzerve. Platba kartou bola možná. Predavačka povedala sumu a ja som ukázal kartu a chcel ju prikladal k terminálu z hora, potom z boku. Lebo to bolo do 20€. Kukala na mňa, že čo to pášem. Naznačila aby som jej ju podal, ona ju iba vopchala do terminálu a bolo to. Ešte mi venovala blok, kartu a “grazie arrivederci” a už sa venovala zrejme starej známej, lebo sa dali do reči.
Unicreditbanka a čopraňa.
Moja hotovosť začínala plakať, lebo sa už v ľavom hornom rohu peňaženky začínala tvoriť pavučina. Otvoril som zips a na ulicu sa rozľahol žalostný nárek. Rýchlo som ju zavrel. Obzeral som sa po bankomatke, alebo podobnej matke. Videl som len karimatky na motorke. Kukám, obzerám sa jak labuť a uvidel som čo som potreboval. Na ulici bola pobočka UnicreditBank. Yes! Mal som výber vo vlastnej banke, takže neboli účtované žiadne extra príplatky. To bola pohoda, pohodička.
A do tretice všetko dobré, videl som kontajnerové stojisko. Boli to malé plechové krabice, ktoré sa mi zdali moc malé. Po odklopení sa odhalila hlboká šachta kde som na dne videl smeti. Infra štruktúra, uznal som a legálne som odhodil smeti, ktoré mi už zavadzali v priestore pre batožinu.
Venoval som sa čoprani a optimalizoval som jej otácky na slaný primorský vzduch.
10:34 Alassio pláž (1350,7 km)
Cez nasledovné pobrežné dediny som sa plýžil ako šakal. Predbiehali ma, mňa trápilo že kde sa dá zísť k moru a free sa okúpať. Nechcel som platiť aj za kúpanie.
Plážo lážo, lážo plážo. Pážo.
Konečne som našiel nejaký prístup k moru. Cez protismer som odbočil a prudko začal klesať. Musel som zostúpiť takmer na pláž. Vyzeralo to nádejne, dost ošliapaná prístupová cesta. Dole, na moje prekvapenie, čakalo parkovisko s výbercom. Vedel trochu po anglicky. Nenaznačujem tým, že som vedel viac. Vedel som toľko, aby som sa vyzvedal koľko chce za parkovanie. Čakal som tak symbolicky 1-2€. On že pol dňa 6€ a celý 10€. Som mu povedal: “i want just quick swim and go”.
Keď videl, že sa ksichtím jak kyslá uhorka navrhol, že tam pri ceste pred parkoviskom “for free”. Nedbal som zaparkovať kam ukázal. Zobral som cakumprásk to hlavné a povedal Čoprani nech chvíľu počká.
Bol som tam vyše dvoch hodín. Nikto to tam neriešil. Impregnoval som sa aby som nebol pruhovaný. Ako anglická smažená slanina na cibuli.
Emoji na bruchu, na tvári od ucha k uchu. Som vysmiaty do pohody.
Stál som vlastnými bosými nohami v spenenej vode mora. Bol som ako na dovolenke, pri mori v Taliansku. Už len dobre sa to vysloví: “pri mori v Taliansku. Bol som spokojný, krásny to pocit. Farba vody bola modrá a pláž kamenistá. Nesťažoval som si. Mal som pohodičku, pohodu.
Hádzal som sa do vĺn ako malé dieťa, plával, čvachtal sa vo vlnách a užíval si mora čo to dávalo. Voda bola studená a slaná. Pripomínal som si časy, keď sme boli s mamou prvý krát v živote pri mori v 2007. Bolo to Bulharsko. Teraz to bolo Taliansko a sám.
Selfie s morom-nie choroba ale more ako voda.
Jasné, že som ochutnal vodu. Musel som ju hneď vypľuť. Príliš slaná, možno by sa v nej dobre varili cestoviny – Talianske mýšlienky.
Teraz som nesal, schol som a bol som lepkavý. Sedel som na kameňoch a získaval vitamín D. Snažil som sa žmúriť do diaľky na more či sa nezakrivuje obzor. Mal som širokouhlý HD pohľad, ale nevidel som žiadny náznak rádiusu, len vodorovnú hladinu. Avšak oko fotoaparátu zakrivenie videlo.
Nevidel som žiadne čajky, ani na oblohe ani na pláži.
Zakrivený obzor, bacha, zem už nie je doska.
Hodinky z lidlu – “water 30M resistant”. No a tá voda sa tam jak dostala? Há? Večer som zistil, že digity na display už nesvietili.
More ma vyslobodilo z pút času. Hodinky sú ako putá času, často sa na ne dívame aj keď nepotrebujeme vedieť, koľko je hodín. Sme spútaný v čase, stresujeme sa, a to nás ničí. Okova času zhasla, dvere na väzení boli sa otvorili. Mohol som vyjsť zo žalára a vojsť do radosti von do sveta. Ten čas stál za to. Napokon je to zásluha mora.
Pohľad na hodinky. Je toľko, koľko chceš. Načo čas.
Všetko má svoj čas, stačí zistiť kedy je ten pravý. Môže byť čas pravý alebo ľavý? Alebo správny a nesprávny?
Obedáre na pláži
Obed bol klasika syrec a žemla. Uvedomil som si, že mám radšej instantné obedy. Nie fastfood ale selffood, kdekoľvek.
Mám tri hádanky
Kto uhádne, aké sú toto stromy? Prvá hadanka jedna fotka. Druhá hádanka dve fotky. Jedna je nápoveda v podobe listov. Svoje odpovede zasielajte na číslo PO BOXu…nie žartujem ak chcete môžte nechať svoju odpoveď v komentári.
Toto je najľahšia hádanka – číslo jeden.
Kto uhádne aký je toto strom?
Stredne ťažká hádanka – číslo dva.
Nápoveda je, že som neveril vlastnému nosu a oku.
Stredne ťažké listy – nápoveda k hádanke číslo dva.
Každá ďalšia dedina alebo mestečko, neviem čo sú zač tak nech neurazím občanov. Na uliciach rástli rôzne druhy paliem, niektoré vysoké aj 10 metrov. Videl som, prvý raz kvitnúce opuncie (kaktusy), kvitli na žlto. More bolo modré, obloha belasá, jazda pohodová, nálada dobrá, zážitok neopísateľný. Neviem popísať kombináciu pocitu, že cestujem, vidím po ľavej strane more, je slnečno a teplo a veziem sa na motorke s vetrom vo vlasoch.
Pokračoval som ďalej, malebným pobrežným osídlením – toto neuráža ani desinu a ani mesto. Po ceste v Liva Rigule bol lidl, a dostal som huť na zmrzlinu. Tak som si jednu doprial, a tiež aj jeden freeway icetea ku keeway na cestu.
Mňam lídlová zmrzaňa.
Zase som stál v rade pri pokladni, aj keď boli otvorené až dve. Uvažoval som sám pre seba, ak my na slovensku máme taliansky týždeň, tak logicky oni majú vtedy v taliansku slovenský týždeň a predávajú bryndzové halušky a kofolu.
Predavačka na mňa: “buongiorno” to bolo asi dobrý deň. A keď som zaplatil, zase sa nedalo bezkontaktne, “grazia arrivederci”. Na to som jej povedal: “Čau”.
A tretia hádanka pre profíkov. mimochodom, toto už neviem ani ja. Je to fialové a rástlo to všade. Nemám nápovedu.
Cyklámenové ploty okolo cesty.
V posledných dvoch mestách, Bordighera a Ventimiglia, som chytil takú zápchu, že od tlačenia spojky, mi skoro odpadlo zápästie. Najprv som šiel jak poctivec, tváril som sa že som v auto. Ale po niekoľkých minútach som prišiel asertivite miestnych na chuť. Už som sa aj ja cpal hala-bala medzi autami koľko rozmery Čopraňky umožňovali.
Mestské pohľady pre pamiatku chtivých.
Nechcem ju tým uraziť nie je asimetrická (asi meter vysoká asi meter široká), nie ona má postavu akurát. Nie že by som nemal čas, času som mal koľko som chcem po včerajšom hľadaní miesta na spanie, už viem že do pol desátej je ešte svetlo.
Latte, miestny camp (1424,8 km)
Latte je mestečko a nie káva, kávu nepijem, som na to ešte mladý. Našiel som si kemp. Po ceste za deň toto bol asi tretí-štvrtý. Potreboval som sprchu, to more bolo akosi lepkavé, ale úžasné. A taktiež som chcel zmyť zo seba dolu tú chémiu z krému proti opáleniu.
Rozložené kempovaníčko, deluxe na plachte proti bahnu. Frflem že Čopra musí byť dolu.
Nie je tu nikto, kto by ma chválil. Lucia sa so mnou nebaví, ešte stále je urazená, že som ju pripol na kľúče od Čopraňe. Musím sa samochváliť. Pochvalujem sa, že zo svojou basic poor angličtinou som sa heslovite dohodol.
V preklade to bolo asi niečo takéto: “vy mať pitná voda?” Opýtal som sa na sprchy a záchody, či je voda pitná a dozvedel som sa heslo na wifi.
Hovoril mi, že motorka musí byť inde. Som ho poučil, že musím byť čo najbližsie k nej. A podarilo sa. Ich angličtina bola na tom lepsie ale asi takáto: “ju puš buton and dan hav ju trii mints to šaor”
Posledná večera, prvá varená poživeň po šiestich dňoch, ou-jé.
Keďže som si doprial kemp, doprial som si aj špeciálnu večeru-varenú. K zaujímavosti tejto večere patrilo, že to bola posledná večera teda v Taliansku a prvá teplá na tomto road-tripe. Pozostávala z kempingových cestovín, (v tvare camping autíčka a vejára) ktoré som fasol v rakúskom Annenheime, a Italiamo pomodory rajčinovej omajdy, ktoré som kúpil v Taliansku niekde. Vodu na cestoviny som osolil ružovou soľou z domu, ktorá sa mi pri nešikovnej manipulácii rozsypala po stole.
Špeci cestovina, cesto-vina ako každá iná, akurát táto bola na cestovanie.
Balenie cestovín bolo 250g, z čoho som vedel naraz uvariť len polovicu. Cestoviny sa varili bezmála desať minút tak aby boli andente. Medzi tým mi dva krát vykypela voda. Keď som ich šiel zlievať nemal som čo vyliať, spotrebovala sa do cestovín a tie na spodku boli skoro už pražené. Keď som pridal omajdu, ošpricovala ma jedna z čerry sterilizovaných rajčín. (editorská poznámka: práve vtedy som s ním volal 😀 ) Ale výsledok bol jedlý. Na to, že neviem variť som bol spokojný a zase sa musím pochváliť. Chval, chval.
Sprchy boli zadarmo ale iba studené. Neznamenalo to, že nemali vyhrievanú podlahu, ale len studenú. Pod pojmom studená rozumej ľadová voda. Za teplú sprchaňu sa platilo 0,5€ na 3 minúty. Vedel som, že za tri minúty sa nestihnem sprchnúť, a za 1,5€, sa mi to neoplatí. Peňaženka vykonala nado mnou rozsudok. Si odsúdený na jednu studenú sprchu! Som predsa free, používam free wifi a som free nepoužiť studenú free sprchu, bránil som sa. Peňaženka sa karhavo zamračila a ukázala prstom na mučiareň.
Pohľad na studenú sprchovaciu celu.
Bola free ako freez. Bolo tam viac kabín. V každej bolo jedno kolečka na pustenie vody. Vybral som si tú kde bolo červené, s malou nádejou. So zvesenou hlavou som vošiel do kabíny 1×1 meter a zavrel za sebou dvere. Bolo to akoby sa išli na mne robiť pokusy. Bolo rozhodnuté. Načiahol som sa za jediným kohútikom. Po otočení kolečka bolo jasné že je na studenú. Najprv sa ozval piskľavý tón z potrubia a s oneskorením ma obarila studená sprcha. Zistil som, že v studenej vode mydielko moc nepenilo, no nebudem to rozvýjať, bolo to utrpenie na ceste do Santiogo De Compostela.
Na okne sprchiarne som videl potvorku.
Jašterné potvory v sprchách.
A ešte som si aj opral ponožky a inú spodnú bielizeň. Bolo to nechutné, ale musel som to podstúpiť, a chcel som tento kempový luxus využiť na maximum. Vymyl som si ešte chrup a zaliezol som do spáci. Vďaka Bohu za tento deň ako za každý.
Takto je to s časom. Je prchavý, a ten, čo uplynie už nikto nedokáže vrátiť späť. Preto ži naplo, ži Teraz v prítomnosti, nie v minulosti alebo budúcnosti, pretože len práve Teraz, v prítomnosti – žiješ.
Nazáver odpovede na hádanky:
-
Figa
-
Eukaliptus
-
Bugénvilea
