Afrika na dohľad

DAY 34

…CONTINUE

Mesto žilo (6175km)

Už som sa prehupol za svitu osvetlenia obchvatu do druhého dňa. Nádrž som mal plnú, mohol som byť nezdvorilý celú noc a veselo urážať kilometre. Povzbudený kofeínom coca-coly som blúdil mestom ako Sancho Palda.

Cestný drsný motorkár v nočnom režime.

Ťažko povedať, aký to bol pocit použiť všemožné pekárenské výrobky pletenky k vymotaniu sa von. Mal son pocit, akoby som jazdil v praclíku, a nie a nie chytiť smer.

Marha obchvat ma zviedol preč za mesto, čo sa mi nepáčilo. Chcel ísť preč, ale iným smerom. Na druhý pokus po zhruba 10km zachádzke von zo Sevilla som sa zase 10km vracal nazad a namieril som si to do centra. Technicky bolo niečo po polnoci. Moje jediné východisko bolo centrum. Z toho sa najlepšie vychádzalo do všetkých strán. Bol som ako v bludisku uväznený v sieti ulíc a interný kompas začal mať problém s orientáciou.

Relatívne centrum mesta dávalo nádej, ako sa s najväčšou pravdepodobnosťou podľa tabúľ chytiť správneho ťahu. Alebo v prípade potreby zvoliť human interface. Prd makovnicový blúdil som po cudzích uliciach. Mesto bolo plné ľudí, skútrov, taxánov aj po polnoci. Vôbec neplatilo, že po 22:00 začnú semafory blinkrovať na oranžovo. Všetko bolo v plnom prúde, barmanom pribúdal tringelt a ja som sa len čudoval, koľko ľudí je v nedeľu tak neskoro v uliciach. Možno popíjali zázračné vínčisko. Ktovie, nepýtal som sa ich.

Začínal som ľutovať, že som sa dal na nočnú jazdu, ale už bolo pozde drozde na fňukanie. V meste som zostať nemohol, a tak som nútený situáciou hľadal z mesta východisko. Jediné čo ma utešovalo bola predstava, že sa luxusne vyhnem rannej pondelkovej zápche. Užíval som si chladného nočného vzduchu. Vdychoval som ho ako karburátor sacím potrubím.

Bola jedna hodina a ja som sa besnil na semaforoch po ukrutnom meste Sevilla. Skútre ignorovali červenú signalizáciu na semaforoch, videli, že sa dá ísť, tak išli. Provokovali ma, lebo voňali dvojtaktne a mali variátor – automatickú prevodovku. Niektoré mali vzhľadom na nočný kľud agresívny zvuk. Zaťal som zub a spomaľoval som premávku pomalou jazdov.

Často som odstavoval na kraji cesty a oslepoval sa jasom displaya. Ako som kukal, tak som vykukal z mapy, že som stál na ceste, ktorú stačilo dodržať. Bolo na nej hrozne veľa semaforov a takmer na každom som stál. Za odmenu ma napriahla na diaľnicu AP-4. Bol som smerovo zaistený.

Autopista  (6386,9km)

Začalo mi exponenciálne ubúdať energie – nie z nádrže, ale moje riadiace centrum bolo pred kolapsom. Exponenciálny čas exponovaného úseku bol 01:28 AM. Riešením bola pumpajzňa Cepsa, kde som zakúpil 2L života povzbudiča. Aplikoval som ho a dal systému polhodinu náskok. Naskočil, kofeín bol in, a ja zas ako rybička.

Pauza na nočnej pumpe.

Na zemi som našiel mobil. Nebolo ťažké ho odomknúť, primitívne posunutie bodov do “L”. Napísal som majiteľovi sám sebe email, že mu ho chcem vrátiť. Nevedel som, či mám mobil niekde nechať, alebo ísť s ním ďalej, že sa ozve nasledovný deň. Ak by som ho tam nechal, niekto ho ukradol, rovnako som neveril pumpárovi. A ak ho vezmem so sebou, čo ak ho príde chalan hľadať sem.

Čakal som na pumpe a dumal. Pozrel som si fotky, či nebude mať nejaké selfie. Mal, a plno. Podľa foto z galérie som vedel, ako chalan vyzerá, takže keď sa vrátil, rozpoznal som ho a mobil mu vrátil. Potešil sa – “muchas gracias” – poďakoval. Vedel som si predstaviť, ako mu odľahlo. Osedlal som a mastil ďalej.

Dnes som porušil svoju zásadu a uvalil po diaľnici okolo70 km, a k tomu v noci, ale to bolo jedno, lebo aj tak by som z diaľnice krajinu nevidel. A potme bolo jedno, či som valil po diaľnici, alebo mimo nej. Diaľnica predstavovala istý komfort a výhodou bola konštantná velocidad.

Drísty autopisty (6413,7km)

Jasné, že ak by bolo na začiatku jasne napísané, že sa jedná o spoplatnený úsek, kašľal by som im na hlavu. Ale ak by som to vedel,  že je sviňucha spoplatnená, stačilo ju  vyjsť niektorým výjazdom pred koncom úseku.  Predo mnou sa zaskveli červené svetlá semaforov mýtnice. Do paže! Dúfal som, že mi týpek iba mávne rukou a milosrdne ma ako motorkára pustí ďalej. Smolajzňa, o 02:41 AM ma odľahčila diaľnica o jednorazový poplatok 3,7€. Zaplatil som podla tabuľky ako auto. Suma podľa mňa nezodpovedala dĺžke úseku, ktorý som prešiel. Odvtedy som už pred diaľnicou mal rešpekt a radšej používal sekundárne cesty.  Ak bolo v krúžku “peaje”, vyhol som sa zďaleka ďalšej príležitosti platiť.

Po opustení diaľnice som musel prepočítať trasu. Trasa nebola nájdená. Znova som hľadal, až som našiel. Musel som použiť kombináciu troch rôznych ciest. Mesác besne svietil a motor Čoprane zavýjal do tmy na mesiačisko. Diaľkový reflektor o menovitom výkone 35W pražil, a ja som letel ako o dve duše.

Letel som tichou nočnou krajinou ako naspídovaný muflón. Viskozita pemávky bola 0,5%, teda k mojej spokojnosti sólo ridera absolútna pohodička, pohoda. Odskúšal som prejsť pár desiatok metrov pri zhasnutom reflektore, a na podivenie – dosť dobre bolo vidieť na cestu. Ale nie dosť statočne na to, aby som videl divinu, ak by vybehla oproti. To by bolo nepekné objatie. Len som to odskúšal a vrátil sa k nastaveniu diaľkového vrhaču svetla.

Svitalo. Všade ľudoprázdno a autoprázdno. Pri prechode mestečkami som si pripadal ako posledný človek na planéte. Zamotal som sa v “Chiclana de la Frontera*, kde som nevedel trafiť začiatok N-340a. Magoril som sa po sieti jednosmeriek. Niektorými ulicami som prešiel aj trikrát.

Brutálne vetry

Dostal som sa do takých vetrov, že to so mnou počas jazdy lomcovalo. Také divoké prúdenie keby aspoň správnym smerom a nie protismerom. Jasne že to bol protivietor, a ako sa cesta kľukatila, aj bočný.

Krásna Španielska krajina.

Ak si mám vybrať, tak bočný bol horší, lebo sa opieral o obatožinovanie, a predný štít Čoprane bol ako plachta. Technicky som sa krčil za štítom Čoprane. Taký silný nárazový vietor vanul, že som musel brať do úvahy fyzikálne zákonitosti.

Pár kilometrov pred mestečkom Tarifa som si musel napraviť veci, lebo vietor sa postaral o rošádu obatožinenia. Také vetry som ešte nezažil. Pustil som časozber na oblaky a počas toho, ako som tam kvočal, ma lajkli dvaja chalani z dodávky. Tak silno fúkalo, že moja jazda vyzerala akoby som mal vypité a mal problém sa udržať v priamom smere. Však za všetko mohli silné nárazy vetra, ktoré ma spomalili na 50km/h. K tomu si kilometre koledovali o urazenie do kopca, akoby sa im málilo proti vetru po rovine. Tak toto bola iná tarifa na cestách.

Tarifa (6633,4km)

Bolo to ako kde bolo, tam bolo, piesok sa lial a voda sypala. Piesok bol všade, a tam kde nebol, bol tiež. Dosiahol som dnešný cieľ, pred sebou som mal Afriku. Na pár chvíľ sa z oparu vynorilo bralo afrického kopca. Prekvapilo ma to, myslel som, že Afrika je rovinatá púšť. Mohol som prehlásiť, že som videl Afriku. Boli to síce len matné obrysy pohoria medzi oblakmi, ale bolo to maximum Afriky, ktoré bolo vdaný čas vidieť. Myslel som si, že tam žijú protinožci, ale tí sú v Austrálii a nie v Afrike. Zmiatlo ma, že sa obe začinali na “A”.

Pobrežné mestečko Tarifa, kúsok od Afriky.

Oceán mal krásnu azúrovo modrú farbu a piesok bol gýčovo žltý. Vlny sa na pláž takmer nedostali, boli rozfúknuté predtým, ako dorazili na piesok. Akoby sa vlna minula skôr ako prišla.

Rozstrapatené vlny.

Vietor z nich bral kvapôčky vody, ktoré sa miešali s pieskom pláže, takže vznikal vlhko-piesočný vzduch. Taký silný vietor som ešte nezažil – opakujem sa, viem ale bolo to úchvatné. Nedalo sa oň oprieť, ale aspoň som to skúsil, opierať sa o vietor dobrá blbosť.

…loading…

Zbesilo rozfúkaný oceán.

Pobrežná amortizácia bola evidentná pri pohľade na spätné zrkadlo zaparkovaného auta. Všetky mazané časti strojov trpeli. Hovoril som si, že nové auto by som si tu nekupoval, aby po pol roku vyzeralo ako 10-ročné.U nás sa človek sťažuje na solenie cez zimu, ale čo majú povedať potom tu?

Amortizácia – likvidácia áut.

Autá tam musia byt prežraté od slaného vzduchu a lak mali matný, opieskovaný od abrazívneho vetra. Nebol som tam dlho, ale aj tak som oprávnenú obavu o reťaz a filter karburácie.

Áno, áno Afrika bola blízko a ja som bol vo veľkom pokušení zájsť si tam. Trajekt stál okolo päťdesiat Eur, čo by som dal. Delilo ma od Afrikajzne vzdušnou čiarou 15km  (presnejšie som to nevedel zmerať). Ale nakoniec som sa spamätal a odolal. Povedal som si, že sa budem pridŕžať podnadpisu blogu: motorkou po Európe alebo Európa na motorke, a Afriku navštívim inokedy.

Palo a Čoprana na 14 km od Afriky, čo by kameňom dohodil.

Nahral som rozhovor o svojom tripe pre nejakú lokálnu televíziu. Zvolili sme jazyk komunikácie. Español? “No.” Inglés? “Yes” Ujko ma kameroval zblízka, akoby dával makro na prachom upchaté póry mojej pokožky a tetula mi pchala modrú hubku mikráku do mojej osobnej zóny. Ale inak som sa rád zverejnil, predstavil urazené kilometre a priateľku Čopraňu. Bola to minúta alebo sekundy slávy, a ja som sa cítil ako celebrita. Poprosil som pána kameramana, aby ma vyfotil s Čopraňou, ktorá ledva stála na bočnom stojane naklonena proti vetru. Keď ma odfotil, dal mi lajk.

Najveternejší lidl.

Nakúpil som si v Lidli najbližšie k Afrike a ktovie, či nie aj v najjužnejšom Lidli v rámci Európy. Zároveň to bol aj najveternejší Lidl. Kúpil som si jednu rajčinu. Predavačka pri pokladni ju odvážila a nablokovala.
Dobre, že som si nekúpil tradične jogurt, bol by po otvorení plný piesku. Nedalo sa tam nič, chcel som byť tradičný, že keď nie jogurt, zjem aspoň niečo iné, ale tak fúkalo, že som namiesto konzumácie stále len pridržiaval a naháňal odletujúce sáčky a veci z obatožinenia.

Exotická rajčina, chutila 100 krát lepšie ako vyzerala.

Využil som relatívne závetrie medzi domami, kde bola pumpa Repsol v rámci mestečka. K dobrej chuti prispel kvalitne chrupajúci piesok. Bol naozaj všade. Mal som ho plné brýle, prilbu, bradu a aj plné zuby. Jedol som exkluzívnu rajčinu. Bola zeleno bordová a vyzerala ako hnilá. Chuťovo sa však nedala porovnať s našimi, čo sú ako voda, bez chuti a vône. Táto bola fantastická.

Na týchto dvoch fotkách je porovnanie, čo som videl, a čo by som videl, ak by nebola oblačnosť. Čo by som videl som si odfotil na tajňáša z pohľadnice v obchode so suvenírmi.

Všade mali samé vrtule, ale ich konštrukcia nebola stopkovitá ako v Rakúsku, ale podobala sa stožiaru VVN.

Využitie silných vetrov, tam sa prdí o preteky.

V týchto končinách sú také vetry lebo tam prdia s vetrom o preteky. Keď sa prdí tak na výkon, nech to dá aspoň 1kW.

Diaľničná rezervácia

Pri 6665,8km som prepol na rezervu. Samozrejme sa to stalo na diaľnici v zákrute a do kopca. Kým som prepol kohút, už som stál. Kopec ma rýchlo zastavil. Autá na mňa trúbili. Somári, čo nevideli, že som prepínal na rezervu?! Pointa bola v tom, že neviem, ako to má Čopraňa vymyslené, lebo som ju nerozoberal, ale po skončení nádrže spáli ešte všetok benzín aj z plavákovej komory a zdochne. Keď prepnem na rezervu, potrebuje niekoľkokrát pretočiť motor, kým sa podtlakom naplní plaváková komora karburátora alebo čo. Komplikácia na n-tú.

Caminho de Shell (6681,7km)

Seriózne som si potreboval nabrať ako seriózny človek na serióznej pumpe. Nedokážem si zvyknúť na nechutný pocit platiť dopredu. Nedôverčivo som mu strčil platidlo do šuflíčka pod sklom ako na vlakovej stanici. Bol som obozretný, mohol sa tváriť, že peniaze nedostal a platidlo stopí. Kým nedostal zálohu, nepustil čerpadlo gasoliny stojanu. A že vyspelá krajina. Ak niečo vyspelo, malo by to byť dospelé. Toto sú stredoveké princípy, ako oko za oko a zub za zub. Príšerné, ani som si neužil to tankovanie. Aký je v tom problém, nacucírovať si koľko hrdlo nádrže ráči a potom hoc aj bezkontaktne zaplatiť.

Spotreba bola 2,74Litros na 100 kilometros. Za tento vysledok bol zodpovedný menovateľ schopný uraziť 524,3 kilometros na  jeden obrovský glg gasolíny o objeme 14,37 litros.
Na to, že to bola Shell pumpa, bola lacná – 1,16 gasolina a nafta po 1,035.

Horko-ťažko som dohustil pneumatiky po 6681,7km. Vyjazdil som z nich 0,8 baru. Mal som problém s hadicou, lebo na pneumatikách mám ťažko dostupné ventily.
Pri pohľade na zadnú pneumatiku bola málo hustá, tak som do nej hustil, kým ona nebola hustá do mňa, že už má dosť. Pri odchode ma lajkol polohipsterský mladý pumpár.

Musel som si dať pauzičku, bolo mi teplo, bol som usedený a aj pomerne hladný. Pri obytnej štvrti som všetko vyriešil. Od pol pása nahor povyzliekaný, bosý, s Čopraňou v sombre stromu a s vecami prehodenými cez lavičku som zobal tyčinku. Okoloidúci hipster v modrom tielku so slúchadlami v ušiach mi dal pri pohľade na mňa lajk. Som zvedavý, či dostanem niekedy aj dislajk.

Mýtus zborený

Pre tých, ktorí si myslia, že spotené ponožky nie sú schopné udržať si ten správny a pravý uhol pri opretí, je mýtus, tak pozorne čítajte a pozerajte. Tento mýtus som zboril ako sa patrí na cestovateľa, lámača recordov-nahrávok.

Spotené ponožky po šiestich dňoch nepretržitého nosenia boli schopné zotrvať v továrenskom nastavení. Dnes som začal cítiť pätou vnútro topánky. Ponožky sa prebudili a otvorili oká.

Mýtus busted!

Nedosušené ponohy som dobatožinoval na nabatožinovanú Čopraňu a naboso si obul kecky, Paul hovoril, že to tak má rád. Išiel som to vyskúšať, ako sa budú urážať nezdvorilo kilometráče. Bolo to príjemnejšie v horúčave, ktorá ešte panovala. Z cesty N-340 som sa dal na diaľnicu A-7, čo bolo jediné rozumné riešenie ako časovo zvládnuť hornato-mestské pobrežie. Po diaľnici som obchvacoval Algeciras, Los Barrios, San Roque, Estepona, Marbella, Torremolinos, Málaga.

Diaľnica 4 prúdy a 4 protiprúdy.

Som si pripadal ako smietko na obrovskej vyasfaltovanej ploche. Obrovská plocha asfaltu o štyroch pruhoch asfaltu jedným smerom a štyroch druhým vbehla do mega tunela – riadna diera do skaly. Pred Málagou som zliezol z brutálnej štvorprúdovky za honbou po kempfleku. Keďže počasie bolo stabilné, neprahol som po zastávkach.

Ukrutne perfektný asfaltový meander smerom k jazeru.

Honba za kmpflekom ma lákala do kopcov, tam boli šance zatiaľ vždy lejlepšie.

Almogia (6818,6km)

Kotvu som odhodil pri smaragdovom jazere, kde bolo zakázané asi všetko, čo sa dalo s jazerom a pri jazere robiť. Pestovali sa, alebo žili v ňom “el mejillón cebra”. Rozhodol som sa prespať v zákutí pri ceste pod vrcholom kaňona s výhľadom. Jazero bolo okrem iného aj priehrada.

Smaragdové jazero.

Na večeru som strestal sardinky, boli namačkané v konzerve, ale iba tri, ale to stačilo na to, aby sa dalo povedať, že to boli sardinky v konzerve. A nielen sardinka.

Sandirková chvíľa pre výhľad.

Bola to príjemná zmena po tuniakovom maratóne. Kúpil som okrem fitiek aj tri tuniaky, a zažijem ešte tuniakový comeback. Čopraňu som schoval za horizont cesty, aby ju nebolo vidno. Bola na to trochu off-road možnosť, tak som ju využil. Ja som sa chystal spať na rozohriatych kameňoch nad cestou. Potreboval som sa vyspať, ťahal som v kuse deň-noc-deň a bol som ako sen.

Bol som rád že dnešný dlhý deň som to dotlačil až na koniec dňa.

Spanie na kameňoch nad cestou som vzdal po nepohodlí a premiestnil som sa k Čoprani na ostrú šotolinu. Bál som sa akurát, že prederavím Čoprani plachtu a bude sa hnevať. Odstránením väčších šutrov vzniklo pohodlné lôžko.