DAY 43
–prejdené 0,3 km
–prejdené 0,3 km
Saje lebo nesaje, nesaje lebo saje (8971,5km)
Skrátia sa jeho rázne kroky a jeho vlastný zámer privedie ho k pádu. (Jób 18,7)
Karbec mal podlomené zdravie a nebol schopný chystať správne zmes. Udalosti nabrali iný spád. Dnes som mal prekonať 330km a bol by som v Taliansku.
Bol som ako Jób. Mal som job, opraviť Čopraňu. Pýtal som sa Boha, prečo? Druhá rana hneď po nohe? Koľko znesiem? Čo vydržím? Ale nebola to zlosť čo vo mne rezonovala. Všetko vo mne zavládlo pokojom. Fascinovalo ma, že som nepanikáril, aj keď situácia si to vyžadovala. Bol som prekvapený. Párkrát som si povedal: do paže, do paže, ale tým to haslo.
Išlo o to, prestať sa spoliehať menej na seba, svoju zručnosť, a viac sa spoľahnúť na Boha. Bolo to tak, Boh má moc použiť zlé a premeniť na dobré, stačí mu dôverovať. Pre Boha nie je nič nemožné. Úplne som sa odovzdal do rúk Bohu, ani som nevedel ako. Akoby ma zobral a niesol. Veril som, že to dobre dopadne.
Oslobodil som sa od karbane, od chmúrnych myšlienok a od
toho, čo bude nasledovať. Nechal som to plynúť, ako plynul tok rieky podo mnou. Nechal som sa prekvapiť. Urobil som, čo som mohol. Využil som radu od Paula. K trojuholníku som položil prilbu a ďalej sa pokúšal odstrániť poruchu. Ruky som mal mastné ako strojár.
Teraz ma však Boh zastavil. Nebolo možné pokračovať. Ráno som čiastočne zvlhnutý od rosy ležal pri Čoprani a čítal si z knihy Jób. Svitanie bolo na ceste, ale ja nie. Slnko ešte nesmažilo do údolia rieky a chlad sa zdržoval v orosenej tráve.
Zatarasil mi cestu, takže nemôžem prejsť, na moje chodníky rozostlal tmu. (Jób 19,8)
Dal som do toho všetko, čo som mal. Zručnosť, náradie a dôveru v Boha. Bolo 07:17 môjho času a neviem, koľko francúzskeho. Bola kosa. Skrehnutými prstami som zvieral rukoväť skrutkovača a baštrngoval kaburátor. Kľačiac na studenej zemi som stŕpol a tŕpol, či sa operovanie operácie podarí. Okolo chodili cyklisti a autá, ale nikto sa nezastavil. Niektorí pozdravili alebo súcitne kývli pri prejazde: “no čo už”.
Nebol som ako rybár, ktorý iba nahodil výstražný trojuholník a čaká, kým ryba zaberie. Nie. Vysúkal som si rukávy a pustil sa do odstraňovania problému na karburátore. Niekoľkokrát sa mi podarilo motor rozchechtať, ale nereagoval na plyn. Séria výbuchov, nad ktorou som nemal kontrolu. Držal sa vo vysokých otáčkach ako motorová píla a dymil ako traktor. Bohatá zmes? S nastavením som predsa nehýbal, teda zo začiatku nie. Neskôr, keď som skúšal nahradiť oceľové lanko rybárskym nylonom o priemere ø1mm som začal upravovať aj hodnotu vzduchu. Nepomohlo to. Vrtel som šraubíkom vzduchu jedna báseň, ale bez metafory na otáčky motora.
Po hodine a pol výstražný trojuhol zabral, ale bol to iný záber ako na rybačke. Jeden pán na bicykli sa pristavil. Hlava nehlava rukami nohami som pochopil, že má tiež motorku a že mám počkať, kým mi príde na aute pomôcť. Od tej chvíle som si dal pauzu.
Zbehol som 46 krokov k rieke a prírodnou solvinou si zmyl z rúk aspoň tú najhrubšiu mastnotu. Piesok od kraja nebol natoľko abrazívny, aby dokázal vyšpárať čerň zo záhybov kože. A ani mi to nevadilo, bol som zvyknutý z garáže. A k dobrej vizitke strojára patria ruky od oleja. Piesok však bol natoľko kúzelný, že som po umytí mohol chytať mobil a iné potrebné predmety.
Kým som čakal na pána bicyklistu, pristavil sa chalan s autom, či nemám “feu, fire” a ukázal na jointa v ústach. Mal som vybratý, lebo som zatavoval nylonové lanko. Keď som vytiahol horák, povedal: “hohó”. Pripálil som mu cigu vlastnej výroby, ktovie čo tam mal ušúlané. Poďakoval: “merci” a dal si odpich na jeho kraksni. Nemal katalyzátor, bolo to staré auto.
Pán sa vrátil s bielym pickupom, do ktorého som si s dôverou naukladal batožinu. Lepšie ako ju nechať na motorke, myslel som si. Vymontoval som z Čoprane bowden a šupátko. Zobral ma autom do mesta Aubenas, ktoré bolo vzdialené á 30 km. Predstavili sme sa. Volá sa Marc a je už štyri mesiace na dôchodku. V aute sme prehodili nejaké vety, no skôr slová. Povedal som “me moto liberté”
Opýtal sa ma: “kamping?”
Pozrel som sa na neho: “No – liberté”.
“Liberté, liberté bon bien” a zasmial sa.
Motorkový značkový obchod. Bolo mi jasné, že za mizerné plynové lano nechám v mototechne dobrú šupu. Nesťažoval som si, len som konštatoval. Bol som rád, že v krajine, v ktorej som schopný povedať akurát “dobrý deň” a “ďakujem” mi niekto ako Marc pomohol s interface.
V obchode bolo ľudoprázdno. Samozrejme, bolo to tým, že sa motorky nenakupujú ako chleba, ale mohli by sa. Hneď sme boli na rade a ujali sa nás dvaja predávajúci. Marc im položil bowdenisko na pult, že také si prosíme. Za kasou stojaci sa opýtal znalo na značku. “Keeway” “kee?” “No.” Pochopil som, že nepozná a viac som nerozumel ich debate. Týpek z kasy sa ma niečo opýtal. Nerozumel som mu ani pol slova. Keď Marc videl, že tam stojím ako puk, otočil sa ku mne a zopakoval mi to v nádeji, že v jeho podaní to pochopím. Zhruba mi bolo jasné, že dopytovaný bowden nemajú, ale že sú na výber dva druhy lanka. Prirovnal som si ich k šupátku, ktoré som mal so sebou. Vybral som tenšie, ktoré aj tak chcelo custom prístup.
Počas spiatočnej cesty ma Mark pozval k sebe na obed. A vprvom rade mi predstavil jeho motorku značky Suzuki Bandit S – 1250 ccm. Hovoril, že sa chystajú s manželkou na 5 dní cez Andorru do Španielska. Predstavil mi svoju manželku Beatrice, ktorá je už tiež na dôchodku. To im je hej – motorka a dôchodok.
Ešte pred obedom ma Marc ponúkol francúzskym pivom, 0,33L fľaštička. Na obed sme mali najprv zeleninový šalát pozostávajúci z ovčieho syra, rajčín, papriky a vajca. Ak tam bolo ešte nieči tam som tomu nerozumel. Beatrice mi vidličkou ukazovala na jednotlivé prvky šalátu. K tomu som mal konečne normálny chleba a nie len nejaké toastové a bagetoidné výmysly. Po šaláte som bol ponúknutý originálnym francúzskym červeným vínom značky: “Les flaïsses, cave de Labranchère, Ardèche” z lokality, v ktorej som sa nachádzal.
Ako hlavný chod dominovalo stolu typické jedlo južného Fancúzska, známe “Ratatouille”. Jedol som svoje prvé Ratatouille, bola to šmakota. Myslím, že by sa to dalo prirovnať k leču.
Keď sme sa najedli, akurát prišla ich dcéra s dvoma deckami. Prišla, zložila ich, a vzápätí zmizla. Poprosil som ich o fotku na pamiatku – selfie. Beatrice po fotke utekala dovnútra a tiež si urobila spoločnú selfie na svoj smartfón. To slovo selfie, poznajú hádam všade kde som bol.
S Marcom sme nasadli do auta a zobral ma k Čoprani. Bola na svojom mieste pozamykaná a pozabezpečovaná alarmom. Odľahlo mi.
Aplikovaná mechanika
Tomuto sa hovorí aplikovaná mechanika a základy strojného inžinierstva. Figu borovú môžu volať na STU-čke aplikovanou mechanikou a nie študijný odbor. Mal som aplikovanú mechaniku v praxi a aplikoval svoje zručnosti o motoroch.
Marc ma ponúkol svojím náradím, ktoré som štedro využil. Zvládol by som to aj svojím, ale keď bola možnosť grande vercajgu, tak som neohŕdol. Trimoval som lano, nastavoval rozhádaný karburátor – a nič. Vadil sa, hádal sa ale nefachal. Bol som donútený k východisku vyňať srdce Čoprane – karbec.
Marc trpezlivo fajčil a z diaľky ma sledoval. Povedal, že kým neuvidí motor bežať tak, ako má, neodíde.
Hurrah! – tešil sa so mnou. Tľapli sme si ako chlapi. Yes, bol som za vodou, pri vode Čopraňa opäť priadla. Prejdené 300m bola testovacia jazda. Neviete si predstaviť ten pocit čo ma zaplavil pri pravidelnom chechtavom zvuku motora. Ešte raz sme si podali ruky a podaroval som mu vidličko-lyžičko-nožíko náčinie od Desanky z vďačnoati. Mohlo by sa im hodiť na cestu na motorke. Rozlúčili sme sa, zaprial mi: Bon voyage! Sledoval som, ako sa vzďaľovali zadné svetlá bieleho pickupu.
Neostávalo mi veľa možností. Bolo už neskoré poobedie a ďaleko by som už nezašiel. Mal som otestované, že obatožinenie Čopraňe zabere zhruba pol až hodinu v závislosti na miere debatožinenia. Batoh bol mimo motorku takže asi tak.
Palo práčovie
Zobral som všetko okrem Čoprane na trikrát dolu na breh. Vyzliekol som sa a zobral triko riko a všetko špinavé spodné prádlo a ponohy k vode. Pustil som prací program intensive. Keď som namočil ponožky, na brehu začala takmer kryštalizovať soľ. Bol som ako pradlena. Ponožiek bolo nekonečno. Už som mal dosť po prvej a čakali ma ešte štyri pári. Nemalo to konca kraja. Keď som mal vypraté, pustil som pláchanie a po pláchaní žmýchanie.
Ešte som to rozložil na horúci kameň a vliezol som po krk do tečúcej jacuzzi. Spokojnosť bola rozhodne na mojej strane. Jediná moja povinnosť bola už len chodiť obracať prádlo, aby sa do večera usušilo.
Na sklonku slnka som mal suché štyri páry prácne vypratých ponožiek, že mi ich bolo ľúto použiť. Odmakal som si ich. Nevoňali, ale ani nesmrdeli – nepridal som aviváž. Aj hlava bola zmytá hotelovým mydielkom.
Dóva pri rieke
Relaxoval som ako na dovolenke, však som na dovolenke predsa. Vyplával som sa a vytulenil na horúcich balvanoch.
Pochytal som decentne vitamín Dé. Skutočne dobre vyoddychovaný deň, bola to dovolenka na dovolenke počas cestovania po Európe. Rozmer slobody, uchlípavanie si života plnými dúškami to bol raj na brehu.
La grande
Voda pritekala, obtekala a odtekala. Pocit plynutia na vlastnej koži. Pred očami sa mi odohrával zapadajúci tanec lúčov na oblakoch. Nehoriace plamene pomaly hasli.
Keď už bolo chladno na to, len tak stáť po pás v tečúcej rieke a užívať si ničnemusenie, priblížil sa čas večere. Muzikanti v bruchu sa ladili a začínali sa rozohrávať. Počúval som samé falošné tóny a z toho mi poriadne vyhladlo.
Na rad došiel strýko fazuľa. Brúsil som si na neho zuby, že ho strescem a cestoviny nevynechám. Mal som odvahu, keď na 46 krokov tiekla odo mňa rieka. Na oplátku, keď ona umyla mňa, ja som mohol dosýta vykúpať ešus. Z lyžičky som konečne umyl vrstvy jogurtu, taveného syra a omáčok. Sedimenty sa ukladali v priebežne počas tripu. Zatiaľ som nedopestoval žiadnu kultúru.
Ten, kto vymyslel rieku, musel byť dokonalý, pretože si nedokážem predstaviť multifunkčnejšie miesto. V horúčave som sa schladil, vyčľapkal som sa, vyumýval, vypral a vysušil na brehu, a aj som si umyl riad. A ak je rieka horská, dá sa z nej aj piť. Táto bola skôr úžitkovo-požitková.
Na bombajzni som uklohnil sloniu dávku cestovín. Bol som besný, až to prašťalo. Strýco fazuľka (Uncle Ben’s) sa už klepal pred trestom – sterilizovanec.
Len neviem, či to nakoniec nebolo naopak a strýco fazuľa sa neškľabil spoza zvyšku v sklenenej fľaške. Sós bol mierne pálivý, rozprúdil vo mne tok soplíkov. Mierne čípoš a hneď mi bolo teplejšie. Prečítal som si názov, čo som to vlastne zakúpil: “Curry tandoori” – jasné, nejaká búrka.
No camping (8971,8km)
Ťažká pohoda. Inžiniersky som rozprestrel celtu motorky. Konštrukciu som oproti včerajšku značne vylepšil, a dosiahol tak väčšej výmery. Rosa padne, ale nie na mňa a veci – tešil som sa. Som to vychytal a vymyslel.
K celte sa vždy oplatí mať so sebou pár gúm.
Čopraňu som mal debatožinovanú, po ľavici prístrechy. Neunúval som sa a doprial som si v blahu byť. Môj blaho byt bol lepší ako panelový a počítačový bit. Z Čoprane som mal poličky, zdroj energie pre nabíjanie, skrátka paradis. Čakala ma noc v spacáku, vykúpaného, s voňavou hlavou a dve slečny krásky karimakatky. Čakala ma príjemná noc.
Ležal som pristrešený v spácokule. Počúval som šum rieky vhodne zmastrovaný s cvrlikanim cikád.
