DAY 44
–prejdené 210 km
–prejdené 210 km
Ráby (8971,8km)
Zobudil som sa suchý, inžiniersky ochránený do rána, ktoré voňalo po slobode.
Načo valiť pred sebou súdok, pred sudok? Práca navyše. V tomto prípade len blázon pracuje navyše a navyše zadarmo.
Na rabajky by som mal čas, keby som mal čo rabovať. Bol som na nule s tyčinkami a variť strýka fazuľu na ráno by predstavovalo zdržanie s umývaním ešusu, aj keď bol teflónový a aj keď tiekla na 46 krokov rieka.
Dal som sa bez zbytočných obáv a rečí do obatožinovávania Čoprane. Séria rutinných pohybov formovala Čopraňu do podoby, ktorá bola schopná jazdy.
Škrečiac som vysadol do sedla Čoprane, ktorá si veselo priadla. Lucka zasadla na svoje čestné miesto medzi budíky. Hijóóó, urážať kilometre!
Pleasure pocit. Sedieť a ísť. Pripadalo mi to ako vzácnosť, sedieť a ísť. Bol som vďačný za pôžitok z jazdy, za akceleráciu, za chachot motora.
Necestujem ako škrečok, aby som videl miesta, kde sa melú ľudia. Cestujem pre slobodu, pre seba, pre pôžitok z jazdy.
Carrefour pumpa (8985,2km)
V ponuke bolo neodolateľne lacné palivo, liter po 1,26€. Neprekvapovalo ma, že aj tento obchod má vlastnú pumpu. Prečo nie, keď na bratislavských Zlatých pieskoch Tesco môže mať svoju pumpu.
Očakával som zvýšenú spotrebu, pretože štelovanie a kopce si určite zobrali svoj podiel. Na 9,16L sa nám s mojou drahou podarilo pourážať hromadu kilometrov v počte 316,7 kusov. Spotreba spyšnela a začala sa povyšovať. Potvora bola 2,89L/100 km, čo nepredstavovalo ekonomický kolaps.
Necestujem ako škrečok, ale ako škrečok šetrím počas výletu na pohonných a iných hmotných veciach.
Jedničkednosť – jedinečnosť (9034,4km)
Cesta ubiehala a okrem toho, že mi hral orchester v bruchu Radetzkého pochod, sa na odometri zobrazila cifrovaná cifra 111111. Znamenalo to šesťkrát number one, for one solo rider. Bol som číslo a nenechal som si to ujsť.
Nenechal som číslo zaniknúť v mase všedných čísel, ktoré ubiehali do zabudnutia.
Jedine jedinečnosť jednotlivo zjednocuje jednotlivcov.
Pred dedinou Rompon som dostal od motorkára za jazdy lajk, čo ma povzbudilo a namotivovalo. Od hladu som už nemal myšlienky, len som sa technicky viezol ako Robinson Crusoe k najbližšej zone de commerce.
Rabajko-obedácia (9057,6km)
Vbehol som do obchodu “Inter marche hyper” a ako sedlák macher som preskúmal potravinové oddelenie. Zaujali ma vajcia, vyzerali ako kukučie, také malé jarabaté.
Zamachroval som 4x125g višňové jogurtíky “panier de yoplait – cerise” pričom každý vydal na 8 lyžíc. Nedalo sa to poprieť, že mi chýbal marhuláč polkiláč. Potrestal som s nimi baguette v plnej dĺžke, že sa zo začiatku počas konzumácie dala opierať o Čopraňu. Nemal som meter, aby som ju zmeral a vy, čo to čítate, zas nemáte Čopraňu, aby ste si to vedeli predstaviť.
Povzbudený jogurtovou kultúrou som sa vydal urážať neslušné kilometre.
Cesta D-104 ma doviedla do kopcov do mestečka Die. Nechcel som zomrieť, a tak som odbočil na D-518. Driapali sme sa serpentínami do vrchu do nadmorských výšin pri teplote 18,6° Celziových.
Bolo slnečno a srdečno. Zašliapané myšlienky sa vynárali spoza ukrutných zákrut. Mal som radosť, že som zobral kľukatenku do kopca, pretože výhľady rozhodne stáli na svojich miestach.
Voľnobežné otáčky napriek zvýšenejším otáčkam po oprave na 3.000 ot/min z už aj tak zvýšených 2.000 ot/min z normálu okolo 1.600 ot/min. Bolo to zaujímavé, ale pri troch tisíckach so sýtičom som mal tak o dva Kw viac sily.
Na cestách sloboda a v srdci pohoda.
Cestovateľ na voľnej nohe, noha na poriadku, Čopraňa na kolesách, karburátor na poriadku.
Vystúpal som do sedla a cesta sa preklopila ako klopný obvod. Klesanie cesty vybíjalo kilometre a pohľad sa otváral ako tranzistor.
Malebné údolia, tráva, domčeky. Všetko bolo tak usporiadané, tak neskutočne tiché. Odváľajúc kilometre po ceste D-531 som sa nedokázal vynadívať na pokojnú alpskú krásu.
V obci Les Jarrands som zočil eau potable a dopustil som na fľaše dopustenie eau. Stav bol obnovený, mal som plnú palbu 6,5L.
Charpichon, kempflechon (9181,8km) 929 m.n.m
V jednej zákrute zoskupenia domcov som zbadal kombinovanú zastávku. Oči sa mi zaleskli a aktivoval sa žochár. Kombinovaná zastávka bola trafostanica oplotená dreveným neprefúkavým plotom – tatranský profil. V tesnom susedstve boli štyri kontajnery. Nič viac som nepotreboval a nebolo mi treba viac hovoriť. Všetky klúčové veci po hromade.
Na stene dreveného oplotenia okolo trafostanice pod drevenou strechou bola ceduľa, ktorá niesla posolstvo: Nous vous recommande rappelons que les dépôts d’objets au sol constituent une infraction au code pénal et au code de l’environnement.
Skromný preklad hovoril: Pripomíname vám, že odkladanie vecí na podlahu je porušenie trestného zákona aj zákona o ochrane prírody.
Dal som tradičný face kyslej uhorky. Vyhlásil som miesto za svoj kempflek a začal veselo rozkladať veci na podlahu. Ak ma budú chcieť zavrieť do basy, tak jedine aj s vecami. Budú musieť najprv všetko pozbierať, obatožinovať Čopraňu a mňa zobudiť. Nech sa ľúbi.
Besnota pred večerou bola nákazlivá. Každý pohyb navyše predstavoval exponenciálny vzrast besnoty.
Na večeru som trestal baguette o veľkosti ⅓ predného tlmiča, ktoré som si natieral trojuholníkmi španielskeho syra a ako výživový doplnok som pastol strýka fazuľku.
Z opačnej strany oplotenej trafostanice som mal plne k dispozícii štyri koše, nemusel som sa separovať a mohol som separovať. Smeti po večeri som teda neváhal odhodiť do verejných smetiakov.
Trafo v búdke si vrnelo ako spokojný kocúr. Príjemný to doplnok k cikádam. Mne ako mechatronikovi vibrovanie vinutia transformátoru o frekvencii 50Hz vôbec neprekážalo.
Keď som sa súkal so spácokuly, teplomer ukazoval 15,8°C. Chrup som si umyl na dva glgy vody – dve vypláchnutia ústnej dutiny. Už som sa zlepšoval.
Ležal som naobliekaný v spacokule bez karimakatiek a počúval bzukot trafa ako zo samplu. Očakával som cez noc rapídny pokles teploty.
