Poloniny – Paloviny 6

Núdzový stan – Kút

Trasa po červenom turistickom značení:

Laborecký Priesmyk 686 m.n.m

Stredný Hrb 822 m.n.m

Kalinovské Sedlo 802 m.n.m

Kanasiowka 824 m.n.m

Vodojem 683 m.n.m

Haburské Rašelinisko 690 m.n.m

Koprivničná 718 m.n.m

Kameň 827 m.n.m

Fedorkov 761 m.n.m

Čertižské Sedlo 565 m.n.m

Kút 697 m.n.m

Prešli sme: 30,8 km

Trvalo to: 13 h 36 min

Sú  dve. Budím sa na nedostatok vzduchu. Núdzový stan má núdzu o vzduch. Je dusno a v spacom vaku mám saunu. Sme síce v bezpečí pred medveďmi avšak v nebezpečnom ovzduší nenachádzam pokojného spánku. Vzácne plyny sú unikát a nemajú kam unikať. Ponožky a topánky prispievajú. Takmer mi slzí oko. Urputne sa pokúšam znovu otvoriť okno – tento krát sa mi darí. Cez asi 10,0 cm štrbinu prúdi do vnútra spásonosný vzduch z lesa. Opäť sa vraciam do krajiny snov a príbeh pokračuje tam kde prestal.

Budík vyzváňa. Nezapadá do deja a tak sa prebúdzam. Je 03:30 ráno. Konzílium rozhoduje a dávame si odklad. Čas pokročil, už je 04:30 – hodina v paži. Myslíš že hodinka spánku pomohla? A reálne koľko by sme prešli za tú hoďku?… Takže teraz reálne vstávame. Som celkom rozbitý. Na raňajky v medveďom lese nemyslíme a keď sme zbalený, opatrne otvárame dvere. Tvárime sa akoby tam naozaj na nás čakal maco, kým sa vyšuchceme z núdzového stanu. Medveď nie je a my vyrážame.

Je 05:04 čo je vlastne lepší čas vyšuchtania sa ako včera. Ou-Yes! Štartujeme na fit tyčinkách. Teda nech sme fit. Fit start engine. Haha.

Hmotnosť batožiny na chrbáte nosenej činí momentálne 16,25 kg čo ma privádza k mojej spokojnosti. Naozaj si nemám na čo sťažovať. Je to v skutku mierumilovná hmotnosť v pomere k dnešným agresívnym 29,6 km ktoré máme pred sebou.

Hrdza hrza, hrdzička riekni mi, kdeže sa nachádzam.

05:18 LABORECKÝ PRIESMYK 686 m.n.m. Turistická tabuľka je takmer nečitateľná  pre hrdzu v pokročilom štádiu. Chystáme sa prekročiť asfaltovú cestu. Na parkovisku stojí jedno policajné auto a dvaja príslušníci. Všade je  hrobové ticho a tma spoľahlivo visí vo vzduchu ale len na vlásku. Svitanie je už na spadnutie.

Bieždenie – mám rád.

05:36 V tomto časovom  momente máme prejdené krásne utešené 2 km. Príde mi to ako dosť, avšak keď sa zamyslím a uvedomím sa, že sa nachádzame len v dvoch dvadsať devätinách čo činí 6,89% z dnešnej plánovanej trasy. Nech sa na to pozerám akokoľvek, tak či onak, je to teoreticky aj prakticky málo.

Svitanie. Milujem svitanie. Je to nádherná vzácnosť prvého svetla dňa, ktoré človek väčšinou prespí. Preto si ho teraz užívam plnými priehrštiami očí. Obloha je sfarbená jemným odtieňom fialkasto-ruživej. Slnko ešte nevidno.

Diaľka ďaleká, keby bola tak raz si blízka.

Akurát sme nastúpili na kopec. Ozýva sa prvý spev vtákov. Veje príjemný vánok. Z diaľky sa nesie volanie jeleňa. Milujem ranné ticho lesa, milujem les aj ticho i túto vzácnu dvojkombináciu. Okolité i priľahlé koruny stromov šumia.

Otvára sa pred nami pás bez stromov s krátkym panoramatickým výhľadom. No nepozri sa, no nekochaj sa. Čistá nádhera!

Ako si tak ideme, odrazu kukám. Po ľavej strane sa ti mi nám ukázal označník teda, rozcestník, alebo hríbik… veď vieš čo myslím. A pozerám, celý holý, nebolo na ňom ani jednej orientačnej tabule. Na čo je taký rozcestník? Je súci len na to aby ho hodili do pece. Ani ovocie ani smer. A pomoc? Neslúži, nepomáha nemá ovocia. Keby mal väčšiu striešku dalo by sa pod neho ukryť pred dažďom. A tak sa pri ňom len fotíme a pokračujeme v ceste ďalej.

Hore bez.

Stromy, tie neputujú. Celý čas života trávia na jednom mieste. Tam kam padlo semienko, tam zapustí svoj koreň. Bude tam až kým jeho kmeň nespočinie v objatí zeme. Aké úžasné je to dielo Božích rúk. Rozmanité, pestré, farebné a pritom zjednotené v prírode. Všetko smeruje k nebu. Vzdáva slávu a velebí Stvoriteľa.

Svitlo slnko, je tu deň.

Pozerám sa cez dieru v liste. Čo vidím? Vidím prázdnotu a  to ako sa všetko pod slnkom deje kvôli niečomu. Nič sa nedeje len tak, iba náhodou. Nejaký živočích spôsobil v liste dieru aby žil, a cez list teraz vidno. Vidno čo je za ním. Stretnutia, vzťahy, nič s toho sa nedeje náhodou, aj keď sa to navonok môže zdať náhoda. Všetko slúži na dobré, tým čo milujú Boha.

Tajomné procesy príprav.

07:00 Nastáva raňajkový čas. Raňajkyzácia. Pri reštartovom pätníku 1/108. Reštartovom, či reštauračnom?  Hlad presahuje medzu únosnosti. Krivka stúpa až vyťahujem varič, nastáva plastická deformácia našich brúch. Raňajkujeme prv než by prišlo k fatálnym dôsledkom hladu. Nervozita nie je žiadaná. Zohrievame vodu na čaj a zaliate ovsenej zmesi. Dnes je na rade kráľovská kaša s čokoládou a orechovou zahutňovacou prímesou – exotic. Čokoládový variant, sme poctivo odkladali na na posledné raňajkové miesto, teda na dnes.

Kašokrásna kašochvíľa a čaj.

Slnko medzitým vyhuplo na oblohu. Jeho slabé lúče už však nedodávajú dostatok energie a tak nám začína byť spoľahlivá zima. Dojedáme. Je čas ísť ďalej. Balíme raňajkový setup a dávame sa pokračovať v ceste. Samozrejme si neodpúšťam zvažovanie batohu. To musí byť. Som zvedavý. Takže po raňajkách je to čistých 14,65 kg čo sa mi náramne páči. Začínam byť kamoš s batohom – nie že by som doteraz nebol ale tak vieš.

Dvä najedzené raňajkáči. Či?

Krátko po raňajkách ako nastal urgentný príjem  nasledoval aj urgentný výdaj, riešený akútne. Rýchlo hľadáme najbližšiu vhodnú lokalitu a zastavujeme na prestávku, kam aj pán kráľ chodieva pešo.

Rozhľadňa je ukrytá medzi stromami a neponúka žiaden výhľad.

09:06 Prichádzame k bývalej vojenskej pozorovacej veži z 2 svetovej vojny. Veža bola postavená nemeckou armádou v roku 1943. Slúžila ako strategické pozorovacie stanovište. Je postavená priamo na vrchole PASEKY 844 m.n.m, dvojitou oceľovou konštrukciou a má výšku 12 metrov. V súčasnosti neponúka až taký výhľad, pretože časom sa vrcholce stromov vyrovnali jej výške. Napriek tomu sa oplatí na ňu vyliezť po zvláštnom rebríku a pobudnúť chvíľu na jej skromnej pochôdzke. Je to najstaršia a zároveň jediná zachovalá zrekonštruovaná rozhľadňa v NÍZKYCH BESKYDOCH.

Vzorkovník farby – laky, výber zaručený.

11:42 Dávame si obed pri rozcestníku VODOJEM 683 m.n.m. Dopĺňame zásoby vody. Fúka vietor. Vyrábame závetrie pre varič. Je chladno, ale aspoň sa sušia ponožky a vložky topánok. Klasika. Už sa na to nastavujem a chytám sa príležitosti ak máme na pláne dlhšie zotrvať na jednom mieste. Dnes to je kuskus, rôzne druhy korenia, strúk cesnaku, para orechy, chlieb, parenica a tuniak.

Zvažujem batoh a ten činí teraz 15,65 kg. Na čo nemám žiadne námietky. Pribudla voda hold.

ObeduJEME.

13:52 HABURSKÉ RAŠELINISKO 690 m.n.m. Neviem si pomôcť. Skrátka zakaždým keď čítam tento názov: “Haburské Rašelinisko”, moja myseľ si to prekladá ako Habsburské rašeliniská. To dodáva v mojej mysli zvláštnu starodávnu atmosféru.

Močiarna vegetácia splnila očakávanie, musím pochváliť.

Priznávam sa, čakal som skôr močiar ako z filmu. Hmlu, bublajúce bahno, popadané kmene stromov, vlhko, svit mesiaca a tajomné zvuky zvierat. Skrátka atmosféra, rozumieš. Aj keď to tu tak nevyzerá, toto miesto ponúka krásny zážitok močaristého prostredia. Príliš nezastavujeme. Na drevenom moste sme videli vlčiu kôpku, čo len potvrdzuje odľahlosť končiny. Pokračujeme. Cez deň predsa medvede ani vlci nie sú, tak sa nebojíme. Noc, tak to je už čosi iné – ako vravel pánko autobusárko.

Naprieč močiarom.

Drevené laty chodníku nás vedú pomerne vysoko nad zemou. Je suchá. Svieti slnko. Niekde žiadny ľudia ani zver. Jednoducho úplne inak ako som si predstavoval a očakával. Neoplatí sa veru očakávať. To sa však ľahko povie, a ťažko dodrží. Jasné, že to viem, a je mi to jasné…ale veď vieš ako to chodí v živote človeka. Človek rád a stále niečo očakáva kým žije.

Neskôr po ceste neváhame a využívame voľný vstup do extra prírodnej posilňovne. Lezecký strom, je zo 100% prírodných materiálov, vrátane úchytov. Kedy má človek z mesta príležitosť zadarmo si zaloziť na takomto unikáte, v unikátnom prostredí lesa. A navyše keď sa to počíta ako prestávka od batohu.

Garancia 100% prirodzné materiály.

Chodník je väčšiu časť ukrytý v lese, ak nie aj stále. Tento úsek mi pripomína vláčnu pahorkatinu KARPATY na západe krajiny. Terén je mierny a chodníky pomerne široké dobre značené.

Chodník lemujú  a sprevádzajú hromadné hroby a vojenské cintoríny z 1 sv vojny. Pristavujem sa, a vyslovujem krátku modlitbu za obete. Pokračujem v stúpaní po hrebeni, chrbáte kopca, ktorý zároveň tvorí hranicu. Zamyslený tupo hľadím pred seba akoby som počítal kamene, ktoré mám pod nohami. Ak je vojna nezmyselná, je vojenský cintorín nezmyselný?

Vojenský cintorín týmto smerom prosím.

Stúpam strmo nahor, kadiaľ ma vedie chodník. Každý z ľudí, ktorí tu teraz ležia v masových hroboch mal meno, kamarátov, rodinu a manželku, deti, rodičov…niekam patril. Čo ak nechceli bojovať? Čo by som robil ja na ich mieste? Bojovať? Vzdať sa? Hmm… a čo pomáhať, všetkým naokolo koľko môžem. Či to azda neplatí aj do všedných dní? Na fronte, čo osoží boj? A čo znamená položiť život za vlasť? Ako pre koho. Či preto, že niekto kreslí novú čiaru na mape? Kráčam a vidím zákopy. Predstavujem si ten ruch alebo počujem desivé ticho. Výbuchy v hmle a nenásytnú streľbu z guľometov, ktoré si odpovedajú. Hmla, ktorá sa márne pokúša všetko ukryť pod svoj plášť.

Naozaj les – miešaný.

Počítam každý krok. Mám dosť, otvorene a verejne priznávam.  V tomto momente sme prešli o 100 m viac ako včera. Na ľavej päte mám otlak – dnešná poobedná novinka. Otlak – odznak do zbierky? Asi ťažko. Senzácia? To asi tiež nie, zastavujeme prezúvam ponožky za suché a nalepujem silikónovú náplasť. Pomáha to. Som spokojný.

Ideálna odpočiváreň pre trpaslíkov ako ja.

16:57 idem pozrieť pramenisko LABORCA. Jano nejde. Na tabuľke je napísané 300 metrov. Si hovorím sa oplatí vidieť nie, keď som už tu. Tak prvá chyba, podcenil som to. Mal som ísť naľahko bez batohu. Zvrhlo sa to na El-Rápido klesanie smerom do doliny, ktoré samozrejme spätne bolo v znamení El-Rápido stúpania. Vravím si a zdravím sa: no nazdar. Ale utešujem sa, veď bude to stáť za to, vidieť pompézny prameň s tryskajúcou vodu. Miesto ma privítalo pamätnou tabuľkou označujúcou toto pramenisko s mokvajúcu hlinu pod listami. Aha, okej.

Pramenisko Laborca, bez vody.

17:48 ČERTIŽSKÉ SEDLO 565 m.n.m. Hodnotíme prístrešok ako nedostatočný proti dažďu. Je to rovnaký model ako v LABORECKOM PRIESMYKU a tak pokračujeme ďalej. Stmievanie nedokážeme regulovať a tak si už chystáme čelové lampy aby sme mohli čeliť tme. čelová lampa je od slova čeliť tme, a nie od čela, že ju človek nosí na čele predsaaaaa.

Granica Państwa – Rzeczpospolita Polska

Máme pred sebou ešte malé stúpanie, a ja vrúcne dúfam, že už nebude z toho El-Rápido. Obloha postupne tmavne. Vo vnútri lesa je ešte menej svetla a tak zapíname čelovky. Pomedzi koruny stromov presvitá ešte bledá obloha. Pred nami poniže po pravej strane sa vynára drevená konštrukcia. Ou-yes.

Masívny altán bez bočného krytia.

Teším sa a s veľkou radosťou skladám batoh na lavicu v altáne. Takže toto je ten bájny luxusný altán – ako ho nazvali oproti idúci. Je luxusný z pohľadu veľkosti a rozšafnosti a novosti. Ukáže sa však ako obstojí v daždi a v ochrane pred medveďom. Do rána má vypršať jeho luxusnosť? Obstojí v daždi? Nemá žiadne steny, teda je prístupný zo všetkých svetových strán.

Kombinovaný odpudzovač zvery a varnej dosky v jednom.

Medzičasom zakladáme oheň na mieste na to určenom. Budeme opekať – iba zoschnutý chlieb z posledných zásob. Avšak hrianka s cesnakom nás rozhodne poteší. Dojedáme zvyšky tuniaka a parenice, sypeme korenie. Klasika. K tomu si dávame čaj s materiny dúšky a mäty, ktoré som nazbieral popri chodníku počas dňa. Popri čaji pozeráme na internete wellness možnosti. Sme naklonený kúpeľom s procedúrou v BARDEJOVE.

Luxusnícka večera a dvaja večeranti.

Pripravujeme sa na noc s dažďom. Presúvame lavice pod strechou tak aby sme boli najbližšie k stredu. Okolie celého altánu si delíme na sektory dookola a označujeme ho z vlastných zdrojov takzvané značkovanie teritória. Akýsi anti-zver repelent. Fungovalo predošlú noc, malo  by to malo fungovať aj dnes. Ráno uvidíme. Medvede nie sú vítané – uzavretá spoločnosť. Nerušiť.

22:15 Sme pripravený na spánok v spacákoch na lavičkách. Jedlo máme ukryté hore pod strechou zabalené v taške anti-medveď mimo dosahu. IP krytie altánku voči medveďom je nula. Aby som bol presný je to nula celá nula. Držíme si palce a zaspávame. Dobrú!

Written by Palko