DAY 02
–prejdené 239,8 km
06:51 Widlapen, ráno
Plánovaný budík na piatu som ignoroval. Nechcelo sa mi vstať.
Mám predsa more času.
Bolo mi žalostne zima, a chcel som spať. Zobudil som sa okolo pol siedmej a stále mi bolo zima. A to som mal na sebe all inclusive – všetko čo som mal. Ležal som zakutraný v spacáku ako cibuľka. Prečítal som si z Biblie, pomodlil sa a začal som plánovať čo ďalej.
Ranný face zo spáce.
Na Stanka padla rosa a kosa, a nevidel som žiadne slnko. Štítil som sa predstavy, že budem baliť mokrého Stana. Hriala ma však predstava teplého čaju. Začal som podnikať kroky k tomu aby to nebola iba predstava.
Ranná chvíľa varenia čaju.
Tešil som sa na “čajokrásnu” chvíľu. Ale to bolo až o chvíľu.
07:08 Teplý bod voda na čaj
Teplomer ukazoval 11,5°C. Zhruba o desať minút som si zohrieval skrehnuté ruky a chlípal teplý čaj. Krásne hory okolo, no čo sa týka teploty, chcem byť odtiaľto už na ceste preč. Pomedzi kochanie sa končinami som začal likvidovať tábor. Nepršalo, ale ani nesvietilo slnko. Impregnoval som si tvár krémom proti slnku.
08:04 Raňajky vo Wildalpen
Ku raňajkám som si pripravil ovsené vločky. Vždy lepšie ako vifon na raňajky. Zalail som ich vriacou vodou. Pri tom mi asistovala motorukavica ako chňapka. Zaujímavá bola vec, čo len potvrdzovala alpskosť krajiny, že aj voda v obyčajnej kaluži bola priezračne čistá, pramenistá.
Pramenistá voda aj v mlákach? Vyzerá to tak.
Po raňajkách sa už aj teplomer cítil lepšie. Ukazoval 12,7°C tým že som si uvaril čaj a ovsené vločky, som zmenil klímu Álp. Sem tam vykuklo slnko. Stana som nastavil proti slnku, aby preschol.
Najlepšie ma ešte len čakalo. Nevedel som kam pôjdem z Wildalpen. Ale to bolo jedno pretože tu nie sú odbočky, len jedno údolie v ňom rieka a cesta a okolo toho “raftový bizňis”.
10:00 Gruß Got Widlalpen (245,7 km)
Konečne som sa vymotal. A vydal sa na cestu z divokých álp, ktoré boli naozaj divoké. Zbaliť všetky pakšamenty znovu Čoprani na chrbát dalo zabrať. Narobil som ja jak kôň.
11:09 Nationalpark Gesäuse (290,8 km)
Po 45,1 km som sedel na lavičke a pozeral sa v tichu na skalný štít oproti.
Nezaplatiteľný výhľad z lavičky.
Čopraňa poslúcha, cesta ubieha a na pauzách som si vychutnával okolie.
Moto pauza na kochanie.
Ako sa mám? Mám sa výborne. Je to úžasné vidieť štíty Álp. Je to fantastické. Teším sa z jazdy, užívam si kľukatosť ciest, je to pecka.
11:43 Admont (304,1 km)
Zastavil som sa pozrieť na kostol ktorý som videl už z diaľky. A zaujal ma dvoma impozantnými vežami. Bol však zavretý.
Krásny kostol v mestečku Admont.
Krásne mestečko. Ulice s perfektnými výhľadmi.
Ulica Admont. Tak takýto výhľad z okna by som chcel mať.
13:26 Trieben (319,7 km)
Nútené zastavenie za účelom nakŕmenia Čoprane. Ešte sa javila menšia polovica nádrže ale nakoľko sa doslova plížim alpami, konzumácia pohonnej hmoty stúpla na 2,9 L/100 km, čo bolo na moje pomery veľa oproti 2,4 L/100 km, ale na hornaté alpy závydenia vhodné. Pumpajzňe sú ako strašiaky do maku a horské priechody sú ako mak.
Výhodne nakŕmená Čopranica.
Ceny benzínu boli skvelé okolo 1,14€/L. Čím ďalej tým lepšie.
13:02 Lichtmessbach (328 km)
Kopec do ktorého som sa ledva vydrápal ukrýval jazero, pri ktorom som premlčal obed na fit tyčinkách z Bratislavy. Ale v budúcnosti by som sa chcel podobnému obedovému fauxpaux vyvarovať.
Fotojazeráma.
Jazero bolo pekné a tyčinku som od hladu vysal z obalu. Chcel som si urobiť aj cikpauzu ale obšmietal sa tam nejaký ujo.
14:24 Hohentauern (338 km)
Technická zastávka. Nie kvôli počasiu, bolo polooblačno, nie kvôli krmivu pre Čoprajzňu. Čopraňa sa dusila a ledva šla z kolesa na koleso 30km/h do kopca, čo pre mňa bol signál, že je problém s karburátorom. Predbiehali ma aj kamióny a skoro aj cyklisti. Hneď ako to bolo možné, som odstavil. Vytiahol som náradie, ktorého mám veľmi poskromne a bol som pripravený improvizovať. Vymontoval som sviecňu – sviečka v motore nie vosková. Samozrejme, hneď som vedel koľká bije – bola čierna jak čert. Bohatá zmes.
Skadze tie sadze na sviečke?
Nemal som ju ale čím očistiť. Ideálna by bola drôtená kefa. Na parkovisku kde som stál som však našiel starý, machom zájdený vlchčený obrúsok. Podarilo sa. Dal som ju späť. A začal som štelovať karbec.
Štelovanie a nastavovanie karburátora.
Dal som mu viac vzduchu a voľnobeh sa upravil. Čopraňa zase pradie. Príčina bola v tom, že som vo vysokej nadmorskej výške a vo vzduchu je menej kyslíka. Tieto kopce nie sú žiadna Pezinská Baba.
Opravené.
Nastavené. Hurá, podarilo sa!
Jeden malebný pohľad na pohodu alpskej krajiny, a sedlal som ďalej 10,42 koňí a mastil dolu kopcom.
Malebno dedinky Hohentauern.
16:59 Niederwölz (378,3 km)
Zastavenie za účelom doplnenia hmôt pokrmových. Našiel som malý diskont. Pozostával z 50% samoobsluba, 25% predavačka na pečivo, mäso, syry, zeleninu a 25% kolegyňa predavačka za pokladňou.
Kúpil som predraženého tuniaka v konzerve za 2,6€ lebo som si myslel že som v paži v údoliach bez wifi. Nevedel, že budem prechádzať mestom kde bola Billa, Spar aj Lidl a pumpy, ktoré mali názvy čo som poznal.
Foto diskontu.
Po nákupe v miestnych potravinách som sa dal do reči s jedným pánom. Bola to nemčino-angličtina. Keď došla reč na to, že som z Bratislavy, hneď sa chytil a povedal, že má rodinu v Senci. Spomínal Senecké jazerá – tak také sú slávne.
Keď som zo seba vystrúhal, že mierim do Španielska, povedal že aby som dve minúty počkal a hneď príde. O zwei minuten sa vrátil a ukázal mi v papierovej automape, mestá ako záchytné body lebo že GPS neni dobrá. Mestá som si zapísal do knihy jázd na poslednú stranu. Poprial mi veľa slnečných dní a všetko dobré.
Myslím, že mi ho poslal do cesty Boh. Ráno som nemal tušenia kadiaľ pôjdem ďalej. Čumel aom do mapy a keďže mestá od Andrej som zabudol doma nemal som nič len navigáciu. Slepo som dal cieľ na tento deň do Villach. Takto sa Boh postaral aby som mal oporné mestá.
Pán hovoril, aby som šiel do Villach, kam som aj chcel ísť, ale zdalo sa mi to na tento deň už ďaleko. Zhruba 120km. K tomu som v diaľke tým smerom zbadal oblaky. A predpoveď bola, že má pršať. Ale keď tak huckal povedal som si, že nech som čím skôr preč s tých chladných upršaných hôr.
Väčšinou som išiel sám, nič za mnou nič oproti. Sem tam ma predbehol nejaký motorkár alebo tlupa. Sem tam išlo oproti auto alebo kamión. Inak sám, a to sa mi veľmi páčilo.
Tak som šiel, a prechádzal som takými údoliami po ceste, ktorá to mala za sebou už pred 30 rokmi, najmenej.
Aj toto sú predsa cesty, občas popraskané, občas strmé.
Tie stodoly a usadlosti boli ako z rozprávky. Zelené stráňe, vôňa pokoseného sena, bolo to úžasné.
Kravy, kravičky ako z rozprávkovej krabičky.
Kravy na mňa z diaľky čumeli asi ako ja na ne.
Usadlosť a Čopraňa, ktorá odpočíva.
Prenádherné údolia do ktorých je vtlačená cesta. Obraz pasienok, ktorý nasýti pasúci sa dobytok ale aj oči.
Čarovné foto zo zrkadielka. Zrkadielko, povedz že mi…
Údolie ubiehajúce v spätnom zrkadle, zanechávalo vo mne čosi, čo som nedokázal popísať. Cesta a jazda v dotyku prírody je niečo, čo som túžil zažiť.
19:56 Kemp v Annenheim
Villach som mal už len niečo do 10km. Dal som si predsavzatie, že ak bude nejaký kemp alebo frei zimmer za dobrú cenu tak zakotvím. Našiel sa.
Ale. Mali zavreté. V kase už nikto nebol no vstup bol otvorený. Pri vrátnici pod sekretárom sedela postaršia pani a čítala časopis. Vedel som usúdiť, podľa zdravého rozumu, či predáva vstup, alebo len čáká na niekoho. Opýtal som sa už sebavedomejšou nemčinou. Vravela, že ľudia chodia a zaplatia ráno. Z cenníkov som bol somár. Zvlášť sa účtovalo auto, zvlášť stanové miesto… Ale zmienka o motorke nebola nikde.
A ešte mi poradila že sa možem opýtať v reštike vo vnútri kempu. Ale ani tam mi nevedeli poradiť.
Teta mi ešte prezradila kód k sprchám: 987A Poďakoval som sa, popchol som 10,42 koní a šiel sa utáboriť s neistým pocitom, ktorý som ale rýchlo zahnal dvoma rožkami a konzervou tuniaka pôvodom zo Slovenska. Dvojdňové rožky boli ako guma, ale to nemenilo nič na tom, že som ich neskonzumoval. Dva som ešte ušetril. Ako som tak namáčal rožok do oleja v konzerve počul som rachot. Do kempu prišli dve motorky. Krúžili medzi karavanmi ako ja. Keď videli mňa, zamierili k Čoprani. Pozdravili ma: Hello, a ja som im povedal: Čaute. Boli to češi, dvaja pražáci vole, ty voleee. Michal a Vašek, boli sme susedia.
Pokecali sme o motorkách, vole, a jo vole – pražáci.
Bola tam taká otravná labuť, ktorej by bolo zbytočné hovoriť: “nebuď labuť” lebo bola. Šliapala si po nohách a došla potvora úplne ku mne a zobrala mi z ruky kus rožku. Nechápem ako mohli pomenovať balet labutie jazero podla čaptavých labutí.
Labuťajzňa.
Bol som využiť sprchy. Na úrovni, teplá voda samozrejmá, čisto nad očakávania, a dokonca sa dala nastavovať sprchovacia hlavica v plynulom rozsahu štandardný a masážny.
Cez noc malo pršať a aj pršalo, s bleskami a hrmením.
