Pršalo. Oblohu zahaľovali tmavé mraky. Nad mestom panovalo prítmie a pršalo. Mokré chodníky, na ktorých boli kaluže pripomínali malé jazierka. Kvapky v nich robili kruhy. Prichádzal som na zastávku.
Už som stál hodnú chvíľu na preplnenej zastávke. Nestál som sám, okolo mňa stálo pár anonymných spolustojacich. Tiež boli premočený od dažďa. Čakali sme na autobus, ktorý neprichádzal a neprichádzal. Vietor fúkal a bolo nepríjemne chladno.
Toto bol presne jeden s tých chladných usmoklených dní. Sledoval som ako sa okoloidúci ponáhľajú. Každý sa niekam inam. Niekto z roboty iný zo školy a väčšina z nich domou. Nepríjemný vietor to len zhoršoval. Ich zachmúrené tváre žmúrili do dažďa.
Aj tak je dnešok na nič… myslel som si. Počasie sa k dnešku rozhodne hodí. Mohol som byť už doma v suchu, no ja som tam trčal zmoknutý na zástavke.
Hukot áut prechádzajúcich okolo sa miešal s klopotaním topánok na mokrý chodník. Kedy už príde autobus? Mešká!
Všimol som si staršieho pána v sivom obleku. Bol už poriadne premoknutý a premrznutý. Nervózne sa pozrel na hodinky. Všetci mlčali za tvárami iba so svojimi myšlienkami. Neprítomne hľadeli na prechádzajúce autá. Stalo sa, že prešlo auto bližšie popri zástavke a z mláky vyšplechla voda. Dotyčného ošpliechalo a tak si zahundral. Ostatný sa stihli včas rozostúpiť.
So záujmom sme sa prirezali ako sa premočený rozčuľuje. Konečne trochu deja do toho nudného čakania.
Pán v sivom obleku podišiel kúsok vpred. Vyhrnul si rukáv aby opäť venoval pohľad hodinkám. Pritom však nešikovne uchopil kufrík čo držal v ľavej ruke. Ten sa mu vyšmykol a spadol na mokrý chodník. A ako naschvál sa mu aj otvoril a vysypal sa. Vypadlo z neho zopár papierov.
Zašomral a začal ich zbierať. Vietor a dážď ich v okamihu vzdal do parády. Ľudia stojaci okolo sa len mlčky prizerali. Nik sa nezohol a nepomohol mu.
Iba malé dievčatko v červených šatočkách povedalo mame:
„Mami pozri ujovi sa rozsypali papiere, môžem mu ísť pomôcť?“.
„Už je tu autobus pomôžeš mu nabudúce…poď zlato nastupujeme…“. Sklamané dievčatko smutne hľadelo na pána v sivom obleku. Otvorili sa dvere autobusu a nik sa viac nestaral o to čo bolo ďalej s pánom v sivom obleku.
On sa tiež ponáhľal nastúpiť a tak tam nechal niektoré papiere ležať. Každý sa tlačil do autobusu a myslel len na to aby sa zmestil. Veď ktovie kedy príde ďalší, a čo ak vynechá. Dvere autobusu sa zatvorili a autobus sa pohol zo zastávky.
Podišiel som k zmáčaným papierom čo tam ostali a pozbieral ich. Začal som si ich čítať. A toto bol posledný riadok.
Pali-Kuli©2010 26.5.2010