Poloniny – Paloviny 5

Balnica – Núdzový stan

Trasa po červenom turistickom značení:

Balnica 7112 m.n.m

Kýčerský Grúň 867 m.n.m

Vysoký Grúň 905 m.n.m

Sedlo Pod KoŠiarkou 777 m.n.m

Sedlo Pod Ščolbom 745 m.n.m

Ščolb 766 m.n.m

Lupkovský Priesmyk 637 m.n.m

Núdzový Stan

Prešli sme: 26,5 km

Trvalo to: 11 h 36 min

Budíme sa v príjemnom podkroví BALNICE. Vstávam. Čas na prelome noci a rána. Je hodina štvrtá v poradí ranná. Ohlásená doba meškania sa môže zmeniť. Jasné, veď prečo nie? Budík bezodkladne zvoní, no aj tak odkladáme.

O niekoľko chvíľ sme už hore a dobaľujeme spácokukly a oblečenie, ktoré sme nechali cez noc sušiť. Celkom to hrotíme. Naberáme si vajcovku do hydra-pakov.  Zdravá. Prevárame vajcovku na kašu. Zdravá. Prevárame vajcovku v rýchlovarnej konvici na čaj. Zdravá. Zalievam si čierny čaj a uvažujem ako to bude chutiť. Toto sú luxusné raňajky v mini kuchyni ubytovania. Luxus, ktorý najbližšie dni definitívne stratíme. Veď to je hlavná esencia turistiky, ktorá mi veľmi chutí.

RaňajkuJEME.

05:23 Dojedáme kašu s kokosovou príchuťou. Dávame si kopanec instantnej kávy a štartujeme náš deň. Nie, že by som nejako pil kávu, ale ten kopanec potrebujem. Je to odvaha. Môj batoh váži pred odchodom 17,35 Kg. Čo je celkom OK na dnešnú štreku. Pred nami je krásnych 26,4 km. Je desať minút pred šiestou hodinou rannou a my vyrážame od rozcestníka BALNICA 712 m.n.m. Naše kroky sa pomaly vzďaľujú od železničky a domca.

Opúšťame rezort Balnica.

Kam však vedú koľajnice? Majú pevný základ a vedú vagóny určitým smerom. Majú poslanie viesť a držať smer.

Kam vedú koľajnice?

Vonku počuť svitanie a vidieť zvuky rána. Sú to lesné zvyklosti, ktoré pretrvávajú z generácie na generáciu. Zachovávajú les pri živote. Les žije? Áno. Kým slnko vychádza, les sa prebúdza. Tak sa les každý deň obnovuje a Božie Milosrdenstvo trvá na veky. Človeku ostáva v srdci úžas. Prechádzam popod majestát stromov. Obklopený tichou samotou. Všetko toto je Jeho dielo – dielo Stvoriteľa. Nič sa nedeje náhodou. Viem, možno sa to na prvý pohľad môže tak zdať.

V srdci nachádzam radosť a úžas, nad týmto všetkým čo počuje môj sluch, čo vidia moje oči. Tento vzácny úlomok dňa, ktorý dostávam ako dar. Áno, je to prítomnosť. Je to vôňa. Je to spev. Je to ticho. A ešte niečo. Smiem sa na to všetko dívať, obdivovať. To je tiež dar. Môžem sa dotknúť stvorenia a tak sa dotýkať toho, čoho sa dotkla ruka Stvoriteľa. Ďakujem, za to, že si mi dal zdravie, ohybnosť mojím kolenám a silu ramenám, a vďaka tomu smiem byť tu.

Prvé svetlo dňa.

Do lesa začína prenikať ranné slnko. Lúč svetla a svit mesiaca. Zvláštne, nie mesiac nemá lúče svetla, pretože on odráža svetlo, nie je jeho zdrojom. Život človeka nestačí na to aby obsiahol a vystihol beh prírody. To úžasné ako sa obnovuje, nevzdáva, bojuje a ŽIJE.

Kto môže povedať koľko strom bude žiť?

Kto rozhoduje, do ktorého stromu udrie blesk?

Kto rozkazuje drevokaznej hube rásť na kmeňoch stromov?

Kto to všetko povie? Kto si to vlastne všíma?

Strom pred vstupom do skrytej Krajiny.

Máme v nohách kilometre. A pred sebou ešte ďalšie. Poviem ti, skvelý pocit len vyčerpávajúci. Ako tak kladiem nohu za nohou, ako tak kráčam lesom… Či už cesta stúpa, a vzápätí klesá… Uvedomujem si, že človeku vlastne stačí tak málo. Aj ten batoh, ktorý mám. Bohato stačí. Človek nepotrebuje hromadiť no svet naokolo ukazuje iné. Veci prinášajú radosť, ale len na okamih. Rýchlo vyprchá ako parfém. Čo je radosť? Predsa každé miesto, každý kúsok prináša toľko novej radosti. Ide o to mať milé a ochotné srdce, ktoré sa páči Bohu. Dívať sa na svet a mať v srdci nehynúcu radosť.

Originál z lesa.

11:45 Cesta nás vedie po červeno značenom chodníku. Stúpame a klesáme. Je to lesom pokrytý hrebeň. V korunách šumí lístie. Tento hrebeň je však odlišný od hrebeňa, ktorý leží v kúpeľni. Jednak nie je tvorený skalou, ani výhľady neponúka do šíreho okolia. Výhľady patria majestátnym korunám stromov nad nami.

Podanie ruky raz a na vždy.

Tento hrebeň nehľadí do diaľok ale do blízka, na minulosť a ticho, ktoré mlčí. Prázdne vrásy a priehlbne mlčia. A predsa počujem ich príbehy. Nedajú sa prehliadnuť. Rozprávajú o zákopoch… o vojne aká je krutá… o ľudskej nenávisti… o bezmocnosti… o ľudských životoch, ktoré tu vyhasli. V chladných zákopoch ležia. Listy a konáre. Akoby na niečo stále čakajú. Vojaci, ktorí si vo chvíľach ticha mlčky podávajú fľašku. Kto utíši bolesť?..

Príbehy neučesané hrebeňom.

V blate a konskom truse sú vryté odtlačky kopýt. Smerujú po hrebeni kadiaľ vedie neviditeľná hranica.  Pokračujem ďalej, no moje myšlienky neustále prerušujú brázdy naľavo i napravo. Zákopy odkrývajú to čo malo byť skryté. Občas sa ukazujú aj skryté výhľady na panorámu okolitých lesov.

Hľadám rovnováhu a kochám sa.

Našu cestu sprevádza množstvo blata. Blato, blato, blato.  Keby blato ukrývalo zlato, možno by stálo za to… Ale aj tak… to blato stálo za zlato, a zato my sme boli samé blato. Hahah. Ideme po vrchole hrebeňa, od desiatej už skôr klesáme a čaká nás príjemné pochodovanie. Blížime sa k Lubkovskému Priesmiku, kde sa prešmykneme a dáme prestávku.

Veget bez vegety.

13:55 Nachádzame sa pri rozcestníku LUBKOVSKOVSKÝ PRIESMYK 637 m.n.m. Nachádza sa tu malá chatka, takzvaný núdzový stan, v ktorom sa dá v prípade nepriazne počasia prenocovať v počte max dve osoby. Alebo sa jedná o iný druh núdze? Núdza medveďovná? Ktovie. V tichosti popod toto sedlo vedie železničný tunel.

K tunelu sa ideme po zelenej značke, ktorá ukazuje prameň po 300 metroch. Netrúfam si povedať či naozaj tristo – pocitovo oveľa viac a treba počítať aj cestu nazad. Batohy  nechávame v domčeku zatiaľ čo sa prepotené tričká a ponožky fajne sušia na plechovej streche. My sa nechávame viesť blatistým chodníkom.

Tu sa vlak prešmykne na druhú stranu.

Vykračujem si bosí – je to príjemný pocit. Mám to rád. Chodníček sa podozrivo rozbehol zo sedla nadol až nás napokon po miernej skepse privádza k samotnému ústiu tunela. Mám rád prechádzku tunelom. Na to však teraz nie je čas. Nezastavujem, nezastavujem máme spoždení.

Spomínaný prameň sa nachádza do 50 metrov od portálu tunela po pravej strane koľajníc stojac čelom k tunelu. Voda v studničke je viac stojatá ako tečúca, po vyčerpaní približne 5L do hydra-packov, hladina klesla približne o dva centimetre. Je nám jasné, že budeme chlórovať tabletkami. Jediným ukazovateľom pitnosti vody je mlok pohybujúci sa po dne studničky. Cesta nahor trvá dlhší čas ako nadol – fyzika nedopustí.

Pestrá paleta chutí, maľuje super obed.

Dojedáme zvyšky starého chleba, ktorý si dochucujeme rôznym korením: kari, škorica, kebab korenie. K tomu si dávame ako prílohu strúčik cesnaku a veľmi chutné oštiepky, ktoré sme nadobudli v BALNICI.

To nie je hrianka ale cesnak a kebab korenie.

Svieti slnko, je príjemne. Ticho a zvuk cvrlikajúceho hmyzu nás donútil aby sme sa neponáhľali. A tak si vegetujeme 1 hodinu a solídnych 40 minút. Nechtiac  sa ocitáme v časovom strese a rýchlo opúšťame miesto.

Nastavujeme tempo a pridávame do kroku. Slnko sa pomaly kotúľa z oblohy, no my toho veľa nevidíme keďže chodník nás stále bez zbytočného kompromisu vedie lesom bez nároku na výhľady. Aspoň vidím krásne stromy, ktoré ponúkajú širokú paletu bizarných tvarov.

Nezbieram, kochám a fotím.

Na chodníku pred nami je medvedí trus s brusnicami. Na tejto STOPke čestne zastavíme a obzeráme sa. Stoj, daj prednosť v jazde. Prítmie ihličnatého lesa pocitovo znásobuje atmosféru. No veru, prečo uprostred chodníka? Nemohol ten medveď ísť na tlačovú besedu pár desiatok centimetrov vedľa chodníka, kde by sme si vôbec nič nevšimli?! Prechádzame okolo a zvyšujeme opatrnosť a dávame pre istotu prednosť v jazde. Prispôsobujeme chôdzu stavu chodníka. V prípade potreby dáme okrem prednosti v jazde aj nohy na ramená. Zo solídnej kôpky sa zdvíha roj múch. Hundrajúce muchy odlietajú s pochmúrnym bzukotom smradľavých krídel. Prekračujeme a dávame si Bacha a nie Mozarta.

Les nemá záhradníka a aký je krásny.

Doslova pár desiatok krokov a pred nami sa v tôni lesa črtajú pričupené obrysy strechy. Táto podvečerná situácia vrhá nie najlepšie svetlo v tieni lesa na okolie okolo núdzového stanu. Skutočne prislúchajúci názov – núdzový stan. Naobed som mal srandu z názvu núdzový stan, no terwz tento príbytok vyzerá byť všetkým čo cez noc budeme mať. Dúfame že sa neocitneme v núdzi. Prichádzame bližšie. Ako náznak a znakom blízkosti civilizácie je nám poloplný plastový sud so smeťami. Skladáme si batohy na posedenie pri núdzovom stane. Obzeráme si okolie a živo diskutujeme či má cenu pokračovať preskúmať altánok, nakoľko platí zvýšené riziko pohybu medveďa hnedého. Naviac v LUBKOVSKOM PRIESMYKU je asfaltka a automobilový ruch.

Psia búdka pre Maxipsa Fíka – núdzový stan.

Rozhodli sme sa ostať a spoľahnúť sa na núdzový stan. Vrúcne dúfam, že nebudeme mať núdzu a budeme vo vnútri CTRL + S (skontroloval save) – hešteg v bezpečí. Tento skromný príbytok disponuje jednou izbou bez podkrovia. Možnosti nocľahu sú jedna posteľ a prístelok – teda zem.

Halooo, neyvoní ani nevrie.

Lokatita nabrala temný podtón, kvôli tomu čo sme videli neďaleko stanu v núdzi. Náš dnešný príbytok nesie celkom výstižný názov. Sme v strehu a varíme si akurát večeru. Večera sa ponesie v znamení kuskusu – osvedčená komodita.

Na večeru si robíme kuskus s tuniakom ozvláštnený kebab korením. Sme v strehu. Sme však rozhodnutý prenocovať tu. Rezervácia prebehla úspešne a bez obmädzení. Pred spaním nasledujú procedúry úkonov na spánok pripravujúcich, medzi ktoré patrí aj zvažovanie. Vážim si svoj batoh. Bez neho by som napokon nemal nič čo mám so sebou. Pochopiteľne si ho vážim a patrične cením. Na sklonku dňa pred spaním dosahuje 18 kg hmotnosti.

VečeruJEME.

Keď sme nachystaný označujeme si teritórium zvonku ubytovania. Azda táto zázračná zmes amoniaku a minerálov zaistí teritoriálnu istotu na noc pre dve osoby. Safety is number one priority.

Podľad na náš dnešný skromný apartmá-ň.

Ideme spať. Ležíme a je 19:30. Kvalitne ci cítim chodidlá. Bolia aj smrdia. Double combo kombinácia. No nemám odvahu sa sťažovať. A napokon načo? Čomu to prospeje? Dúfame, že do rána a ani ráno napokon nebude žiaden medveď ani vlk ani zubor… dobrú NOC!

Written by Palko