Poloniny – Paloviny 1

Bratislava – Nová Sedlica

Prešli sme pešo: 1,3 km

Trvalo to: 0 hodín 15 minút

Prešli sme dopravou: 553 km

Trvalo to:  15 hodín

Budík zvoní, vyzváňa. Je 04:45. Dvíham ruku aby som ho utíšil. Vzápätí sa dvíham z postele a začínam sa preberať. Som prebratý ako výberové ovsené vločky. Pokračujem sériou nevyhnutných úkonov. Nie je čas uvažovať a tak radšej zvažujem batoh.

Počiatočná hmotnosť bagáže.

Dvíham na ramená batoh o hmotnosti 19,1 Kg. Do paže, veď som chcel aby mal 16 Kg.  Hodiny ukazujú čas 05:27. Nahadzujem na plecia 19,9 Kg batoh tých niekoľko sto gramov očakávaní navyše. Ponáhľam sa po schodoch na autobus. Už to o chvíľu ide.

Letmo pozerám na oblohu. Východ či odchod? Chod. Tak to už áno!

Nové svitanie, pouličné zhášanie.

06:13 BRATISLAVA – mesto kráľovské. Roztáča sa elektromotor lokomotívy, ktorá tiahne zo západu na východ. Celý deň nás to bude ťahať na východ. Ampére prúdu tečú zo zberača do transformátora, ktorý je pod napätím. Lokomotíva môže byť na koľajniciach, ktoré určujú jej sme. Ale nepohne sa a nebude schopná ťahať súpravu ak nebude pripojená k zdroju napájania. Pred nami visí v napätí dobrodružstvo hrebeňovky NÁRODNÉHO PARKU POLONINY a VÝCHODNÝCH KARPÁT, ktoré sa transformuje do spomienky.

Opúšťame známe vody Podunajskej Nížiny a plavíme sa do neznáma v doprovode dvoch oceľových koľají, hádam nás nič nevykoľají. Idem s kamarátom Janom na východ. Ideme na opačnú končinu – opačnú otčinu, našej rodnej hrudy bratislavskej.

Počiatočná odfoťka.

Zamyslene hľadím von z okna.  Prechádzame POVAŽSKOU BYSTRICOU. Len tak mi napadá taká šialená skomolenina. Opováž sa to napísať. Opovažujem sa a vravím si: na považí leží opovážska bystrica.

Panoráma tatier sa zhoduje s panorámou na Jankových buchtach.

Apoloniny – ďalšia skomolenina z mojej továrne. Poloniny sú v diaľke, čakajú na nás. A my sa tešíme na ne z POPRADU. Čakáme. Vlaková výluka, kvôli dopravnej nehode na železničnom priecestí nás vylúčila z pôvodného plánu. POPRAD TATRY – máme vystúpenie. Čakáme. Predstavenie náhradnej dopravy pokračuje po prestávke. Namiesto toho aby sme vylučovali prijímame potravu v miestnom parku priľahlom k stanici. Hlučný parčík nás chráni pred horúčavou. Vylučujeme dočasne možnosť pokračovať, prepočítavame a meníme plány. Všetko je tak ako má byť.

Šmakujeme kým autobusy čekujeme.

Napokon sa Železničnej Dopravnej Spoločnosti darí prepraviť duše z vlaku troma autobusovými korábmi hromadnej mestskej prepravy do SPIŠSKEJ NOVEJ VSI, kde nás už čakajú vagóny do KOŠÍC. Prepočítavame.

Náhradný prepravný koráb.

Jazdu autobusom sa darí ozvláštniť pánovi s dvoma platenými košíčkami -vyzerajú novo. Pán sedí v zadu. V autobuse je príslušná tlačenica. Ledva sa zatvárajú dvere. Pán vykrikuje šebe: “Vychodňare, pote, mám tu dva mista voľné.” Každý sa usmieva. Má vypité, a na voľných miestach sa napokon vezú dve košíky. Ešte kričí na vodiča zo zadného radu sedadiel a slová sa mu ťažko vyslovújú: “Zapni Kiliamatializáciu”. Už sa zabáva väčšia pasažierov autobusu.

Mačkáme sa, či ježíme?

Po štreke sa ocitáme v druhom najväčšom slovenskom meste – KOŠICIACH. Síce len v teritóriu železničnej stanice a stanice autobusovej dopravy ale predsa. Verím, že jedného dňa sa mi podarí navštíviť aj historické centrum. Presúvame sa po schodoch na autobusku. Pán košíkar si to šinie pred nami. Robí štyri schody v pred a v zápätí dupstep tri vzad. Jano mu dáva od chrbta boost aby nespadol. Váha košíkov s lahvičkami ho vyvádza z rovnováhy.

Tu padla vhod čerstvo kúpená Debrecínska bageta – moja obľúbená. Stretávame dve sestry z KANADY na roadtrip-e po EURÓPE. Majú ešte Ukrajinský čas a myslia si, že zmeškali autobus. Oprašujem angličtinu a dávame sa do debaty. Odporúčam im KALAMENY, ČIČMANY, KREMNICU, BANSKÚ ŠTIAVNICU, VYSOKÉ TATRY aj NÍZKE TATRY a hodina čakania je ako okamihanec preč. Lúčime sa a prajeme si všetko dobré.

Dobrá debrecínka vždy padne vhod.

Náš čas tiež pokročil a pokračujeme k nástupišťu číslo 24. Je 16.00 a čaká nás atmoška autobusu po východných dedinách. Tu sa defakto začína naša plavba po východnom asfalte slovenskej krajiny. Nastupujeme.

Čo si budeme hovoriť. Je teplo, tvárime sa že cestujeme. Z okna sa nám ponúkajú pohľady na okolie. Miestny sightseeing.

King size, zadné sedadlo pred dvoch pánov prosím!

Vydávame sa z KOŠÍC do SNINY na 93 km dlhú cestu, ktorá má plánovane trvať 2 hodiny a 55 minút. Čooo oo? Hej. Pre plavbu autobusový korábom si volíme zadné miestosedy kde sa nedbá na nosenie náhubku počas týchto koronických čias. Tento autobus stihne na svojej plavbe zastaviť neuveriteľných 42 krát. Žasnem a som v úžase. Začína sa prejavovať cestovná únava a zadné sedadlá autobusu fajne pripomínajú gauč s komfortom pre naše nadrozmerné batohy a nás neúnavne unavených cestovateľov.

Opať vystupujeme ako dvaja bratislavčania.

18:07 HUMENNÉ. Vodič nás vyháňa von z autobusu na 20 minútovú prestávku. Pozdravujem z HUMENNÉHO. Slunco zapadá a my sme pekne krásne na východe a slnko ďaleko na západe. No a my tu.

19:17 SNINA. Čakáme na prestup do záverečnej destinácie v NOVEJ SEDLICI. Idem vydrankať vodu v neďalekej reštaurácii . Je tam uzavretá spoločnosť. Takže nič. Skúšam šťastie ďalej. Snorím, a obchádzam skromný komplex autobusovej zastávky ako kojot. Nachádam otvorené dvere s ceduľou: “bez rúška vstup zakázaný”. Dnu je tma ale dvere sú otvorené. Počujem tlmene hrať rádio. Podídem bližšie a prv než stihnem niečo povedať ozve sa: “Ta co tu chceš.”

“Dobrý deň, mohol by som si nabrať vodu?” pýtam sa po slovensky.

Chvíľu je ticho. Čakám čo bude ďalej.

“Ta poď dnú, co tam stojiiiíš.”

Vchádzam do autobusárskej opočívarne pre vodičov.

Pán vodič rozsvecuje. Pristupujem k skromnému kúsku kuchynskej linky. Napúšťam vodu pre Jana i pre šebe. Super. Vrúcne poďakujem a idem von.

Snina – kostol povýšenia svätého kríža.

Zastavujem sa na kus ticha v kostole neďaleko autobusovej stanice. V pološere sa vraciam na stanicu. Čaká nás posledný spoj do NOVEJ SEDLICE.

Pánko s plnkou taškou z nákupu prechádza okolo. Naše pohľady sa stretávajú. Kývnem mu hlavou. On nápodobne a dopĺňa gestom ponúkajúc mi cigaretu. Slušne naznačujem, že ďakujem, ale údené pľúca nepraktizujem.

Posledný nástup, naša jazda do najvýchodnejšej obce SR.

19:30 Nastupujeme a kupujeme si tiket, dúfame že výherný. “Dva krát NOVÁ SEDLICA” vravím stroj vedúcemu v prítmí šófofleku. Mierime na zadný rad ako v kine, ta ne?

Pohýname sa. Máme pred sebou posledný dopravný úsek z dnešnej skladačky so vzdialenosťou 56 km, čo činí časovo 1 hodinu a 10 statočných minút s úctyhodnými 26 zastaveniami.

Kto by to bol ráno v kráľovskom meste Bratislavou zvanom bol povedal, že celý jeden deň od rána-ránuceho až do mrku-mrkúceho budeme cestovať zo západu na východ.

Dívam sa von oknom. Vskutku tmavý kút Slovenska. Za oblokom autobusu je tma. Naokolo lesy a tma. Kam sa podelo mäkké svetlo pouličných lámp?

Úctihodná atmosféra. Rešpekt. Žiaden signál a po internete ani slichu ani chýru. Cesta sa odvíja po serpentínach a mysterióznom horskom prechode. V autobuse sme teraz piati. Chytám operátora KYIVSTAR. Autobusom hegluje akoby ani asfalt nepokrýval cestu. Hovorím si, že riadna advantúra, hneď na začiatok. Netúžim po poruche autobusu na tomto temnom mieste ďaleko od civilizácie.

Autobusom sa nesie plechová melódia ľudovej hudby, ktorú si nahlas púšťa pánko s nákupom, ktorý sa ako hodinár opiera o sedadlo pred sebou. Ešte pred vystúpením si zakladá do úst cigaretu. Okej, pán si rozumie.

20:34 NOVÁ SEDLICA zhruba 547 km od BRATISLAVY

Nachádzame sa v najvýchodnejšej obci SLOVENSKEJ REPUBLIKY. Tento presun nám zaberá celý dnešný deň čo činí odhadom 15 hodín čistého času v preprave. Z autobusu vystupujeme traja. Chalanisko chce ísť rovno po zelenej značke na útulňu ČIERTAŽ za kamarátmi, ktorý tam na neho údajne čakajú.

Sme na mieste, na východe, na začiatku.

Autobusár sa zdesene na neho pozrie a zapaľuje si cigaretu v chladnom vzduchu konečnej zastávky. “Co si šaľený, ved tam keľo medveďu teraz noci, ta nechodzz.”

Napokon po chvíli Chalan súhlasí a necháva sa presvedčiť, že ráno je menej medveďov v hore ako za tmy. Ide s nami prespať na útulňu za dedinou.

Prechádzame pešo 1,3 km od zastávky k dnešnej útulni s jazierkom. Je 20:47 a po nie veľa minútach chôdze míňame poslednú lampu pouličného osvetlenia a prepíname na stretávacie svetlo čelové. Zanechávame tak najvýhodnejšiu, teda najvýchodnejšiu civilizáciu v krajine. Prichádzame k rozcestníku Poľana 442 m.n.m. Odtiaľ ideme 2 minúty. Prechádzame cez potok po moste a po 161 metroch sa ocitáme pred Chyžkou Baby Jagy – tak sa volá útulňa.

21:08 Príchod na útulnú útulňu. Začíname ubytovaním neďaleko SPA jazerným wellnessom, ktorý však nevyužívame pre jeho akostné zakalenie do zelena.

Útulnička, domček, domček, kto v tebe býva?

Vychádzam pred útulňu s jediným zámerom a túžbou v srdci. Veľmi vzácny je pre mňa okamih keď zhášam čelové svetlo a zdvíham zrak k nočnej oblohe. Vieš si predstaviť do akého detailu je nočné plátno rozpracované? Aký štetec bol použitý? Som v úžase. Prílohu oblohy tvoria pestro a dôkladne rozvrhnuté hviezdy. Hviezdnej oblohy sa nedokážem nabažiť. Každý jeden detail, každý jeden záhyb obdivujem. A to som sa už toľkokrát díval na tmu nad hlavnou.

Večeráme. Hútam a nedá mi spať otázka, koľko teda naozaj váži môj batoh? Odvažujem sa zvážiť túto možnosť. Zvažovanie a váženie batožiny na záver dňa. Dobrá hovadina, nie? Úžitková hmotnosť vrátane náplní (tekutiny a potrava) činí k dnešnému večeru 19,5 kg. Ukladáme sa na spánok a prajeme si čo? Dobrú noc!

Written By Palko