DAY 24
–prejdené 271,5 km
Komáre all night (4417,1km)
Celú noc a ešte aj nad ránom robili nálety komáre ako ruské stíhačky. Bzukotali a ja som sa nevyspal, lebo som sa stále snažil zostať neprekomárniteľne uzavretý.
Zastávka ma zvýhodnila pred nečakanou mokrotou. Vonku bolo mokro, usudzoval som, že cez noc pršalo. Tentoraz som nesal. Bolo mi príjemne, ležal som si v spácokule v teple. Mirador na oceán bol na ocot. Bola hmla, takže na romanticky gýčový východ slnka nad oceánom som mohol zabudnúť.
Kravy mali zapnuté zvonenie a z diaľky sa niesol spev čajok. Hotová ranná atmoška. Straky v stromoch kdesi za zastávkou sa nahlas dohadovali, čo budú cez deň robiť. Zastávka bola napadnutá inváziou slimákov. Lozili po stenách ako besné.
Slimáčie ráno. Ráno bolo naozaj ako slimák, odchádzal som o pol tretej.
Sedel som v spáci a sledoval ich. Ak sa ku mne príliš približovali, presmeroval som ich. Hmla od oceánu sa ukázala ako vinná. Mrholilo stredne silno. Lámal som si hlavu, čo dnes, pričom som lámal náhradu sušienok Bebe dobré ráno. Tu sa volali: Belvita desayuno. Trúsil som si do spacáku a rozhodne som nemal dobre ráno. Smoklenie bolo jedno z oceánskych vymožeností. Keby pršalo, tak sa vyprší a bol by pokoj, ale toto smoklenie sa trúsilo pol dňa.
Fejk alebo originál bebe keksy.
Na zastávku prišiel autobus. Zastavil. Ľudia na mňa kukali a ja na nich zo spacokuli. Pokiaľ ma nevyháňali, mal som ich v paži. Vystúpila jedna pani, otvorila dáždnik a išla preč. Autobus zavrel dvere a tiež si šiel ďalej svojou cestou. Počasie vyzeralo, že veľa neprejdem.
Nepochopím cyklistov, ako môžu ísť v tom smoklení. Veď budú celí mokrí. Ľudia chodili okolo, sem-tam sa prehnal ten istý traktor a veľa bicyklistov.
Pristavil sa aj pán na dôchodku o palici. Chcel sa porozprávať o Čoprani, ale jazyková bariéra nám v tom zabránila. Tak odišiel.
Prvá oprava s kobercaňou.
Prvá vec, čo som bezodkladne opravoval dag-tempom, bol odpadávajúci teplomer. Obojstranná penová páska to už ďalej nechcela držať, vzdala sa tesne pred cieľom na ceste do Compostely.
Prioceánsky obed (4416,1km)
Pred obedom trochu teórie. Pravá brašňa je na náradie, aby som v prípade poruchy neotŕčal svoje pozadie do vozovky.
Keď som vyťahoval veci z ľavej brašne, ktorá sa vykryštalizovala ako na jedlo, zistil som, že som niekoľko kilometrov solil interiér brašne. Asi automatická dezinfekcia.
Uvaril som si druhú polovicu tretej tretiny cestovín. Počasie sa umúdrilo a prestalo smokliť. Bol som napápaný a odhodlaný vyraziť ďalej. Pred odchodom som si spravil čajokrásnu chvíľu, ktorú som si nevychutnal, len ju zabalil do fľaše na cestu. Minul som tak všetku vodu, čo som mal. Nepríjemný pocit, ale aspoň som si mohol nabrať čerstvú. Cesta N-632 ma brala ako cez kopirák po pobreží. Mal som dojem, že keď ju asfaltovali, nechceli vynechať ani jediný záhyb.
Svietilo slnko. A oceán sa leskol. Do cieľa som to mal už blízko, ale cieľ nebol pre mňa tak dôležitý, dôležitá bola cesta. Ak ide človek po správnej ceste, príde do cieľa.
Na cestách pribúdalo stále viac pútnikov a cyklistov. Šiel som správnym smerom. Počas jazdy okolo mňa frčali myšlienky o radosti, o slobode. Niektoré som dokázal zachytiť a zamyslieť sa nad nimi. Bolo to tak, ako som si to predstavoval. Svietilo slnko, sedel som na Čoprani a mal som čas premýšľať.
Smiešna kvačka v prístave. Poctivé železo, ktovbie koľko vážila.
Založil som novú pamäťovú kartu do akčnej kamerky pre nové spomienky. V mestečku As figueiras som sa zastavil v prístave a zobal som sušienky. Sledoval som ruch okolo seba. Bavilo ma len tak instantne sedieť, počúvať nezrozumiteľné rozhovory okoloidúcich, prizerať sa, ako sa chlapík chystá kajakovať, plávajúce ryby medzi loďami prístavu, ako žeriav nakladá loď… Prizeral som sa životu v prístave, užíval si sušienky a slobodu. Slnko sa začínalo skláňať k oblakom nad obzorom a mne sa minula posledná sušienka. Nenačínal som ďalšie balenie. Odhodil som smeť do koša a vysadol na Čopraňu.
Počas cesty som poodhalil skrytý význam a tajomstvo zastávok. Nie sú na to, aby v nich ľudia čakali na autobus. Autobus zastaví aj na kraji dediny, mimo zastávky – no problema. Tak načo potom slúžia? Sú to azda pamätníky na dni, kedy ešte ľudia stávali pod zastávkou, čakajúc na autobus? Preto sú v súčasnosti pusté a prázdne, lebo každý má auto?
Je to miesto v dedine, kde sa stretávajú dedinčania na klábosenie. Videl som to na vlastné oči na jednej skvelej zastávke, ktorá bola týmto spôsobom okupovaná. Vychádzam z toho, že keď ma tam vidia kempovať, asi nie sú nadšení. Ale zatiaľ do mňa nebol nikto hustý a ja som ich mal zatiaľ v paži.
Kolesá Čoprane som smeroval po ceste N-634. Pobrežie miestami ustúpilo poľnohospodárskemu vnútrozemiu. Kravínov ubudlo, zato polia boli všade. Kempflek pre Stanislava by sa hľadal len veľmi ťažko. Stále som sliedil po pitnej vode. Mal som šťastie a mohol som si nabrať vodu v Barres. Bola na zatláčací kohútik a bola pri rodinnom dome. Nevedel som, či bola spoločná, ale kašľal som na to. Vodu som potreboval. A či bola potable som tiež nevedel, nemala žiadne podmienky použitia. Nabral som ju s tým, že na varenie bude dobrá a keď nie, použijem čierne uhlie, ktoré som vláčil z Bratislavy. Po ceste N-640 som mal obcu s názvom Casanova.
Asi dedina alebo obca Casanova.
Opäť som nechal Čopraňu na kraji cesty, aby nezavadzala, a vrátil sa po fotku k ceduli. Keď som sa vracal nazad k Čoprani, pristavili sa dvaja motorkári a opýtali sa ma po anglicky, či je všetko OK, a či nepotrebujem help. Fúha, takže ani sólo jazdci nie sú sami. Sú aj slušní motorkári, a nie len rallye darcovia orgánov. My motorkári sa na cestách zdravíme ľavou rukou do dola symbolom peace, alebo ak práve jazdec nemôže kvôli držaniu spojky, tak vystrčením ľavej nohy.
Pred mestom Lugo som dostal like . Ruka s palcom hore trčala von z okna červeného Forda, ktorý ma predbiehal. Mesto Lugo som videl z diaľky a bolo obrovské. Bolo už pol desiatej a nechcel som riskovať motanice mesta. Použil som obchvaty, ktoré si ma cez kruhové objazdy podávali až na smer do Santiaga po N-547.
Santa Irene (4687,6) 440 m.n.m.
Dostal som sa na pútnickú odpočiváreň vzdialenú od Santiaga 22km.
Na večeru som si uklohnil z nových cestovín. Bol to nejaký hybrid, niečo medzi kolienkami a mušličkami. Ak by to boli mušličky, tak by to bolo symbolické na tejto ceste. Tvar však nebol jednoznačný.
Bez drzosti som sa rozkempil na pútnickej odpočivárni a bezmála polovicu som okupoval.
Po večeri som šiel k mušľovému umývadlu, ktoré bolo súčasťou parčíku, skôr však stredom. Chystal som sa, že si umyjem konečne poriadne lyžičku a teflónový ešus. Lyžicu som umýval a zrazu mám mokrý dojem v pravej topánke. Do paže! To umývadlo nemalo sifón. Všetok sajrajt mi tiekol na nohu a z nohy do mreže kanála pod umývadlom. Dokelu.
Umývadlo bez sifóna.
Mal som mokrú botu. Ešus som už umýval rozkročený. Tavený syr nešiel umyť, oveľa lepšie ide zaschnutý zotrieť toaletným papierom. Ale tým som chcel šetriť, keď som mal prameň agua potable. Takto dopadne žochár, čo šetrí – s mokrou nohou.
Ponaučenie vyznelo: pred použitím umývadla skontroluj, či má sifón.
