DAY 21
–prejdené 144,7km
Posteľové ráno (3647,7km)
Zdalo sa, akoby ma posteľ nechcela pustiť zo svojho pohodlia. Zobudil som sa a na hodinách sa rozbiehala jedenásta hodina. Bola to ranná divočina s belasým hrochom, čo viac si priať.
Vedľa mňa ležal hroch belasej farby. Netuším, kde sa vzal, bol hebký a o to viac sa mi nechcelo vstať. Technicky polovica dňa bola za mnou a predo mnou bol challenge opustiť nových priateľov a istotu prípoju wi-fi.
Cheese selfie foto s belasým chrochom.
S Rodrigom sme vybehli do mesta Torrelavega jeho Toyotou. Potreboval som rozšíriť svoj hárem pamäťových kariet. Kúpil som, mal som kúpené a bol som spokojný. Mal som tri nové čisté pamäte, každú o krásnej menovitej kapacite 32Gb. To by mohlo stačit pre spomienky. Mohol som si spievať: happy to you, happy new card to you, happy new flash card to you…
Menšie rozšírenie vesmíru spomienok-vesmír sa rozpína.
Veľmi sa mi nechcelo odísť, a Aquilina naznačia, že by bola tiež najradšej, ak by som neodchádzal. Podľa mňa by si ma aj adoptovala.
Obloha sa mračila, akoby sa jej nepáčilo, že som odchádzal. Nálada bola prízemná ako mráz. Ledva som sa pobalil. Bolo mi smutno, že som odchádzal.
Vonku t vyzeralo to ako pred dažďom. A podľa predpovede bola 60%-ná šanca na dážď. Pripadal som si ako šialenec, opúšťal som istotu wifče a išiel som sa rútiť v ústrety dažďu. Nemohol som ale zostať už dlhšie. Chcel som už pokračovať. Čopraňa bola oddýchnutá a ja zregenerovaný.
Poďakoval som sa: “muchas gracias” a rozlúčil sa s Aquilinou a Rodrigom. Mal som na mále skoro som vytrúsil z oka slzu. Aquilina povedala, že sa za mňa bude modliť a Rodrigo mi poprial šťastnú cestu. Odišiel som. Keď mi kývali bolo to ťažšie, ako keď som pred dvadsaťjeden dňami odchádzal spred garáže a v spätnom zrkadle videl mávať rodičov. Vtedy som odchádzal povzbudený odhodlaním no teraz? Teraz bol ten moment lúčenia silnejší, neviem. Zvládol som to ako chlap, veď som drsný motorkár jak sa patrí, ta ne?
Naša rozlúčková fotečka, Aquilina,Pablo,Rodrigo.
Piest vo vlaci sa radostne rozbehol, olej v prevodovke sa rozvíril a ja som letel sobodný ako orol ďalej. Konečne som mohol rozrestrieť krídla, aj keď mi u nich nebolo zle, ale chýbala mi sloboda a voľnosť, priestranstvo.
Odchod sa začal fiaskom. Tým, že mi predošlé dni ukazovali veľa miest, stratil som orientáciu a nevedel som chytiť smer na Oviedo. Blúdil som po okolitých dedinách, kde bol nedostatok tabúľ na hlavný ťah.
Väčšia polovica nádrže chýbala a tak som napojil svojich 7 a 0,3 koňa na pumpajzni. Benzénové jadrá boli opäť sfarbené do modra. Na 9,72L sme s Čopraňou urazili 333,3km z čoho nám vyplynula konzumácia paliva 2,9L na 100km. Ako bez urážky, ale budeme urážať ešte mnoho kilometrov, ktoré ostanú urazené. Žiadne urazené neodrazíme, len dorazíme dúfam.
Zamotal som sa do kopcpu. Nevedel som chytiť správny smer. Bol som ako GPS bez dostatočného počtu satelitov. Nemal som dostatok tabúľ a nepozrel som si pred odchodom mestá, na ktoré som mal smerovať predné koleso Čoprane. Dostal som sa do kopcov, kde hrozba dažďa bola ešte väčšia. Dopaže. Dokonca na mňa aj pár kvapiek padlo, ale iba naozaj zopár.
Vystúpal som do oblakov a bál sa vody. Hmlu z Pyrenejí som mal ešte v pamäti RAM.
Po približne dvoch hodinách som sa napojil na cestu, ktorá ma ťahala popri oceáne. Odľahlo mi, keď som mal oceánisko na dohľad. Vedel som, že ho musím mať po svojej pravici a mestá, dediny, obce, to všetko sa už poddá. Smer som mal, konečne, a začínal som si všímať okolie. V diaľke pri útesoch som zbadal naľavo od cesty kostol Iglesia Parroquial San Pedro Advicula. Čas som mal tak som sa k nemu zastavil. Bol perfektny, akurát zavretý. Podĺa mňa to nie je správny prístup, kostoly by mali byť otvorené aby do nich ľudia mohli vojsť a hľadať Boha. Gesto zatvorených dverí na mňa pôsobilo: choď preč teraz neordinujeme, je zatvorené.
IGLESIA PARROQUIAL SAN PEDRO ADVICULA.
Oblaky smerovali svoju plavbu do vnútrozemia. Ukázalo sa slnko. Bola to nádej, hneď som sa cítil lepšie. Nemal som v zámysle znova zvlhnúť či nebodaj zmoknúť.
Nad oceánom sa ukázala modrá nádej.
Sebavedomie bolo na vzostupe a bez hanbenia a ošívania sa som si vyberal zastávky. Otvorená, ošarpalá, bez lavičky, príliš pri ceste… Ukázalo sa, že zastávka bola vhodná voľba na nocovanie. Prvé dni na cestách som sa snažil všemožne zašívať do rôznych paží a iných končín a nekončatín. Ale len som sa vždy bál, lebo Čopraňa nemá rada kopce a off-road prašné cesty. Pár krát sme mali na mále že sa nevyhrabeme nazad na asfaltku a priznám, že mi lepilo lebo v takej paži nebolo nikoho kto by mi pomohol.
Pohľad ako z pohľadnice na Španielske bývanie v dedine.
Predpovediam počasia som už moc neveril, snažil som sa sledovať horizont, vietor, oblohu a oblaky. Podľa oblakov sa dalo celkom dobre predpokladať počasie. Ale tu pri oceáne to bolo na figu borovicovú, lebo oceán ignoroval zákonitosti pevniny a bol s ňou v neustálom konflikte, dobiedzal na ňu vlnami. Robil si, čo chcel. Bol studený a tak sa aj chladnokrvne správal.
Zastávka na znamenie (3729,4km) 58m.n.m.
Dal som znamenie o zmene smeru jazdy a odbočil som k zastávke. Po svojej ľavici. Úroveň bola niečo medzi 0,5-0,75*. Bola čistá, suchá, s jednou dlažbovou lavicou širokou asi 40cm. Nevýhoda bola, že bola pri rušnej ceste.
Útecha, a utešený pohľad na zanocovanú Čopraňu a zastávčičku.
Neváhal som a udomácnil som sa. Nebolo o čom, bol som hladný a čas pokročil a vykročil k hodinám nočným. Postaral som sa o Čopraňu, znovu som ju ozdobil reťazou a prikryl plachtou ako každú noc, aby jej nebolo zima.
Dal som sa do príprav večerajzne. Makarónové kolienka som mal na výber buď na slano – s taveným syrom, alebo na sladko – s čokoládou. Slané vyhrali, oceánsky slaný vzduch rozhodol.
Makarónové kolienka, dobre sa varili lebo boli malé, idealnejšia by bola už len tarhoňa.
Prd-prd-blaf – modrý plameň variča zmizol ako prd.
O 21:23 sa mi minula prvá bombula. Už sa mi zdalo, že mlela z posledného. Voda na večeru nebola ďaleko od varu, keď sa prerušila dodávka plynu. Kým som vyhrabal z batohu druhú bombajzňu, voda mi ochladla. Nasadil som bombicu “mieszanka propanu i butanu” a varba vody pokračovala. Kým som ju neuviedol do druhého stavu – vriaceho.
Bežal som na novej bombule, alebo varič-čarič nečmudič.
Trojuholníky taveného syra sa ukázali ako vhodná prísada do cestovín. K môjmu podivu divoko divnému to bolo chutné a nie len jedlé. Neboli to cestoviny quattro formaggi ale duos triángulos. A keď bolo po večeri, požičal som si od seba z toaletného papiersona a povytieral teflónový ešus. Ani som nezačal a už som mal riady umyté. Nesťažoval som si.
Ponaučenie zaznelo: cestoviny môžeš jesť s hocičím a aj holé.
Zastávka sa vnorila do tmy. Pouličné svetlo sa rozsvietilo, vzduch ochladol, a ja som sa prestrel na dláždenú rímsu, čo mala byť ľavica. Aj bola na ľavo, ale od lavice mala ďaleko. Super bolo, že mala dobrú dĺžku. Ležal som v spácokule ako kukla a jedine čo mi chýbalo, bola free wi-fi.
Zapadajúce papršleky slnečného kotúča-trocha gíču, prečo nie.
Mal som spoločnosť a nebol som jediný ubytovanec v zastávke. Prenocovať sa chystala som mnou aj jašterica. Nebola moc zhovorčivá, takže neviem, ako sa volala. Ale asi by sme si moc po španielsky nepokecali.
Anonymná spolubývajúca na zastávkovom apartmáne, nie ten nedopalok ale jašterka.
Peňažienku som spolu s duplikátmi dokladov a pasom hodil do spáce podľa zvyku a zaľahol som spinuškať. Posledný zvuk dňa bolo zazipsovanie spacajzňe.
