DAY 22
–prejdené 434,1km
Zas, zastávkové ráno (3792,4km)
Úzka murovaná rímsa nedávala veľa možností ako sa počas spánku obracať. Bol som na úzko vyspatý. Každý sa obracia, ako vie. Ja som sa veľmi nemohol.
Brutálne rozospatý pohľad po tvrdenej noci.
Padla ďalšia nahrávka, čiže record, a to že dnes ráno mi nebolo zima. Ochladilo sa až potom, ako som vyšiel von zo spaciaku.
Studené ruky vyvolali volanie po očajujúcej chvíli. Chvíľa pre chvíľu. Bola vhodná chvíľa pre čajokrásnu chvíľu. Bylinkový čaj spríjemňoval rannú idylu. Na oblohe boli oblaky, ale nemračili sa.
Zato ale ja som od mračenia nemal ďaleko. Cesty ma čím ďalej, tým viac vcucínali do vnútrozemia. To by až tak nevadilo, ako to, že krajina okolo mňa naberala hornatý ráz. A oblaky boli na dosah ruky. Vzdušne som bol od oceánu 30 km, ale cez hory nebolo ciest na druhú stranu.
Bol som zaseknutý v úzkom kaňone. Po oboch stranách som mal nad sebou brutálne skalné končiare. Nebolo úniku, len uzučká, biedna, akože dvojpruhová asfaltka. Jazdu som prispôsobil stavu vozovky, čoho výsledkom bola jazda 40km/h. Mal som hyper ultra kochačku. Cesta bola sama o sebe ostrá zatáčkami. Ostrá ako slabšia čili paprička.
Cesta obsahovala širokú škálu vyhotovení zastávok. Nemal som v plane nocovať v skalnej rokline, kam slnka lúč ledva prenikne. Jeden zastávkový apartmán však musím spomenúť. Plížil som sa ako turistický vláčik po centre mesta a obzeral som sa ako čínsky turista s fotoaparátom.
Brutálna zastávka s kozubom, tak to už je luxus hodný 7*
Jedna zastávka ma udrela do oka, nemal som fokel, ale bola to riadna pecka: zastávka mala kozub. Bolo v ňom naložené (drevo som mal na mysli), stačilo škrknúť zápalkou a atmosféra by bola na svete. Zastávku s krbom by som hodnotil na 7*, ved to bol čistý luxus. Okolie sa tvárilo ako vysokohorské, a za zastávkou zurčal bystrý potok. Aj na vodu, aj na sprchu by sa hodil. Nech mi nikto nehovorí, že táto zástavka nie je na kempovanie!!!
Nechal som tú parádu tak, bolo pol jedenástej a to nebol čas na kempflek. Vláčil som sa cez mnoho dvoj-troj domových dedín, či pri tom počte len domových zoskupení. Vošiel som do dediny, ktorá sa honosila názvom: “Lebeña” čiže lebeňa. Zastavil som a pešo som sa vrátil po fotku s tabuľou. Lebeña, kepeña, peña.
Brutálna lebeňa, bezbolestná kepeňa.
Údolia si ma podávali ako pingpongovú loptičku. V Potes som odbočil na cestu CA-185. Predo mnou sa vynorili brutálne kopce. Bol som ohromený parádnym pohľadom. Pri pohľade na tú brutalitu som rozmýšľal, či to cesta obchádza vpravo či vľavo, alebo je tam navŕtaný brutálny tunel, alebo s obavou, či tam nebude brutálne stúpanie.
Brutálne kopce z ničoho nič.
Ako cesta pokračovala k brutálnemu bralu, bol som stále viac zvedavý. Dopokračoval som. Cesta končila pri hotelovom komplexe parkoviskom. Lanovka hore na bralo bola hlavná turistická atrakcia. Cenu som neskúmal. Bol som v komplexe a mal som komplexy. Mohol som sa 20km vracať do mestečka Potes.
Brutálny skalný masív.
Odvtedy som sa nevedel vymotať k pobrežiu oceánu, tie kopce mali cez seba obmedzený počet ciest a ja som nevedel trafiť tú správnu. Bol som už opatrný, nechcel som okašľať v slepej doline. Kukal som do mapy, ale tam to nebolo dobre vidieť.
Bola to brutálna zrada, ktorú tie skaly zosnovali. Napojil som sa na brutálnu cestu číslo N-621, po ktorej som šiel aj cez Lebeñu, len som vtedy ešte nesledoval čísla ciest.
Cesta bola samá kľukatenka a bacha jeleň. Stúpal som príliš vysoko. Bolo to už podozrivé, stále stúpanie a žiadny výhľad, nič, len cesta po hrstevnici.
Mirador de Piedrasluengas (3927,3km)
Nachádzal som sa v nadoceánskej výške úctyhodnej, hodnej úcty, a to vo výške 1307m.n.m., samozrejme tiež náhodou. Ale táto náhoda bola príjemná. Vedel som, ze cesta ma viedla preč z hôr, pomaly, ale iste.
Na inom mieste, výhľade na to určenom, som sa kochyrúval koch-koch.
Naokolo poletovali brutálne vtáky. Boli obrovské aj z diaľky. Niečo ako orol alebo jastrab, ale obrovské. Plachtili nad nami a okolo nás. Bolo ich tam ale aspoň desať. Vzbudzovali rešpekt. Rozprestrené krídla do neobmedzeného priestoru, letiac po divokých horách plných slobody.
Táto fotka je výnimočná, je na nej zachytený orol alebo ekvivalent, kto ma jastrabí zrak, tak zbadá.
Na druhej strane sedla, v ktorom sa nachádzalo parkovisko, bol brutálny kopec s brutálnym chocholom. Bol mi povedomý, ale nevedel som odkiaľ. Riadne skalisko pri pohľade z diaľky, jedným slovom bralo. Stolová hora, za ktorou by som chcel stolovať.
Pohľad na druhú stranu kochavého výhľadu na kopec s chocholom.
Cesta za sedlom sa zlomila a začala pozvoľna klesať. Čopraňa sa nenamáhala. Išli sme pozvoľna. Sem-tam rovinky, ale inak kľukatenky. Cestu lemovali žlto kvitnúce kríky. Mal som menšiu polovicu zásob vody, a tak som prechádzajúc cez dedinu Siero nedbal a nabral som vodu neviem či pitnú. Pitva ukáže. Kochal som sa výhľadmi na hory, ktorých som už po dnešku začínal mať plné zuby.
Brutálne hory pri brutálnom cestovaní po Španielsku.
Cesta LE-215 ma vďačne doviedla na rázcestie pri brutálnom jazere. Predo mnou sa rozprestrela brutálna panoráma končiarov, pod ktorými bolo na brehu malebné mestečko Riaño. Keď som sa vykochal dosýta, naskočil som na cestu N-625, ktorú som prosil, aby ma odviedla z kopcov preč.
Cestovateľ si zabudol naimpregnovať nos.
Na nose som začal cítiť okuliare. Bol to pocit spôsobený nedbanlivosťou. Zabudol som chemicky ošetriť nos.
Tempomat (4078,6km)
Samovoľne sa mi zapol tempomat. V skutočnosti sa zaseklo šupátko v hornej polohe. Pustil som rukoväť plynu a Čoprajda stále zrýchľovala. Brzdiť nemalo zmysel, otočil som kľúčom štartéra a voľnobehom sa doviezol na vhodný bod krajnice. Bol som v dobrej pazuche, ani jedným smerom nebola obca. Bol som na planine medzi kopcami. Nebál som sa, vedel som, v čom bol problém. Mal som zaseklé šoupje. Povzdychol som si a vysúkal si rukávy. Vybalil som náradie a vložil som sa do bug-fixu. Namazal som bowden plynu a rozobral som karburátor, vybral šupátko, namazal a vrátil nazad. Fungovalo to, zúročil som skúsenosti získané pri Simonke. Servisné intervaly sa začínajú ozývať po 4078,6 kilometroch.
Lahodne som pokračoval. Nemal som páru, že na mňa čakali ďalšie brutálne kopce. Ochladilo sa a otáčky voľnobehu klesli z 2.000 na 1.500 ot/min. Stúpali sme. Jazda prestala mať lahodný podtón.
Po daždi, zmoknutý kochateľ.
Prekonávanie kopcov nemalo konca. Zmokol som pod psa. Nezastal som, nasal som a ono prestalo. Začal som obsychať. Kopce ma nechceli pustiť. Pri stúpaní do kopca som zastal. Plaváková komora karburátora vyschla. Prepol som na rezervu a pokračoval v ústrety otvorenej náruči kopca. Vhupol som do oblaku, kde sa obsychanie ukončilo a začal som zase prisávať falošnú vodu. V jednej ostrej zákrute som šiel asi 10km/h a ešte som pribrzdil, čo si vyžiadalo pohladenie od asfaltu. V tom momente nepremokavé nohavice a bunda stratili nepremokavosť. Cesta bola chudobná na asfalt, čož značne znemožňovalo postup za mizernej viditeľnosti. Okuliare som dal dole a driapal sa naostro bez Boberstajliek. Bol som 937m.n.m. Cesta ma vypľula nad oblakmi, kde svietilo slnko. Bolo to ako v raji. Nechcelo sa mi pokračovať. Najradšej by som si napojil sieť a kúpal sa v zapadajúcom slnku.
Aj Čopraňa soprána bola kochateľ.
Bolo mi jasné, že za nocovanie v takej nadmorskej výške by som si priplatil zimou a navyše tie oblaky nevyzerali až tak nevinne. Napojil som sa na N-634. Bolo to hlavne prudké klesanie. Cestu zdobili zvláštne embosované značky. To boli asi nejaké old school.
Embosované cestné značenie.
Prekonal som svoju nahrávku z 12. dňa, kedy som prešiel 340,5km. Prekonal som sa o 93,6km. Record 434,1km sa bude ťažko prekonávať.
Možno si niekto všimol, už sa v blogu medzi riadkami začali objavovať názvy miest a dedín, pretože som bol donútený ich sledovať a evidovať. Po dnešných skúsenostiach som prišiel na to, že to nestačilo. Začal som sledovať aj čísla ciest. Cesta číslo N-632 ma doviedla začiatku civilizácie.
Banská zastávka (4226,5km)
Ubytoval som sa pod veľkokapacitnou zastávkovou ubytovňou pri banských závodoch POZO SOTON. Ak by som chcel, mohol som mať za 48€ kompletnú banskú prehliadku v čase od 11:00 do 19:00. Pohrával som sa s tou myšlienkou, ale cena ju spoľahlivo odhovorila.
Banský areál.
Nakoľko smoklilo a ja som bol osmoklený, nemal som dbanie na ďalšie hľadanie. Dbal som akurát na to, aby som sa navečeral. Smoklenie neprestávalo. Varil som si akurát večeru, keď sa začalo blýskať. Nad hlavou sa mi rozsvietli dva neóny. Hneval som sa, bol som ako pod lampou. Som sa mohol sťažovať akurát na lampárni, anie v banskom areáli. Už som nešpekuloval. Voda na cestoviny sa varila a každú chvíľu mala dosiahnuť bod varu. Bol som akurát dosť lenivý na to, aby som začal všetko baliť. Pomyslel som si: zostanem a hádam nezosajem.
Na večeru bola tretia tretina cestovín a z tej len polovica. Nevedel som to matematicky vyjadriť, ale bol som technicky pripravený to skonzumovať.
Veľkokapacitné zastávkové ubytovanie pri banskom areáli.
Bol som už na mizine s jedlom: štyri fit tyčky, dve balenia glukózového cukru malina a citrón od Desanky, mafinoidná kocka od Aquiliny, čokoláda z Lidla, spomínané cestoviny a tri trojuholníky taveného syra. Soľ, cukor a čaje som nepočítal.
Lenivosť zvíťazila a presvedčila ma, aby som nedebatožinoval Čoprajzňu kvôli vyťahovaniu spacáku. Tak som len uvoľnil zopár gurtní a otvoril poklop batohu. Spácu som poľahky vytiahol a zubnú kefu s pastou tiež. Teraz som už vedel, že Stanislava nebudem potrebovať. Zastávky dostatočne spĺňali moje nároky.
Úspešný deň, kopce si vzali celú nádrž (takmer celú, pardon), zostala mi časť rezervy, ale také výhľady by som na pláži nemal.
Ľahol som si unavený do prachu vedľa Čoprane bez karimakatky.
Ty brďo, dnes som nahral dva single. Jeden s názvom “urazená vzdialenosť” a druhý “priteplené ráno”.
Avšak tento deň bol brutálny, brutálne dlhý, brutálne hornatý, brutálne krásny.
