DAY 32
–prejdené 378,6 km
–prejdené 378,6 km
Sedemhviezdna obloha (5734,6km)
Hneď za rána o 04:31 som videl 7-hviezdičkovú oblohu aj s mliečnou dráhou. All inclusive. Nedalo sa to odfotiť, iba som stál a zízal na tú nádheru. Bol to jeden z okamihov stvorených pre prítomnosť. A musím podotknúť, že pri zastávke svietila pouličná lampa a aj napriek tomu som mal úplne čistý pohľad na oblohu. Portugalská obloha bola svojím spôsobom tá istá obloha ako slovenská, ale z iného uhla pohľadu.
Ceste ma tak vytrestala, že už pre mňa nebol problém žiadny podklad. Alebo som len zlenivel a odnechcelo sa mi ustavične batožinovať a debatožinovať moju drahú Čopraňu.
Ponaučenie znie: Je jedno, kde spíš, hlavne, že ležíš.
Keď čas vykročil nohou bosou, bolo akurát 06:29 a ranných 22,7°C. Vykonal som rozsudok konzumácie nad dvoma tyčinkami a pokračoval po ceste N-114 do mesta Montemor-o-Novo. Dve tyčinky sú tak akurát, nezaberú veľa času, kým ich potrestám. Cez väčšinu miest len prefrčím, ale dnes tomu tak nebolo. Urobil som výnimku. Zastavoval som sa a obával, že v dôsledku toho urazím nedostatok kilákov.
Castelo de Montemor-o-Novo (5764,1km)
Už bola zaradená druhá rýchlosť, motor vrčal ako besný pes, gumy nadskakovali na podklade z kamenných mačacích kepení a pomalá jazda starým mestom k hradu 100% budila ľudí zo spánku. Ich chyba, nemali si stavať hrad uprostred mesta a na kopci. Nedalo sa nevšimnúť si zvláštne kmene stromov, ktoré nebolo možné pomalou jazdou prehliadnuť. Háčkované rukávy boli dostatočne extravagantné.
Keď som sa vyškrečal na hradné parkovisko, potvrdil sa výhľad, ktorý sa dal očakávať už z diaľky. Nádvorie bolo natoľko zaujímavé, že som sa neotočil na päte. Približne o pol deviatej som sa zadarmenko po pansky prechádzal po hradnom areáli a mal ho celý pre seba ako sa na šľachtica patrí.
Bolo tam o trochu viac zrúcaniny ako na Pajštúne pri Borinke, ale to čo zostalo, bolo krajšie ako Pajštún. Okrem toho tam bol aj kostolík a usadlosť. Ale v konečnom dôsledku som to vyhodnotil ako stratu času a pokračoval som ďalej svojou cestou bez očakávaní.
Lidl v podhradí (5766,1km)
Pri odchode z Montemor-o-Novo som neodolal a doprial si ešte rabajky ala jogurt z Lidla. Tradície sa majú dodržiavať, tak som pojedol pánka polkilového, po pansky pred obchodom. Pre potešenie chuťových pohárov som urobil zmenu a aplikoval som jahodový jogurtis. V parčíku toho istého mesta som nabral 1,5 l vody, snáď pitnej. Pri neznámych zdrojoch som bol opatrný, ale už som bol o úroveň vyššie a nemal pocit, že si naberám poison.
Vybenefitil som maximum z mesta ako sa na žocharisa patrí. Slnčisko makalo a zohrievalo krajinu a gasolina vo valci tiež makala a zohrievala motor. To iba ja som sedel a nič nerobil. Vlastne som robil – viezol sa.
Smeroval som predne koleso Čoprane po ceste R-2 a zadne ho poslušne nasledovalo. Lahodná jazda, konzumáciu paliva som krotil ako toreádor.
Raz sa cesta vola ER-2 a inokedy R-2, na čo som si postupne zvykol. Takže ma neprekvapilo, ze sa neskôr volala N-2. Prakticky celý deň som sa jej držal a nepustil sa ani za svet. Bolo správne, aby sa obidve pneumatiky držali cesty a ja aby som sa oboma rukami držal riadidiel.
Inteligentné semafory majú aj v Portugalsku. Bolo to ako hrať hru. Musel som spomaliť, aby sa mi nezatvorila brána. Strašne ma dokázalo rozčúliť, keď som sa vliekol 50tkou cez dedinu, aby som si nespustil červenú, a vtom sa dovalí nejaký magoris za mnou 70kou a samozrejme že semafor ho zachytil a dal červenú, takže som musel zastaviť, a potom že mám vysokú spotrebu… Tieto semafory boli riadne fóry. Bodaj by nie. Nezaťažoval som si procesor hlupákmi a pokračoval som po ER-2.
Cestu občas lemovali nádherne voňajúce borovicové aleje. V jednej som si zastavil a inhaloval ako feťák. Jedi á nevýhoda tý h borovíc bola v tom, že svojimi koreňmi hrbatili cestu a trebalo dávať bacha.
Vozovka bola nevyťažená, asfalt zmäkol ako čerstvý psí trus. Po stranách obraz cesty dopĺňali väčšinou korkové, olivové, alebo slnečnicové polia. Niekedy cikády tak hlasno cvŕngali, že prehlušili aj pradenie Čoprice.
Najhoršie nastalo, keď som došiel do kruháču a odtiaľ pokračovali dva výjazdy na mestá, ktoré sa začínali na “A”. Nastal problém, pretože ja som si do RAM-ky ukladal max. prvé dve písmená mesta kvôli úspore a zvyšok bol iba skomolenina. Skoro som mal overflow. Môj procesor sa začal zohrievať pri zložitej komparácii názvu mesta s mapovým podkladom. Musel som zobrať náhodný výjazd, zastaviť a spracovať dáta na vstupe, overiť totožnosť miest s mapou a až následne sa vrátiť do kruhového objazdu a vyjsť z neho správnym smerom. Procesor v mojej makovici v tých horúčavách vykazoval značný pokles výkonu. Znížil som grafické animácie, aby som ho odbremenil a bol som pripravený prepnúť do safe mode.
Dostal som lajk od strieborného auta, dal palec hore, videl som ho cez jeho zadné sklo. Už si pripadám ako na facebooku, akurát v realite. Avšak lajknutia in real time majú mnohonásobne väčšiu hodnotu ako virtuálne.
Opustené zoxidované odpočívadlo (5863,5km)
Zajedol som si 4 žemle – slovom štyri – potrestal som jednu celú uhorku a dva trojuholníky syra. Kochal som sa kŕmením mravcov a dával som im rôzne veľké otrusinkové challenge, ako si poradia ich vtiahnuť do mraveniska. V tieni bolo aj dnes 36,6°C a bolo brutálne cestovať.
Človek je bytosť nevďačná: je zima – zle je, je horúco – zle je. Tak čo potom človek do pažite chce? Časom zistí.
Získal som ďalší lajk od auta prechádzajúceho okolo mňa, kým som jedol. Ku koncu môjho sockovania a spočívania na odpočívadle prišla rodina piknikovať s dvoma deckami. Bol to signál na opustenie exteriéru. Keď som odchádzal, pán mi dal lajk.
Popri ceste sa sem-tam mihol dobytok ukrytý pred slnkom v tieni stromu, nejaká ovca či krava, vyschnuté koryto rieky, malá usadlosť a sem-tam nejaký oprotiidúci kamión. Užíval som si slobodu pustatiny. Veľmi sa mi rátalo, že som prechádzal sám, pod taktovkou štvortaktu cez takú odľahlú končatinu. Cesta EN-2 bola pekná a dlhá. Škoda nezažiť. Ťahal som sa po zvlnených kopcoch rozpáleného Pyrenejského poloostrova. Prečo poloostrov, keď more je dookola tri štvrtiny? Mal by sa volať Pyrenejský trojštvrťostrov.
Faro, mesto motorkárov (5991,6km)
Palo Fareris, frajeril far from home in Faro.
Prichádzal som na svojom fáre, Čoprani, do mesta Faro. Jedna nemenovaná včela na mňa spáchala samovražedný atentát. Schytal som to do spodnej pery. Do paže! Bol som dva kilometre pred mestom a viezol som sa s opuchnutou deformáciou. Bolo mi treba opuchnutú gambu. Kvalitný zážitok, samozrejme že stihla vydať žihadlo – bola to 1000-ročná včela.
Paul mal pravdu, bolo to motorkrásne mesto. Musím však pokarhať tamojších motoristov, pretože ma vôbec neodzdravili, keď som ich zdravil. Holt Portugalsko. Iný kraj, iný brav. Vraj naruby. Nemajú na pumpách LPG ale GPL.
Chvíľu som stál na parkovisku pri ostatných motorkách. To boli statné kusy, také kubatúry aj desaťkrát silnejšie ako moja 125tka. Cucal som citrónové calippo. Dostal som instantne dva lajky. Niekoľko lajkov som rozdal aj ja Harley-Davidsonom s prekrásnym agresívnym zvukom. Keď budem veľký, kúpim si Harleya 1.500ccm, ten ich rapotavý zvuk bol tak agresívny, až bol pekný.
Podľa atrakcií a stánkov na nábreží prístavu a hlasnej rockovej hudby z pódia sa chystal nejaký festival, po čom som rozhodne netúžil. Schyľovalo sa k neskorším hodinám podvečerným. Jednoducho povedané, bolo 20:17 miestneho času, čo už pre žochára kempflekara bolo neskoro. Každé mesto je principiálne nastavené antikempflekovo.
Videl som, že motorkári tam pobehovali v grupách v rovnakých tričkách alebo niektorí v kožených vestách s rovnakými nápismi. Zrejme nápisy klubu, do ktorého patria. Francúzsky pár na motorke vedľa mňa mal tričku faro.
Chcel som mať na pamiatku tričko. Taký suvenír som bol ochotný akceptovať a dať zaň peniaze, pretože to bolo praktické. Na tričko sa po návrate domov nebude na poličke prášiť.
Pri platbe za tričko sa mi pokazil zips na peňaženke, takže zostala nezatvoriteľná. Musel som rýchlo odísť, aby z nej nezačali vyletovať bankovky na moto somariny v stánkoch, takže som rýchlo odišiel, aby nedošlo k nežiadúcim nákupom.
Vymotal som sa z mesta a chytil sa N-125ky a v smere na Olhão, Tavira a Castro Marim som smeroval do Španielska Ou-je. Bol to ale nepríjemný pocit, pretože už som smeroval na východ, vracal som sa do rodnej krajiny a vôbec, ale vôbec som sa netešil domov do Bratskej-slávy – Bratislavy.
Časovo tlačený som mal viac výkonu. Hranicu Portugalska so Španielskom som preťal pri meste Castro Marim cez most “Ponte Internacional do Guadiana…” o 21:03 portugalského a 22:03 španielskeho času. Z toho času som bol dopletený – včil buc múdry, kedy som prešiel hranicu.
Water park España (6113,2km) 3m.n.m
Zúfalo som hľadal miesto na spanie. Pobrežie bolo neľútostivé a nedávalo žiadne šance, žiadne zastávky, žiadne parčíky. Čas bol nekompromisný a svetlo nápodobne. Na pumpe Galp som si kúpil coca-colu, aby som nezaspal. Na večeru som nepomýšľal. Žiadna večera, iba sólo tyčinka pre solo ridera. Útechu mi poskytlo parkovisko pri water parku – strašný preklad vodného parku do angličtiny. Lokalizoval som sa blízko mesta Cartaya o 00:30.
Absolútne unavený po absolútne dlhom dni. Čopraňu som zaparkoval na chodník. Odhrnul som hrubú vrstvu ihličia a do Čopraninej plachty som si zložil unavené telo. Toto spanie sa prirátalo k tým kurióznejším, o to pokoj, hlavne že som ležal na tvrdom a mohol si vystrieť hrbet.
