Day 6 of the trip (29-01-2020)

KILIMANJARO

CLIMBING DAY 04

Teraz sa uvidí či nám dneska bude stáť v ceste Barranco Wall. Stena, ktorú hlavou neprerazíš. Máme pred sebou zápas o postup do semifinále. Začína ísť do tuhého.

BARRANCO CAMP

Prejdená vzdialenosť 5,79 km

Čas šliapania 3,43 h

Stúpanie 426 m

Klesanie 369 m

Počet krokov 11 412 krokov

Tekutiny 3,5 L

Dobré ráno ti želám. Je skoré ráno. Bola pokojná a dobrá noc. Preberám sa bez bolesti mozgovej hemisféry ľavej i pravej. Hemisféra, to je iná sféra, skrátka nádherná atmosféra. Náklon nočnej teploty sa drží na 4°C severozápade k Uhuru Peak. Správny kurz – teplota klesá. Nenaklonil som si síce teplotu, no ani k chladu v spácokukle sa neprikláňam. Práve naopak, je mi príjemne teplo. Ešte si idem lebediť. Napíšem ti o chvíľu. 

Vstávať a cvičiť, pomaly vykúkame zo stanov.

07:14 No, takže prebúdzam sa. V porovnaní s temperatúrami predošlých dní sa vonku citeľne ochladilo. Aktuálne sú 3° Celziove – nie moje. Ja mám predsa svojich 36° Pavlových. V spacom vaku je to lahoda-pohoda. Mimo spácokukle nepohoda-nelahoda. Skrátka a inými viac tradičnými slovami – nechce sa mi von z vyhriateho pelechu.

Pano rama s príchuťou Kilimandžáro rána.

Nemám inú možnosť a tak vstávam. Obliekam si studenú vetrovku, ešte vždy trochu vlhkú – extravagantný pocit, ktorý v obchode nekúpiš. Pohľad zo stanu rozhodne láka von. V diaľke a výške pred a nad nami sa črtá čosi ako vrchol toho všetkého čo tu zažívame.

Tak toto je už vrchol všetkého, ešte k tomu aj zasnežený.

Konečne vyliezam na povrch mimo-stanový. Nie je jasno, ale medzi oblakmi sa opäť tradične odhaľuje kúsok hanblivého snehového sopečného kužeľa. Marha jedna, určite sa za okamih schová – Kili sa tak chová. Tasím mobil a zafocujem Marha-krásny výhľad. Vzápätí prichádza princezná hmla so svojím jemným závojom. 

Kvapky zodpovedajú otázku vlhkosti.

Hustota tohto dnešného ranného pohľadu je dostatočne hustá. Husté. Husté pocity sa vo mne miešajú s riedkym vzduchom ako v karburátore. Zmes je optimálna, ani bohatá ani chudobná – adekvátna nadmorskej výške. Uvidím ako ju budem spaľovať.

Nosič, klasik s massajkym uterákom pri rannej hygiene.

Tohtonočný spánok radím k tým najlepším. Giant Senéciovci sú odborný strážcovia kempu. Cez noc sa od nás nepohli ani na krok. Verejne ich chválim vysoko-nadmorskou pochvalou.

Dostávame našu dennú, pravidelnú water of washing – legendárnu.

Mám tú možnosť obďaleč po ľavej strane v úbočí sledovať v priamom prenose sprchovú metódu. Vidím, že lavór s teplou vodou som používal nesprávne. Jeden z nosičov sa utiera pod oblečením mokrou handrou. “Prečo mi toto nikto neporadil?” pýtam sa. “Lebo si sa nepýtal,” odvetvím si sám a idem na raňajky. 

08:00 Kapitola raňajková

Raňajkovica číslo štyri. Meranie kyslíka neprebieha. Väčšina z nás je už vo veľkom jedálenskom stane. Nemyslíme na kyslík. Aj tak je ho vo vzduchu tuším čím ďalej, tým menej. 

V hlavných úlohách:

(kaša pšeničná, tri plátky uhorky/pucomber, pár plátkov rajčiny, grilovaný banán, párky, ananás, omeleta)

Raňajkový balance sa presúva od párkov a omelety ku kaši – mocný skalopevný základ dňa. Každý vsádzame hlavne na silného koňa – kašu. Kaša je istota. Istota je kaša. Kašopevný základ. Toto je moment, kedy sa kaša stáva hlavným pilierom, pretože viacerí z nás sme si nie celkom istí svojimi žalúdkami. 

Pšeničná kaša bez chuti, poteší na teple aj na energii. Mne kašovému expertovi kaša chutí. Ako skúsený kašista odporúčam. Jeden z jedného kašológa odporúča. 

Toto je studnica kaše a ananásovy layout.

Pri diskusii o včerajšku sa mi darí zachytiť niekoľko čerstvých raňajkových hlášok:

“Najhoršie je šlapať v daždi.” 

“Najhoršie je došlapať a zistiť, že nemáš nič suché na prezlečenie.” 

“Najhoršie je, keď ťa celý deň bolí hlava.” 

“Najhoršie je, keď nemáš skoro žiadne výhľady už tri dni.” 

Ale asi najhoršie na tom je to, že nič z toho nie je najhoršie… pretože dnešný zápas sme ešte neodohrali. Rozhodcovia so zobákmi sa chystajú spískať odpískanie dnešného zápasu o postup do finále, teda dnešné semifinále. 

Neobyčajne obyčajné, defaultné vtáky Kilimandžára.

Po kempe sa prechádzajú a poletujú krkavce. Čakajú na zvyšky. Hádžeme im párky. Lepšia ranná kaša ako párok vravím si. A tak sviští párok vzduchom ako bumerang, ktorý sa však nevracia lebo viazne v niečom zobáku. Potvora sa ujíma bezmocného párku, schmatne neborák párok a poďho odlieta s ním preč. Oficiálne by sme ich nemali kŕmiť, ale tak no nedaj mu, keď tak na teba pozerá. 

Zhavranený druh holuba mestského, špecializovaný na túto oblasť.

Zariskujem. Obúvam sa do posledného suchého obutia, ktoré mám k dispozícii – k opozícií mám len mokré vibrami. Beriem na seba polo-turistické tenisky. Beriem na seba zodpovednosť. Beriem na vedomie, beriem si ich na cestu. 

Pohľad na naše stanovisko, ktoré opúšťame.

O vetrovke ani nehovorím. Rozhodol som. Bude sa sušiť počas chôdze na mne – skvelý pocit. Riskujem aj, že stratím jej súčasný stav – takmer suchý. Je možné, že zosajem všetku možnú aj nemožnú vlhkosť ovzdušia. So zubnou kefou v ústnych útrobách opúšťam stan-ovisko.

Baranie údolie sa s nami epicky lúči po svojom.

08:48 Vyrážame. Neprší. Zuby si umývam za chodu – romantika. Cerím tesáky, keď sa na mňa vrhajú pohľady pri prechode kempom. Dnes sú pred nami zhruba tri hodiny šľapania. Chodník nás vedie pomedzi kosodrevinu preč z kempfleku. Pred nami sa ukazuje skalná stena – Barranco Wall. Nevidím žiadnu zdolateľnú cestu, ako ju vyliezť. Možno ju obídeme – dúfam.. 

Z mokasínyho sa stal vybramsíny.

Počuj, toto ti musím napísať. Mokasíny sa prezul do vysokohorskej obuvi. Dúfam, že Mokasíny mokasíny neodhodil, naozaj mu pristanú. Má ich zladené s vetrovkou a belasím nepremokavým obalom na batoh.

Oficiálne prekračujeme hranice potoka, a čo na to voda? – Odteká.

Krížime plány a cestu dvom potokom, ktoré si to ženú dolu údolím. Ktovie, kam sa tá voda dnes tak ponáhľa, že pení. My sa neponáhľame, nakoľko dnes máme voľnejší deň čo sa vzdialenosti týka, tak kam sa už len ten potok môže tak ponáhľať?? Jeden lepší ako druhý. Prechádzame im cez rozum a ocitáme sa na druhej strane. Sme definitívne na strane výstupu. Sme zočivvoči stene. Tak takto to je. Hm – stúpajúci had. 

Pozri-ho na tú stenu. Vidíš toho farebného hada batohov ako sa hadí nahor?

No nazdar, do hmly vystupuje pestrofarebný rad batohov štverajúci sa nahor. Pred nami stojí výzva v podobe najstrmšieho úseku Machame Road. Z diaľky to vyzerá, akoby tam nebola žiadna cesta, ale Marha tam je a je poriadne strmá.

Asi takto sa v hmle črtajú farebné batohy. Asi ťažko.

Človek by k sebe skôr pripustil možnosť tunelu v takomto nepolepšiteľnom stupáku. No alebo v tom lepšom prípade výťah podobný aký vedie k Hitlerovmu sídlu – Orlie hniezdo. Stena mi neúprosne pripomína strmé svahy fjordov v Nórsku. Nosičom prajem – good luck. A nám? Hm.. 

A lezieme na horu, lezieme jej na nervy?

08:56 Kukám na stenu – tak nám tiež good luck. Pristupujeme k veci. Stena si uplatňuje nároky na mierne lezenie. Paličky sú na mieste. Sú na mieste, ale nie sú miestne. Nie sú ani moje – mám ich požičané. Držím ich v rukách a oni ma na oplátku držia na nohách. Dnes mi tiež pomohli pri príležitosti prekročenia potoka. Som rád, že ich mám, a že ich mám požičané od koho ich mám požičané. 

Strmhlav hore aj dole. Ciky-caky, čakáme do radu ako na čokoládu.

09:22 Neprší. Záhadná hmla ukrýva prekvapenia. A nielen to. Do údolia, kde leží kemp, vstupujú oblaky, ktoré sa tam prišli pozrieť. Inšpekcia. Ha! Pozde. Neviem čo tam chcú, pretože stany už budú v tomto čase rozobraté a zbalené, a ba čo aj už budú na ceste. “Heej bačoaj.” – chce sa mi za nimi zakričať. BAČOAAAAJ! 

V diaľke doliny sa črtá zmenšujúci BARRANCO kemp.

Znovu stojíme. Je to dô-stojné. Hlavne stojné je zdarma. Nenápadný odpočinok spôsobený najmä tým, že niektoré miesta sú len jedno-osobo priepustné. A náročnejšie na prechod. V podstate niečo ako dióda s NP prechodom, keďže táto cesta je len výstupová – teda je priepustná len v jednom smere. 

Takto sa umývajú zuby ak nestíhaš v kempe.

Laco využíva tento čas a umýva si zuby. Zároveň sa aklimatizuje. Púšťame nosičov, ktorí majú ťažší náklad a rýchlejšie tempo. Sú naozaj dobrí a lepší. Nechápem ako to robia. Bežia do kopca. Skáču ako kamzíky, akoby nemali na hlavách žiadny náklad,akoby neboli vysoko v horách. V tichosti ich obdivujem. 

Extrémny manéver s vajcami. Bacha na vajcá!

Zo skalnej steny je v ponuke pohľad na oblačnú stenu – akurát tá sa nedá vyliezť. Nemá chyty ani chodník k nej nevedie. Môžeš ju skúsiť zdolať len raz… ale to radšej neriskuj. 

Jedno-osobné prechody PN – prosím netlačiť.

Niektorí nosiči – portéri, počúvajú hudbu nahlas, ktorej útržky zachytáva ušami, keď ma predbiehajú. Dotvárajú tak neopakovateľnú jedinečnú atmosféru riedkeho vzduchu. Tomu sa hovorí atmoška.

Vo vlakoch budú možno vačice. Nie niesú, je v nich kempovacia výbava.

Joshua nám hovorí o Hugging Rock, ku ktorej sa blížime. Je to miesto, kde je rímsa skalnej steny natoľko úzka, že je nutné sa pritúliť ku skale a objať ju. Obkročiť ju. Joshua vraví, že niektorým objatie nestačí a aj ju bozkávajú. “Hugging or kissing rock.” No tak to som zvedavý čo to bude zač.

Tuli-tuli skala.

09:37 Mokasíny si pýta moje paličky a berie mi ich. Hm. Aha už chápem – pred nami vidím mojkaciu Hugging Rock – zavadzali by mi. Podávam mu ich. 

Objímam neznámu skalu. Je to skala, ktorá sa nechá objať. Je síce studená a mokrá, ale skaly také bývajú. Na to si zvykneš… Občas som ako skala, ktorá sa nenechá objať, občas som ako skala, ktorej chýba objatie.

Kde je v tvojom živote skala, ktorej sa môžeš chytiť? Ktorú môžeš objať, o ktorú sa môžeš oprieť? 

Objal som ju. To jej musí stačiť. Čo sa ja budem bozkávať len tak s cudzou skalou?? Usmievam sa a pokračujem na miesto, kde sa čakáme. Chodník stále stúpa – je to uveriteľné. Vzápätí sa štveráme prudko nahor. Teraz bez paličiek, používam len holé ruky na to, aby som sa zadrapil do hladkého kameňa šikmej steny. 

Kam sa dívajú? No predsa na nás ostatných ako sa sa liepame po skale.

Opäť nás dobiehajú nosiči. V podstate nás predbiehajú neustále. Vôbec netuším, ktorý sú tí naši.

Väčšina z nich je nedostatočne oblečená, niektorí nemajú ani len nepremokavé oblečenie, ani vhodnú obuv. Keď ich vidím, uvedomujem si, akú ťažkú prácu vykonávajú.

Už len našich nosičov je veľa. Vezmi si to, že len na našu deväťčlennú expedíciu máme osemnásť nosičov. Zober si, koľko ich tu je celkovo aj od ostatných vystupových skupín.

Sú to makáči, aj s nákladom nás hravo predbiehajú. Oni tam budú skôr tak či tak. Postavia stany a začnú variť. My potom doslova “prídeme na hotové” – ako sa vraví. Z našich vodcov Bon a Daniel idú dopredu s portérmi, aby ich menedžovali a Joshua s Emmanuelom idú s nami. 

(Senecio Kilimanjari) monument.

Tieto časté prestávky mi vyhovujú. Nezapisujem si ich počet – na to ich je priveľa. Zato si zapisujem všetko ostatné a stíham ti písať. Absolútne si nesťažujem. 

10:00 Neprší. Nadmorská vegeta – pauza pri hodnote nadmorskej výšky (4 113 m n. m.). Podľa času v podstate desiata – nie v poradí, aj keď vylúčené to nie je. Desiatujem. Vyťahujem poživeň v podobe tyčiniek. Ponúkam Mokasínyho a Emmanuela fit-tyčinkou. Hovorím im s úsmevom: “It’s exotic, it’s from Europe – from Slovakia.” Vyzerajú na to, že im chutí tyčinka zo Slovenska.

Pomedzi to sa nútim piť. Nechcem ani náhodou zanedbať pitný režim. 

Pýtam sa Emmanuela: “Dáme si fotku?” Súhlasí a robíme si spoločnú selfie. Odfotené. Vegeta sa takmer skončila. Skaly naokolo mlčia a my pokračujeme. 

“Vysokohorský sýr.” A mám selfie s Emmanuelom.

Inými slovami. Skaly máme pod nohami. Chodník je skalnatý. Kusy horniny sa povaľujú kade-tade. Po pravej strane máme stále údolie a po našej ľavici strmší svah. Strácam predstavu, v akom bode sa nachádzame voči tejto Barranco stene. Barranco znamená po španielsky “strž”, mne to skôr znie ako baran, barania stena. Nie som ani baran ani kamzík, som muž, nuž hlavou múr neprerazíš – a tak sa štveráš pešo hore.  

10:27  Nadmorská vegeta – pauza. Vegetíme vo výške (4 185 m n. m.). Ukazuje sa nádherná modrá obloha. Teraz kúsok a neskôr bude dúfam kompletná. Robím si nádeje. Teším sa, že sme sa dostali dosť vysoko. Ešte kúsok a budeme nad oblakmi, bude svietiť slnko na modrej oblohe. Predstavujem si, ako si užijem slnečný výhľad zhora. 

Mokasíny vraví, že už len kúsok a sme hore.

-Yes. 

Kúsok modrého z neba, posielam pre teba.

Zážitok, tok zážitkov, netreba o ňom veľa hovoriť – zažívame to denne.  Zažiť to je OK. 

“Drahý zážitok. Niektoré zážitky nás niečo stoja. Iné nás nestoja vôbec nič, ale zato je za nimi kopec bolestí, radostí a za niektorými je práveže ten kopec” a je to OK. Lebo je to zážitOK. 

Stúpam na vrchol, ale cesta sa tam ale nekončí. Boh vidí začiatok tam, kde ja končím. Tam, kde skladám mapu a kompas odkladám do vrecka – púšťam predstavu. Tam Boh začína konať nový začiatok. A tak sa udalosť, moment, kde končím, stáva míľnikom, akýmsi check-pointom, kde Boh začína konať. Kde Boh čekuje či vidím pointu – čekpoint. Čekpoint, kde vstupujem s Bohom na nové cesty. 

Niekde na temene baranej skaly.

10:49 Sme na hrane Barranco Wall. Je to akási plošina. Po slnku a modrej prílohe – oblohe, neostal ani prd. Namiesto toho pofukuje a okolo nás prúdia franforce hmly a oblakov – nechám na tvojej fantázii. 

Pauzu-jeme, jeme pauzu a Jano jablko.

Počuj po modrej oblohe sa asi zľahla zem alebo oblaky. Vegetíme si. Tuším sme tu jediná vegetácia, všade vylihujú a ležia len kamene. Žiadna tráva ani iná miestna vegetácia. Je to tu také pásmo pustatiny. Drsnota.

Nati a Mišo tiež vegetia.

Máme nadmorskú vegetu – pauzujeme – pauzu jeme, alebo kto čo má. Mne stačia keksíky a fitka. Hlavne sa donútiť piť. Cucám vodu cez hadičku hydrapacku. Pripadám si jak mimino. Nie som na to zvyknutý. Tento druh vodného hospodárstva používam totiž prvý krát. Je v tom istý druh šialenstva, vziať si na takúto expedíciu niečo, s čím nemám skúsenosť. Po pár dňoch však prichádzam camelbacku na chuť a hodnotím ho ako praktický, hlavne počas chôdze. Sajem. Prišiel som na chuť aj chlórovým tabletám na čistenie vody. Tie mám skladom a sú pripravené ihneď k odberu alebo expedíciu. 

Zostupujeme strmo po skalnom chodníku. Odtiaľto nás čaká zostup do údolia KARANGA Valley – called breakfast – údolie raňajok. Karanga – znamená v svahilskom jazyku “arašídy.” “Oukej, it will be peanut.”

Everlasting flower, druh rozchodníka (Helichrysum newii). Lasting forewer?

11:00 Pri chodníku si spokojne rastie mrkvovitá rastlina. Čudujem sa jej. Je spestrením mezi vegetáciou, ktorá s naším klesaním opäť pribúda. Jej listy vyzerajú podobne ako mrkva alebo petržlen u nás v záhrade, ale táto je značne robustnejšia – mrkvovitejšia. Vieš je taká tropiclejšia. Je to wild leaf carrot. 

(Afrosciadium Kerstenii) 

Vo vzduchu čosi poletuje a hmyz to určite nie je. Sú to kvapôčky hmly, mrholenie, alebo niečo medzi tým. Vyberám si “medzi tým”. Zatiaľ to je neškodné, evidujem to, ale nepristupujem k žiadnym opatreniam. 

Je to pekné kvietko (Helichrysum Formosissimum).

Klesáme. Mrháme nadmorskými metrami. Užívam si to. Nemáme to tu tak často, počas týchto dní honby za vrcholom. Stúpajúca horúčka za nadmorskou výškou. Premýšľam o včerajšku. 

Vrháme sa dolu chodníkom, logické keď ideme na vrchol.

Včera som mal krízu. Bol som blízko bodu vzdať sa. Nepovedal by som, že som bol blízko smrti. Ale možno hej, len som si to tak neuvedomoval v tom, ako ma šialene bolela hlava. Boli iné veci ako filozofovať o živote a smrti, o tom, čo ako beží či ešte prší, o tom, čo v živote človeka teší. Či si kúpiť biele alebo červené auto… 

Bystrina horská. Náročnosť k prekročeniu – úroveň 0.

Prekračujeme opäť jednu z bystrín. Taký potok – potokáň, ktorý ti neublíži. Prekročíš ho jedným šmahom nohy. 

Chodníku vládne lávový piesok. Niečo medzi štrkom a blatom. Na okrajoch rastú skupinky vegetácie. 

Je čas kvitnúť, je čas vegetiť, je čas ísť.

Kvitnúci (Helichrysum Cynosum). 

Kde-tu sa pri skale čupí trs mokrej trávy. Čosi prudko žlté si vegetí pri chodníku. Je to žltý kvet jeden z mála. Vegetácia v tejto nadmorskej výške nadmieru ubúda.

(Scorzoneroides Pseudotaraxaci) žiary do pustatiny.

11:24 Nadmorská vegeta – pauza. Už sme na ceste  2,5 hodiny. Ostáva nám necelých 100 výškových na 2 km do tábora KARANGA CAMP. 

Úžasná pustatina. Môže byť pustatina úžasná? Myslím, že áno.

Prichádzam na to, že miesto, ktorým prechádzame, mi pripomína povrch mesiaca planéty Zem. Neviem, kde beriem odvahu porovnávať niečo s Mesiacom. Nikdy som tam predsa nebol. Párkrát som si síce kupoval električenku na mesiac, ale nikdy som sa tam fyzicky nedostal… Keď už som mal odvahu prísť až sem, hádam mi odpustíš drsnosť, drzosť prirovnať túto alpínsku púšť k mesačnému povrchu. 

Pod Kilimandžárom na mesiac?

11:43 Križujeme štrkovú Morenu, pripomínajúcu mesačnú krajinu. Neviem aká je krajina na mesiaci, no ale vieš čo myslím. Svah sa stráca v belobe predo mnou. Vždy, keď stojím na podobnom miete, mám pocit, že som na okraji sveta. Na konci sveta, že som prišiel až na miesto, kde sa svet končí. Nie končí ako koniec vekov. Na konci sveta ako na konci okraja zeme-kruhu – kde ďalej už nie je nič. Alebo je, len neviem čo. Zastavujem. Stojím a pozerám sa do hmly. Akoby tam bola priepasť, ktorá oddeľuje tento svet od toho druhého, ktorý nepoznám. 

“This trial is prohibited” Sú aj takéto cesty – zakázané. Hm.

Poznáš ten pocit, keď sa dívaš počas turistiky do hmly v doline? Keď strom pred tebou je ešte vidno, ale ďalej už nič, len bielo biela, čisto čistá biela…? 

Konečne povrch pripomína sopku.

Za mnou nikto, predo mnou niet nikoho. V diaľke je niekoľko nosičov. Som sám. Ticho. Skús si to. Stojím na kraji viditeľného sveta, toho, ktorý poznám. Tam predo mnou je niečo nové a neznáme. Svet, kde som predtým ešte nebol. Neprebádaná Krajina, ktorá čaká v hmle. Som zvedavý, avšak už musím ísť... Koniec koncov predstavu nechávam doznieť v krokoch a idem dobehnúť ostatných. Pristavujem sa však pri zaujímavosti. Mám ju po ceste. Zaujímavý balvan na zaujímavom piedestáli. Taký sa len tak nevidí. 

Na chvíľu sa mi zdá, že sme niekde na miestach dávnej zaniknutej civilizácie.

Kde v živote sú oblasti, kam sa bojím vkročiť? Kameň, ktorým nevládzem pohnúť? Neviem, aké to bude, čo to prinesie ak ním pohnem, mám obavu či strach a tak to radšej ani nejdem skúsiť?  Čo ak sa pohne, rozbehne a nebudem ho vedieť zastaviť..Aj tak je to ďaleko, vysoko… vyhováram sa. 

Keď ma odfotíš, môžem ho zhodiť?

Hovorím si: kameň je priveľký, aby som ho zodvihol. No možno doňho stačí len strčiť a on sa pohne. Možno ho potrebujem prekročiť, obísť a nechať ho tak, netrápiť sa nad ním… opustiť a ísť ďalej. Opustiť a odpustiť.. hm. Ťažké slovo ako kameň samotný, ak nie ťažšie. 

Pristavujem sa pri kameni. Nevládzem ho zdvihnúť, nevládzem ním pohnúť a tak ho obchádzam a nechám ho za sebou, nevraciam sa k nemu. 

Vynakladám veľa úsilia, ale nikam to nevedie. Prečo svoje balvany v živote vyvyšujem na piedestál, ako na výstavu? Vraciam sa k nim. V skutočnosti vystavujem seba, svoju pýchu, a tak sa vystavujem zraneniu. Púšťam, opúšťam odpúšťam…vzdávam sa balvanu, ktorý ma tak ťaží.

Zostupujeme pomedzi bujnú “brokolicovú” vegetáciu.

Zostupujeme do tajomného údolia KARANGA Valley. Je príjemné opäť sýtiť zrenicu oka zelenými farbami vegety. Je to akoby sme zostupovali brokolicovým lesom.

Úžasná atmosféra dpĺňa riedky vzduch.

Údolie je pred nami a nie len to. Je pred nami aj posledná vegeta, posledná strmina, posledný prameň. 

Keď korene siahajú na cestu.

Kam siahajú naše korene? Vieš na čo slúžia korene? Nie sú tu na to, aby sme sa o ne potkli. Oni tu predsa boli skôr ako chodník.

Korene slúžia na zachytávanie vlahy pre strom. Zároveň však držia svah, hlinu vo svahu aby ju neodplavila dažďová voda. Takto určujú miesto, odkiaľ pochádzajú jednotlivé vetvy. Vetvy pochádzajú z kmeňa, z miesta kde je strom zakorenený. A tak prinášajú miestne ovocie.

Naše korene určujú, kým sme a kde sme vyrastali. Podopierajú náš rodo-kmeň. Pomáhajú mi uvedomiť si, kde som zakorenený. Koreň ako korenie, ktoré dáva chuť, keď som znechutený.

Usádzame sa, pre dnes posledná dávka vegety.

12:06 Nadmorská vegeta – pauza. Emmanuel nám hovorí o tomto mieste. Vysvetľuje nám situaciu s vodou. Bystrina v údolí je posledný zdroj vody na ceste k vrcholu. Sem dolu chodia portéri po vodu s 20L vedrami. 

Takto trávime poslednú vegetu, zamyslený.

Pozreim na svah oproti nám. Teda žiadna sranda s tou vodou. Podľa GPS je to 100 výškových. Ísť s vodou, hovorím si to je v kýbli. Pohľad na svah stačí. 

Z bezpečnej vzdialenosti nás zdravý táto skupinka (Dendrosenecio Kilimanjari).

Takže všetku vodu, na varenie, pitie a umývanie naberú nosiči pre dnešné poobedie tu. A potom pôjdu ešte raz po vodu, aby nabrali zásoby vody pre nasledujúci – summitový deň.  Zásoby vody nám musia vydržať nasledujúce dva dni. Dopaže, drsné. 

Podľad na posledný zdroj H2O u krásnom údolí, kde sme mali vegetu.

Hlasom akoby sa nám ospravedlňoval dodáva: “Lavór s teplou vodou na umývanie bude dnes večer posledný.” 

Vôbec mi to nevadí. Hlavne nech je dostatok pitnej vody. 

12:29 KARANGA CAMP (3 995 m n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Je zamračené. Chodník nás vedie poslednými cik-cakmi nahor. Spoza horizontu s vynára zelená strecha horskej chaty.

Tak. A sme-tu, čakáme kým sa zapíšeme do zoši-tu.

Zapisujeme sa do zošita, alebo nazvem to – knihy návštev. To je taký rituál – prvé, čo vykonáme po dosiahnutí kempu. Proste vždy, proste a dostanete. Naši vodcovia na to veľmi dbajú. Kolónky na vyplnenie si žiadajú: 

(dnešný dátum, meno a priezvisko, profesiu, skupina koľkých sme, počet dní výstupu, vek, pohlavie, meno hlavného vodcu a vlastnoručný podpis)

Keby sme neboli tak unavený, aj by sme si zahralil dámu.

Nachádzame sa v Karanga kempe. Vieš čo znamená KARANGA – znamená v jazyku svahili orechy. Nedáva mi to zmysel. Prečo orechy? Veď tu žiadne orechy nerastú. Hmm. Niektoré veci skrátka nedávajú zmysel, tak im ho ani neberiem, ani si ho nepýtam, keď ho nedávajú.

Panoramatický pohľad na kemp, kde sú len stany a kamene.

Markantný rozdiel oproti zeleni v údolí o necelú výškovú stovku nižšie. Začína popŕchať. Zostupujeme niekoľko metrov dolu svahom, kde nachádzame naše stany. Už statočne stoja nástupné dovedna vedľa seba v tesnej blízkosti. Nachádzajú sa na okraji kempu. Nevadí mi to – aspoň máme menší percentuálny podiel z hlavného hurhaju ostatných stanových mestečiek. Každé mestečko má svojho kuchára, svojich nosičov, vodcov, svoje stany… každá skupina je samostatná výprava. Niečo ako rodina. Každá rodina tvorí miniatúrny ekosystém, takú mini výpravu. 

Rozdávajú nám vodu na umývanie. A je to tu. Legenda sa vracia. Počujeme, ako ju kuchár ponúka pri ostatných stanoch. O chvíľu je rad na nás. 

Legendárna water of washing zo zeleného lavóra, keď už v kempe nie je zeleň.

“Hey guys” otvára sa zips stanu. “Water of washing?” Súhlasíme, spolu s Janom akceptujeme lavór s počtom kusov: 1 – slovom jeden. Po tom, čo som si vyšľapal stupák, viem, aký má voda pôvod – vážim si ju ešte viac. Viem, akú má hodnotu. Tepelná hodnota, ale aj tá výšková. 

Oplachujem si pred jedlom v lavóri s teplou vodou tvár a ruky. Teda používam ju pravdepodobne nesprávnym spôsobom. Ak je jej účel iba na umytie rúk, tak je to podľa mňa nadmerný luxus, lepšie povedané nadmorský luxus. Plytvať teplou vodou za týchto podmienok to by bol vrchol. Keďže vrchol je ešte pred nami – vodou istotne nepohŕdam. Voda je život. 

13:16 Kapitola obedová

Zbiehame sa v jedálenskom stane vojenskej farby ako šváby na pivo. V tomto prípade na popcorn. Chrúmeme popcorn a čakáme na obed. 

Meranie kyslíka: 82% 101tep pred obedom.

Tu máte a jedzte, pridám aj tebe -tu máš.

A je to tu. Začínajú nosiť. Kuchár prináša opekané zemiaky na podnose a my híkame: “Óooo.” Rovnomerne nám rozdeľuje na kusy. Vzápätí do stanu veľkomožne vstupuje veličenstvo pečené kuracie stehno; “Óooo” v sprievode zeleninového šalátu; “Óooo”. Sme ó-veličený. Hlad je veľký pán, sme hladné panstvo. “Óooo.” 

V hlavných úlohách: 

(zeleninový tanier – nastrúhaná mrkva, uhorka, cibuľa, prišli opekané zemiaky, pečené kuriatko) 

Uhorka – pjúkomber. 

Kuchár sa pozerá smutne, keď si niekto niečo neprosí. A tak sme si už zvykli nechať si naložiť a potom keď odíde si to prerozdeliť. Podľa toho, kto koľko a čo zje. Všeobecne jeme slušne na dnešné nadmorské pomery. 

Obedová slávnosť, vrháme sa na všetko jedlé.

Je po obede. Vykonávam kolaudáciu vysokohorských toaliet vo výške takmer 4 000 metrov nad hladinou morských vôd. Sú bez vody, bez vady a tuším hlbšie ako v MACHAME CAMP – vyzerá to tak, že tie sa stali akýmsi etalónom. Pri tejto príležitosti som vykonal aj sušenie topánok – vybraného obutia. Výstuž topánok toaletným papierom. Volím si metódu sušenia počas nosenia. 

It sucks, that’s why we use toilet paper.

Vonku popŕcha, je hmla, a aj fúka. Niekedy je to hmla čistá – tak ju volám. Inokedy je to hmla, ktorá nesie dážď. Čistá hmla tiež vie byť nepríjemná, ak trvá dlho. A tiež som si všimol viacero druhov čistej hmly. Podľa veľkosti kvapiek. Aby som to zjednodušil, inými slovami – je vonku vysoká neviditeľnosť.

Latrónka a v hmle zanorený kemp.

14:51 Nadišla chvíľa pre odpočinok stanový. “At four o’clock we’ll go for a little acclimatization, according to the weather.” V každom prípade je efektívnejšie zaliezť do spácokukle a zakukliť sa. Presne to aj robím. Vegetím si.

Vieš čo, rob si čo chceš, hlavne si oddýchni.

16:00 Prší jak besnota. Vodcovia rozhodli. Nejdeme. “There is no acclimatization according to the weather.” Takže nič. “Yes but no.”

Dnes nebude žiadna aditívna aklimatizácia. A vieš, že mi to ani nevadí? Ležím v stane a mám možnosť písať. Do takého nečasu sa mi, úprimne, ale úprimne vôbec, ale vôbec, že nechce.

15:32 Vždy si to vyžaduje dávku odhodlania ísť na potrebu von zo stanu, hlavne, keď je prší-time. Vtedy si hovorím, ak by som mal psa, tak ho nepošlem von. Lepšie suchý ako zmoknutý pes. Chodím celkom často. Nie je sa čo čudovať, keď tak veľa pijem. Hlava mierne bolí a pokračuje utrpenie. Ešte som si na bolesť hlavy nezvykol. Myslíš, že sa to dá? Ešte to by mi tak chýbalo, potom sa vrátim domov a bude mi chýbať bolesť hlavy, alebo budem mať abstinenčné príznaky…

17:54 Kapitola večeracia

Zásadáme. Už sme prišli na to, ktoré miesta za stolom sú najlepšie. Nie je to boj -válka, ale sú isté “valenčné” stoličky, ktoré sa obsadia najskôr. Sú to štyri miesta bližšie ku vchodu. Výhodou je pohodlie. Štyri miesta na rovnakej dĺžke stola, pričom druhá strana je obsadená piatimi miestami. Výhoda spočíva i vo voľnom prístupe v prípade potreby opustiť stan. Potreby sú nevyspytateľné. 

V hlavných úlohách:

(ručne pražené arašídy, za ovocie reprezentuje dnes pomaranč a červený melón, celozrnná ryža a fazuľové lusky, zeleninové – klasické soté)

Večera. Takže KARANGA kemp, hm, tak preto pražené arašídy. Užívam si apetít, ktorý sa ku mne vrátil ako víťaz z boja. Po boji je každý generál-ny riaditeľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Za nič neručím a s vervou sa púšťam do asi tony celozrnnej ryže zavlaženej omáčkou, ktorá nám je individuálne predložená s očakávaním, že ju všetku zjeme. Tá ryža a ten sós. Jedz! Za okolností normálnych – rozumej nadmorskú výšku, by som toľko toho nezjedol. Ale tu opadla zábrana. Boju-jem, jem a vyhrávam nad tanierom. 

Vždy tak skvelá príležitosť stretnúť sa okolo stola.

Všetci sme víťazi, nasýtili sme sa. Jano dojedá zvyšky ryže, ktorú si spestril sušeným mliekom a pomarančovou šťavou zo šestín pomarančov taktiež nám predložených.

Meranie kyslíka: 85% 86 tep

Umývam si zuby a konštatujem s plnými ústami len tak pre seba. Dnes máme za sebou oddychový, viac menej nenáročný deň v porovnaní s predošlými. Vypľúvam pastu a zaliezam do spácokukle. Je načase stopnúť si koňa do ríše snov. Už som ti hovoril o koňoch ktoré premávajú do ríše snov? V podstate len vysadneš na tátoša a necháš sa unášať, už sa viac nestaráš kadiaľ, končo pozná cestu..  

Bože vďaka Ti za tento deň, za krásu a pokoj, za nádej a ochranu, za milosť a odvahu, Amen!