Day 3 of the trip (26-01-2020)

ARUSHA->KILIMANJARO

CLIMBING DAY 01

Čaká ma sedem dní hore bez. Vieš si to predstaviť? Predstav si sedem dní bez WiFi. Som odhodlaný to zažiť. Idem do toho naplno a beriem si so sebou všetko, čo to obnáša. Veď vieš, ak sa pre niečo nadchnem tak idem do toho naplno. Dnes sa začína náš zápas.

STRECHA AFRIKY

Prejdená vzdialenosť 10,87 km

Čas šliapania 4,12 h

Stúpanie 1 120 m

Počet krokov 19 122 krokov

Tekutiny 3 L

03:34 Spíš?… Ja nie. Som hore aj keď som ešte dole a píšem ti. Tak teda dobré ráno! Je niečo pred štvrtou hodinou rannou, niečo ako polhodina. Škvrčí mi brutálne v bruchu. Zajedol by som si fit-tyčinku, ak by som si ich tak nešanoval na horu. Neviem zaspať, zvonku prichádza cvrlikanie cikád – do paže, ako môžu cvŕkať v daždi? Pretože tento koncert sprevádza dážď znie to rockovo. Fajn. Predstava zmoknúť ešte pred začiatkom expedície ma donútila lepšie sa pritúliť k prikrývke.

Kopec klope na okno.

Rozhodne sa nevidím, ako niekde stojím v pršiplášti, ktorý je mokrý zvonku a ja pod ním spotený zvnútra…

Myšlienky sprevádzané otázkami, aké to bude šlapať v daždi, mi spoľahlivo berú spánok. Rozvíjajú reťaz, ktorá padá do mora otázok ako kotva. Na, nech sa páči… berte… metrov dosť a ja mám do rána času more. Vezmite si všetko, aj spánok. Ha, krádež! Nikoho to ale nezaujíma. Nočné obavy zdarma. To nikoho nebaví.

Dážď zosilnel. Hm. Hádam sa vyprší do tých štyroch hodín, kým po nás prídu. Podľa šumu už prestalo pršať – už neprší, ale leje.

Čo robím? Čítam si z Biblie. Konkrétne je na rade jedenásta kapitola z knihy sudcov v môjho každodenného čítania písma.

Čo Boh odo mňa čaká? Idem do hôr? Som schopný obetovať Bohu čokoľvek? Mám voči Bohu hranice, za ktoré ho nepustím? Ktoré voči Bohu neprekročím? Oblasti života, kam Boha nepustím? Dokážem ísť na vrch obetovať ako Abrahám so svojím synom?

Pane, odovzdávam ti tento deň, začiatok expedície, pozývam ťa na cestu, prosím ťa ochraňuj nás, poď kráčať s nami, pridaj sa k nám na cestu a daj sa nám poznať, Pane, ako si sa pridal ku svojim učeníkom na ceste do Emauz, keď im horelo srdce, prosím ťa Pane Ježišu príď a daj sa poznať, ó príď ó Emmanuel, AMEN!

07:46 Kapitola raňajková

Raňaj-kujeme. Kujeme raňajku. Dobrá to kováčska dielňa – hneď z rána raňajkujúca. Ide predsa o to, ukuť spoľahlivý nástroj pre tento deň.

V hlavných úlohách:

(melón, palacinka, omeleta, banán, fazuľový prívarok)

Zvučná melódia raňajkovania. Kovania, ktoré unesú dnešný deň. Bude únosný. Zloženie materiálu je kvalitné a nikto z nás neváha a berie si z toho čo máme k dispozícií.

Nechýba ti niečo na fotke? Chýba avokádo, však?

Čo ti poviem, sme trochu smutní, že nie je avokádo. Už sme si zvykli. Ale stabilná rola fazule, dnešnej telenovely, nás istí. Určite nás chytí za srdce. So záujmom žuvám sústo omelety. Pozerám sa popod avokádovník smerom k bráne. Otvára sa. Prichádza náš odvoz.

Optimalizácia paketov batožiny do vhodného formátu.

Brána našej cesty sa otvorila. Dojedám a prehĺtam sústo. Kopnem do seba silný Kilimanjaro čaj zo šálky. Som zbalený? Áno! Mám všetko? Áno! Otázky visia vo vzduchu ako avokáda stromu pri jedálenskom altánku. Áno!

Hurbik sa usmieva popod fúzy – vážený dnes začíname.

Tak už sa to konečne začína. Začína konečne. Konečne začína – sa. Vzápätí nosíme a pokladáme batožinu k autám, ktorú vodiči Filemon a Július komprimujú do formátu ZIP, aby sme sa tak lepšie zmestili do auta.

A ide sa. Po blate? Áno.

Nastupujeme do dvoch béžových safari áut. V autách s nami sedia aj nosiči. Sedia nenápadne v zadu na batožine. Sedia si tam nasáčkovaný vo formáte RAR. Autá sú plné, pneumatiky tiež a my? My tiež sme plný,  po raňajkách.

08:22 Z dezénu pneumatík vytriasame blato a napájame sa na asfaltovú cestu – cestu za dobrodružstvom. Vegetácia vyzerá z diaľky podobne ako listnatý les. Najviac vidím banány, niečo podobné agátu a ihličnany s jemným ihličím. Dosť ťažko sa popisujú za jazdy.

Nie oni nezevlia, sú to miestny MOTO-taxikári.

Pri ceste stoja motorky a postávajú ľudia. Čo to znamená? Teda asi som najviac zvedavý a tak sa pýtam. Šofér nám vysvetluje, že to sú taxikári. Lacný spôsob prepravy. Fungujú len na krátke vzdialenosti, ako napríklad z dediny do dediny. My sme si mysleli, že nemajú čo robiť, tak sa opierajú celý deň o motorku.

Aspoň 6 ton balenej vody.

09:48 Zastavujeme na miestnej pumpe s názvom “Panone”. Je na mieste navštíviť miestny obchod, ale aj miestne WC.

Je dusno a popŕcha. Predstavujem si, ako sa počasie môže zmeniť. Veď ak sa môže v okamihu zvrhnúť k dažďu malo by to fungovať aj naopak.

Nekupujem nič, vodu mám a vyše 20 slovenských fit-tyčiniek na energiu, na ktoré sa vrúcne spolieham. Som zahojený.

V Tanzání sa nesmú používať igelitové tašky alebo miktorénové sáčky. Podľa toho sme sa aj zabalili.

Ostatní si dokupujú energiu v podobe tyčiniek a tekutín. V obchode mi do očí udiera veľké množstvo balenej vody a veľa alkoholu od výmyslu sveta. Nastupujeme do štvorkolesáčov a pokračujeme k najvyššej hore Afriky. Hurá. Pri cestách je iba málo značiek. Je jedna dopravná značka, ktorá sa často vyskytuje a ňou je obmedzenie rýchlosti na 50 km /h a jej koniec.

DIVERSION – obchádzka. Smejeme sa.

Používame obchádzku. Schádzame s cesty na vyjazdené koľaje a obchádzame most v rekonštrukcií. Sedím v aute tak mi napadlo, že ti napíšem ako sa dá vystúpiť hore na Kilimanjaro. Hore vedie šesť ciest. Áno a je tu ešte jedna, siedma – MWEKA ROUTE, ktorá je však zostupová.

MARANGU ROUTE: je jediná výstupová cesta na Kili, ktorá ponúka chatové ubytovanie.

MACHAME ROUTE : je najpopulárnejšia výstupová cesta na Kili.

RONGAI ROUTE: najjednoduchšia cesta na Kili.

SHIRA ROUTE: táto cesta ťa katapultuje do serióznej výšky hneď v prvý deň.

LEMOSHO ROUTE: ponúka najkrajšiu cestu na Kili, ale zároveň drahú.

UMBWE ROUTE: je najťažšia a najnáročnejšia cesta na Kili, ale zato najúžasnejšia.

Jednej marhe krížime plány aj cestu. Našťastie sme jej neprešli cez rozum. Ešte to by nám tak chýbalo. Marha rohatá. Je to krava, len nie taká ako u nás. Iný druh.

Marha zviera. Tesne ju obchádzame. Skoro sme jej zo zadku narobili RAW STEAK.

My sa blížime ku MACHAME ROUTE. Z cesty, kde sme išli až neuveriteľných 100 km/h v istom momente, teraz odbočujeme na cestu, ktorá značne zvyšuje nároky na otáčky motora. Spotreba sa zvyšuje a my zvyšujeme svoju nadmorskú výšku. Radiaca páka vodiča labzuje medzi prvým a druhým prevodovým stupňom. Stúpanie narastá. Na moje prekvapenie množstvo banánových plantáži v (1 725 m n. m.) narastá tiež. Buď tu majú náramne radi banány, alebo sa banánom v tejto výške náramne darí.

Ideme po pobreží Banánové Mora.

K slovu prichádza malá radiaca páka, ktorú sledujem už dlhšiu dobu. Mám ju v merku. Sledujem ju ako podozrivú. Čakám kedy sa prejaví a ja odhalím jej funkciu a pôvod. Musíme zastaviť aby vodič radostne poradil motoru preradiť.

Kone v motore fučia, dúfam, že pneumatiky nie.

Stojíme v kopci a Filemon radí motoru prejsť do režimu do 4×4 mini radiacou pákou. Motor poslúcha sa v momente sa delí konská sila motora rovnomerne na všetky štyri záprahy. Hm. Necítim rozdiel. Aj tak ideme do kopca ako slimák.

10:39 MACHAME GATE (1 800 m n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Už len pár stoviek metrov a prechádzame víťazoslávne popod vstupný portál MACHAME GATE. Sme tu. Inak MACHAME znamená v svahilčine “ráno”, tak neviem prečo prichádzame pred obedom.

Vchádzame, či prechádzame bránou národného parku.

Vystupujeme na parkovisku. Ďalej už len pešo. Tu niekde sa začína naša výstupová cesta. Je tu nespočítateľné množstvo mikrobusov, minibusov, autobusov a safari áut. Je tu ešte nespočítateľnejšie množstvo nosičov a turistov. Parkovisku vládne vrava. Jasné, miestna aj internacionálna. No je tu rušno. Vzrušenie visí vo vzduchu ako vysoká vzdušná vlhkosť. Okrem toho je vo vzduchu ešte čosi, akýsi neznámi druh očakávania.

Ešte nevieme kam máme ísť a čo tu máme robiť.

Poviem ti, že ani medzi množstvom nosičov a množstvom farebných ruksakov mi ešte stále akosi nedochádza, kde to som a kam vlastne idem. Je to asi spôsobené tým, že moje vedenie – káble do Európy – sú dlhé vyše 8 000 kilometrov, čo je vzdialenosť s prehľadom väčšia ako vzdialenosť k stredu zemského jadra.

Jedna váha na celé parkovisko? Tak preto taký rad.

“HAKUNA MATATA, POLE POLE KILIMANJARO” hovorí jeden z našich nosičov pri tom ako vystupujem z auta a usmieva sa. Nerozumiem, ale tuším, že to bude súvisieť s výstupom na Kili – Kilimandžáro. Usmievam sa tiež. Rozhliadam sa.

Pestrofarebne oblečený nosiči zvažujú čo budú nosiť.

Kým čakáme, napíšem ti niečo o Kili. Vieš, že je to ľadom pokrytý horský masív, tvorený tromi stratovulkánmi – Kibo, Mawenzi  a Shira? Vlastne je to samostatne stojace mini pohorie. Ja som to nevedel, ani to že sa nachádza na území Tanzánie a čiastočne Kene. Masajský názov hory je “Oldoinyo Oibor” – teda biela hora. Po svahilsky “kilima njaro” – svietiaca hora. Uhuru, sa nachádza na okraji krátera Kibo a je najvyšším vrchom Afriky. Hora trávi väčšinu času v oblakoch. Skrátka a inými slovami, neviem si predstaviť do čoho idem. Uhuruuuu, ú-hurá…

Zhromažďujeme sa pod prístreškom, kde už iné expedície likvidujú svoju poživeň. Ideme aj my.

Viac menej čakáme, teda viac ako menej.

11:25 Kapitola obedová

Čakáme pod prístreškom Mega altánku a rozbaľujeme náš prvý lunchbox. Vysvetlím ti. Ten lunch box, to je krabica s obedom, do ktorej nám pripravili proviant. Som zvedavý čo dnes dávajú v krabici. Seriál či dokument?

V hlavných úlohách z krabice:

(kuracie stehno – liliput, vajíčko – prekonávam sa a žujem proteín vo forme vajca na tvrdo, maslový sandwich, paprikové chrumky, kokosový keksík, pomaranč a malé mangové fruko) 

Na veľkej obrazovke televízora pod strechou altánku bežia v určitých sekvenciách videá o výstupe s víťazoslávnym hudobným sprievodom. Hecovačka. O čom bude video, ktoré ponúka náš LUNCHbox alebo LAUNCHbox? Hm. Otváram a prehrávam si obsah.

Kŕmime sa obsahom z Lunch Boxov. Dobrú chuť!

Púšťam sa do suchého pečeného kuraťa. Je to energia, a spolu s vajíčkom je to proteínový komplet. Citrus nie je citrón. Poviem ti, teda dnešným dňom sa rozbila moja predstava o pomaranči. Tento pomaranč sa vyzul a ošúpal zo zaužívaného konvenčného štandardu oranžových pomarančov. Ten v našich lunchboxoch rozhodne má ďaleko od oranžovej. Jeho sfarbenie pripomína žlté jablko. A navyše, toľko semienok som už dlho nevidel pohromade v jednom mesiačiku. Hej, boli každom…

Pomaranč na aký nie som zvyknutý.

Prichádzajú ďalšie autá hore na parkovisko. Prechádza okolo mikrobus. Všetky pohľadz spočinú v strmom stúpaní. Otvárajú sa mu zadné dvere, s hrmotom sa odtiaľ sype plynová bomba a niekoľko kusov batožiny, ktoré sa následne kotúľajú dolu príjazdovou cestou.

Machame gate – máčame gaťe – ochvíľu makáme zane.

S prestávkami pobehujeme po okolí. Fotíme sa pri tabuli s rozpisom časov. Jano a ja filmujeme.

Váham?

Čakáme, pretože dlho trvá vybaviť všetky povolenia, zapísať a overiť platby. Aspoň tak nám hovoria. Veľký rad stojí pri váhe, kde nosičom vážia náklad, či neprekračujú svoj 15-kilogramový limit. Doslova sa tu váha. Vziať či nevziať? Váha rozhoduje. A navyše, kilogramy navyše v nadmorskej výške môžu znamenať smrť.

Prichádzam k váhe aby som si ju obzrel. Keď pridlho čakám, priveľa potom váham. Možno dodáva odvahu. Od váhy predsa prichádza odvaha, s odvahou rozvaha a s rozvahou váha slov, činov, rozhodnutí…

Zvažujem: Dokáže táto váha odvážiť aj odvahu? Odvaha a odhodlanie? Mám odvahu odvážiť svoje odhodlanie? Hm. A ty?

Mám predsa odvahu prísť až sem na úpätie kopca, ktorý ma absolútne presahuje. Svojím vekom, majestátom, vzhľadom, výškou, šírkou, dĺžkou… skrátka je to Kilimandžáro.

Nazdar, tak som tu.

No nazdar.. ee, nie nie. Neboj sa už sa teším. Akurát si študujem koľko nás čaká prejsť dnes do prvého cieľa. Hm, dnes to bude 11 km a podľa tabule 5 hodín. Fuuu, inak pozerám, že od odtiaľto je to na vrchol iba 32 hodín a iba 40 kilometrov. To je celkom dosť, teda vzdialenosť takmer ako maratón so šialene zle odbehnutím časom.

Nezabíjam čas, ale nabíjam včas.

Objavujem zásuvku, kam ide vopchať naša európska vidlica. Triezvo si uvedomujem svoju energetickú pominuteľnosť a dobíjam telefón, aj keď len na posledných pár minút.

13:10 Od Daniela dostávame každý rolku toaletného papiera. Je tvrdá, ledva sa dá stlačiť. Žeby špeciálne tvrdená do vysokej nadmorskej výšky? Aby odolávala chladu, vlhku a riedkemu – vzduchu??

Ďakujem. Koniec oznamu.

Horko ťažko ju stláčam a vopchávam do batohu. Marha tvrdo papierová. Z čoho je vyrobená? Banánové listy? Každopádne je to tretia rolka, ktorú momentálne vlastním. Je to nepriestrelný pocit. Ou-yeah.

Inšpirovaný rolkou a fascinovaný množstvom času sa dávam na prieskum miestnej toalety. Rozmýšľam čo symbolizuje zachodová kefa v pisári. Avantgarda? Alebo: “po použití očistiť”. Nedokážem si presne predstaviť k akému znečisteniu by malo dôjsť aby bola nutnosť použiť kefu. Hm. Možno si ju tam len niekto odložil aby bola po ruke.

Toaletný papier na záchode nachádzam. Šetrím zásoby. Tento je vlhčený v dôsledku vysokej vzdušnej vlhkosti – vlhčený do lesa určený.

Ideme sa zapísať. Nemám predstavu na čo to je dobré. Akási oficiálna prezenčka. Na prezenčky som zvyknutý a tak stým nemám problém a zapisujem sa: meno, priezvisko, číslo pasu..

Vedzže, zapíš sa – vec verejná.

14:20 Je to tu. Teraz je ten správny okamih vysypať kamienok z topánky – zahodiť obavu a vykročiť. Prechádzam cez zelenú bránu do národného parku Kilimanjaro National Park po machame track. Je to tu. Začiatok – Ten začiatOK. Začíname. Opúšťame prvý z piatich vegetačných stupňov, ktorým je prvý vegetačný stupeň “pásmo civilizácie” do 1 800 m.

Pod strechou Machame Gate, ideme na strechu Afriky.

Mám z toho zimomriavky. Je to dlhoočakávaný okamih, aj keď neviem čo presne čakám.

Žeby bolo čosi navyše? Nastal čas vstúpiť.

Je to čas uvedomiť sa, uvedomiť si, že to nie je len nedeľný výlet. Čo to potom je? Dovolenka? Turistika? Alebo Safari?? Ako tomu vynadal sprievodca? O safari mám rozhodne inú predstavu. Je to expedícia – pre mňa určite. Neviem, čo ma čaká, neviem, aké to bude, dokonca neviem ani či to vyleziem až k vrcholu. Som poistený ale istotne nemám istotu. Tú dnes nemá nik. Som tu, to viem na istotu a viem aj to, že tu nie som sám.

Tu vidíme ešte jednu váhu. Kým čakáme na vodcu, ktorý sa rozpráva rozvážne s rangerom, neváham a fotím ju.

Ešte jedna šanca zvážiť či idem. Posledná.

Bránou smelo vstupujeme do druhého vegetačného stupňa, ktorým je “pásmo dažďového pralesa” v rozpätí od 1 800 do 3 000 m. Cesta začína ako traktorová šotolina z červených lávových kameňov.

Naše vystúpenie sa začalo, vystupujeme.

Poviem ti, hneď od začiatku sa láme moja predstava o dažďovom pralese. Ale to nevadí. Prijímam. Vdychujem vlhkosť, sajem kyslík zo vzduchu, z plných pľúc vydychujem oxid uhličitý. Dýcham z pľúc do pľúc pralesa. Do očí sa mi premietajú pohľady na zahustenú vegetáciu pri chodníku – no hotová džungľa.

Chodník alebo cesta na Kilimandžáro? Hm.

Kladiem krok za krokom na chodník pred sebou. Som zvedavý a tak sa obzerám okolo seba, akoby ma prales prenasledoval. Chcem si to zapamätať, aké to tu je. Navoňať si ako vonia džungľa. Spoznávam miestnu reč a osvojujem si základný pozdrav:

“JAMBO” – Hello – ahoj

“MAMBO” – What’s up – ako sa máš

“POLE POLE” – Slowly – pomaly

Tak predsa chodník.

Najprv idem vedľa guida Daniela. Rozprávam sa sním. Dobiehame ostatných, ktorí kráčajú s guidom Emmanuelom. Pridávam sa a zapájam sa do rozhovoru. Kráčam vedľa neho. Viem, čo to znamená, keď kráčam s Emmanuelom. Chcem vedieť viac, spoznať cez neho svet okolo seba. Myslím, že on vie najlepšie po anglicky. Podľa môjho instantného lingvistického prieskumu vyhráva. Držím sa teda pri ňom. Má krásne meno. EMMANUEL – ktoré znamená Boh s nami.

V živote potrebujem mať cieľ, aby som mohol napredovať.

My ho máme teraz pred / nad sebou. Je blízko ale ďaleko zároveň. Naším cieľom je navŕšená vyvretá hornina, vrchol kopca, a našim najbližším cieľom je prvý kemp. Treba si vytýčiť dosiahnuteľné menšie ciele, ak chcem dosiahnuť ten veľký, hlavný, veľkolepý, vytúžený…

Mať ciele na dosah, príliš ďaleký cieľ nedočiahnem bez menších, bližších cieľov. 

Piješ? Tomu ver!

Ak mám cieľ, viem kam kráčam, aj keď nie vždy presne viem, kadiaľ pôjdem. Vždy sa predsa môžem opýtať na cestu. Vždy je tu niekto, kto ma povedie, kto pozná cestu.  Potrebujem však vedieť kam sa chcem dostať. Aj keď kráčam sám, štyria vodcovia – guidi idú s nami. Náš najbližší cieľ sú sľúbené stany v kempe.

Do pľúc vdychujem čerstvý vzduch z lesa. Na nádych nie je príliš odlišný od vône lesa, aký poznám. Avšak uvedomenie si miesta, na ktorom sa nachádzam, robí každý nádych jedinečne hustým ako porast vegetácie.

Ak by som bol tarzan tak neváham.

Chodník prívetivo stúpa, takmer si to neuvedomujem. Les tvoria stromy a kríky obalené kompletne v machovom obale, ktorý je úplne všade a, ktorý je úplne 100% BIO Ecco. Parádne paprade ba aj listy rastlín sú obrovské. Zdá sa mi, že o chvíľu budem mať ten mach aj v pľúcach, že on sa tam nejako vytvorí, že on si spôsob a cestu nájde – srandujem. Je krásny a je všade.

Vidíš Laca v pralese? Áno.

Šlapem mierne do kopca, terén nie je náročný, hlavne keď si vykračujem s ľahkým ruksakom.

Človek až žasne z takéhoto pohľadu.

Míňa nás množstvo nosičov, ktorí to až také ľahké nemajú a ani nebudú mať najbližšie dni. Na hlavách nesú naše batohy v nepremokavích obaloch.

Nesú naše aj flaše.

Niektorých vidím, ako sedia pri chodníku a odpočívajú. Jeden na mňa zavolá, “hey bro, can you please give me some water?” Je mi ho ľúto, vyťahujem si termosku a odlievam mu vyše polovice čaju. Nie som si však istý, či dnes dostaneme prídel tekutín. Ale neváham mu pomôcť.

Kasim nám vravel, aby sme si vzali 6 litrov na prvé dva dni. Mám so sebou 3 L + 1 L v termoske. Chalan mi ďakuje, dávame si pozdrav päsťou a ja pokračujem.

Myslím, že sú v tých vakoch okrem našich ruksakov aj naše strachy. Tuším, že to bude náročné.

Visiaca zelenina si nepochybne vegetuje na konároch.

Vlastne nosiči nosia všetko. Naše oblečenie a všetko. Stoličky, stany, plynovú bombu, jedlo, príbor a riad, skrátka všetko. Majú svoj vlastný ruksak s osobnými vecami do 5 kg a plus náklad do 15 kg. Bez nich by sa určite radikálne znížila návštevnosť národného parku. Som vďačný.

Pohľad, aký sa z paneláku na sídlisku rozhodne nevidí.

Všade sú tie paprade. Vdychujem nozdrami okysličenú atmosféru dažďového pralesa. Papraď je úplne iná ako poznám. Je hlavne väčšia, pravekejšia a prekvapivejšia.

Potichu si rastú. Machy? Áno a aj stromy.

15:15 Vidíme nenápadné huňaté opice takmer neviditeľné voľným okom. Neviem, kto im to poradil, aby sa ukrývali tak vysoko v korunách. Musím sa s námahou pozerať, div že si idem či nejdem oči vyočiť.

Robia na nás opičky. (Colobus monkeys)

Rastie tu kadečo. Množstvo buriny a zeleniny, ktorú nedokážem ani len pomenovať a nie to ešte vyčísliť. A tak nachádzam spoločný názov pre to, čo vidím – divočina exotičná. Je to tu ako v botanickej záhrade. Záhrade, zaplatíš záhadné vstupné a potom sa prechádzaš, kukáš a fotíš, žasneš a ideš. Zisťujem, že okrem paprade a machu nemachrujem, vlastne tu nič nepoznám, neviem nič. Ešte viem povedať, že strom je strom. Veď ani stromy nie sú ako tie naše, žiadne buky, duby, brezy, vŕby… je to tu riadna džungľa – dzivočina.

Kvet, ktorý pripomína svojím tvarom sloní chobot. (Impatients Kilimanjaro)

16:22 Vysokohorská vegeta – pauza. Zastavujeme, ďakujeme, jeme. Jeme, jemi-né. Niekto kura, niekto súkromné arašíDIVÉ maslo so sušienkami, niekto fit-tyčinku.

Cestná skupinová.

Pýtam sa Emmanuela či by ma mohol naučiť nejakú jednoduchú detskú pieseň po tanzánsky. Netušil som, že existuje výstupová pieseň. Neváham a učím sa slová piesene Kilimanjaro, o ktorej počujem prvýkrát v živote. Opakujem slová:

Slová piesne ukryté za záclonou.

Jambo, jambo Bwana, 

Habari gani, 

Ni nzuri sana;

Wageni mwakaribishwa;

Kilimanjaro, 

Hakuna matata… 

Toto je refrén. Pieseň pokračuje ďalšími slohami a my tiež pokračujeme ďalšími krokmi. Nachádzame sa v nadmorskej výške (2 616 m n. m.), ktorá sa rýchlo blíži k najvyššiemu vrchu Slovenska.

“Vieš, hora je nevyspytateľná,” hovorí mi Emmanuel, “vieš, je ako žena.” Nerozumiem. A mlčky schovávam pršiplášť, lebo prestalo pršať. Je to logické, suším ho. Akonáhle ho už mám v batohu ako-tak obschnutý, dážď si ide znova svoju melódiu. Nechápem, ani nerozumiem. Počasiu, ani hore, ani prísloviu.

Ideme pralesom akoby zeleným závesom.

Máme dobré počasie. Neprší. Emmanuel hovorí, že to sa môže v okamihu zmeniť. Horkýže neprší, veď neviem, čo skôr s pršiplášťom. Raz tak, raz onak. Hm. On tým “dobré počasie” myslí, že nám neprší nonstop celý deň. Jaaaaj, tak to už hej.

Vieš o tom, že zelená je moja najobľúbenejšia farba?

Mimochodom, popri ceste – by the way prekonávame  výšku Lomnického štítu (2 634 m n. m.). Je to slovenský pocit. Lomničák, lom – nič – ak to vieš, láme sa výška a my si s toho nič nerobíme. O pár metrov sa budeme posúvať výškovo mimo Slovenska.

…hlboko v džungli pripadám si ako Maugli…

17:24 Pokračujeme v sledovaní nadmorskej výšky. Prirovnávame k vrcholom, ktoré poznáme. Akurát v tomto momente prekonávame najvyšší vrchol Slovenska s výškou (2 655 m n. m.) – Gerlachovský štít.

Takéto výhľady hneď po pár hodinách šlapačky – veru ó áno.

Chystáme sa prekonať Triglav. Už čoskoro. Stay tuned. Stromy sú podobné ihličnanu či kosodrevine, pribúdajú a pomaly tak nahrádzajú stromy pralesa. Emmanuel mi hovorí: Erica Tree (Erica arborea). Džungľa sa mlčky mení na vysokohorský les. Cítim sa celkom ospalo. Možno je to tou hmlou, ktorá sa potichu vkradla do lesa. Možno je to tým, že sa začína stmievať. Zdá sa mi, že sa to deje akosi rýchlo.

Lúčime sa s dažďovým pralesom. Ukazuje sa obloha, alebo skôr hmla.

18:13 A je to tu. Prekonávanie nadmorskej výšky slovinského vrcholu TRIGLAV (2 864 m n. m.). Vieš pre mňa to znamená, že všetko nad touto čiarou je a bude vyššie ako som kedy v živote bol vlastnou nohou. Prekročil som hranice svojej maximálne dosiahnutej nadmorskej výšky. Aké je tvoja maximálne dosiahnutá nadmorská výška?

Barbara jedna nebola u barbera. (Usnea barbara)

Chcem ti napísať ako sa dažďový prales pred nami a okolo nás premieňa. Výzdoba stromov sa mení. Liany a mach začali nahrádzať lišajníkmi. Kto? Hm neviem. Visia z konárov ako kozia brada (Usnea barbara) známy aj ako “Brada starého muža”. Akoby to tu rozvešali pred natáčaním filmovej scény z Pána prsteňov a zabudli potom zvesiť. Alebo sa ešte nedosušil, v dôsledku vysokej vzdušnej vlhkosti. Ani sa nečudujem v takejto hmle, ktorá je úplne všade a úplná. Stromy sa vzrastom začínajú znižovať na úroveň kosodreviny, ale stále majú niekoľko, aj päť metrov. Sú vo veľkosti väčšej záhradnej tuje. Konáre majú pokryté lišajníkom. Začínajú prevládať ihličnaté Erica trees. V kotunách stromou pribúda oblohy.

Aha, pred nami presvitajú stany!

Prichádzame do prvého kempu. Yes! Aha tam medzi stromami vidím stany. Presvitjú medzi stromamy. Vzduch vonia ako tatranský. Povedal by som, že cítiť vôňu výšky. Nemám ani bolesť hlavy ani od žalúdka nevoľnosť. Som v pohode.

18:38 MACHAME CAMP (3 032 m n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Vo svetle pološera sa pred nami z hmly vynára stanové mestečko. Podľa hodiniek s GPS zisťujeme nepresnosť v nadmorskej výške uvedenej na tabuli v kempe. Ako sorry, rozdiel je značný – 197 výškových metrov. Oficiálne je nadmorská výška na tabuli (2 835 m n. m.) a nami nameraná na dvoch nezávislých GPS zariadeniach (3 032 m n. m.).

Chata? Hotel? Neviem, ale tam sa zapisujeme.

Prechádzame stanmi husto zastavaným kempom. Stany stoja na čistinách medzi kosodrevinou. Smerujeme hore k horskej drevenici. Čakáme v rade na zápis do zošita, ktorý leží vo vnútri na stole. Zapisujeme sa a zatiaľ sa vonku úplne stmieva. Na týchto dvoch topografiách môžeš vidieť ako rýchlo sa tu stmieva. Je medzi nimi rozdiel 20 minút. Neuveriteľné. Heštek no filter.

Dnešný víťazi. Hip hip hurá, hip hip huráááá.

18:59 Po zapísaní sa do knihy príchodov smerujeme k našim stanom. Je takmer tma. Už sotva vidno stany, ktoré sú roztrúsené všade naokolo. Naša stanová usadlosť je celkom blízko k toaletám, ale zato celkom ďaleko od horskej chaty.

19:11 Som zvedavý ako budeme v stanoch ale na druhej strane je mi to aj celkom jedno s kým budem. Jemne mrholí. Je už hustá tma a hmla, že by som ti jeden z nej aj odkrojil.

Každému podávajú ruksak a rozdeľujú nás do stanov po dvoch a jedného osamote. Okej, rozdelenie je nasledovné: Hurbik a Merri, Mišo a Nati, Mišo a Maťo, Jano a ja, a Laco je sólo v bielom Quechua stane. Čakám na batoh. Po chvíli sa pýtam a zisťujem, že nosič s mojím batohom ešte nedorazil.

Emmanuel vraví: “Choď do stanu a počkaj päť minút.”  Počúvnem ho a robím, ako mi povedal. Snažím sa však prísť na to, v čo mi môže táto situácia ukázať, teda aká je toto výhoda. Čo si s toho vziať a čo pustiť. Čo mi ukazuje, čomu ma chce naučiť… Pokúšam sa nazrieť na situáciu z iného pohľadu ako zvyčajne. Nútim sa, chcem. Nenechávam sa unášať.

Na prvý pohľad sa cítim mimo zóny komfortu. Je mi zima a navyše som hladný – teda som nervný.  Je to klasika – samozrejme, prvé je že sa sťažujem.  Ale ti si len všetko sťažujem. Je mi zima a všetko oblečenie je vo veľkom batohu, ktorý je ktovie kde.. Áno, aj powerbanka a fit-tyčinky tam sú. Ktovie kedy bude večera..  Tiež by som si chcel vybaľovať veci a prezliecť sa.  Sedím v stane na kuse Janovej karimatky. Hovorím si, pokoj veď nič sa nedeje. Hm. Sa ľahko povie. Ako nebyť toxický? Hm.

Nachádzam druhý pohľad do situácie. Premýšľam nad tým. Prijímam ju a beriem to všetko ako súčasť predstavenia. Jano mi požičiava mikinu. Je mi lepšie a kašlem na to. Aj keď už uplynulo 20 minút, stále žiadna stopa po batohu. Už sa naň nevypytujem. Používam tento čas a píšem ti. Zvuk padajúcich kvapiek na stan prezrádza, že začalo pršať. Vieš toto je príjemný pocit. Som pod stanom a vonku je nečas.

Legendárna “water of washing.”

Ó a pozri sa na toto. Prichádza prvá legendárna “water of washing” Ešte síce neviem, že legendárna, ale to mi nevadí. Lavór s teplou vodou a hotelovým mydielkom rozhodne prijímam.

20:00 Prišiel môj batoh. Yes! Vyberám si vetrovku. Idem na krátky prieskum záchodov. Ide aj Jano. Ideme len na otočku lebo o chvíľu má byť už večera. Musím ešte dodať, že toalety pôsobia obstojne aspoň na pohľad prvý z vonku ako aj vo vnútri.  Hm. To všetko sem vytrepať keď to stavali.. vzhľadom na pokročilú nadmorskú výšku… Pozri sa, dobré nie?

Nečakaný vysokohorský porcelán. Som očarený. Nečakal som porcelán v tejto nadmorskej výšine. Latríny sú poriadne hlboké. Kukám, a odhadujem tak 2~3 metre po hladinu. A ktovie koľko je hĺbky ešte pod. Hm. Odtiaľ by som sa nevydriapal… Je to turecký záchod, ale slušný. Porcelánový pisoár je rozhodne výhodou. Tiež je veľmi slušný. Síce nesplachuje, ale to som ani nečakal.

To naozaj, až tak vysoko je porcelán? Chlapče, veru vysoko.

20:08 Kapitola večeracia – finally

“_Helo guys. After ten minutes dinner is ready_” Každému stanu je oznámená táto cenná informácia osobitne a osobne. Nakoľko stany sú umiestnené blízko seba, už pri prvom hlásení všetci vieme – bude večera. A nad každým ďalším hlásením sa usmejeme.

Sme pozvaní do veľkého spoločenského stanu – jedálne, v tomto prípade večeradla. Stretávame. Podľa chatrného svetlá usudzujem, že bude zelenej farby. Zo stropu visí svetlo a vzhľadom na pokročilú hodinu je to vhodné a žiadúce. LED žiarovka osvetľuje dva stolíky, okolo ktorých je deväť plastových stoličiek. Na stolíky sú spojené a prekryté pestrím obrusom s masai vzorom. Na ľavom kraji sa nachádza “pochutinový kútik” – čaj, káva – arabica, kakao, arašidové maslo, cukor, práškové mlieko.

Pozdravujeme ťa od stola s teplou večerou.

Pre každého je vkusne prestretý – príbor, servítka, plastový plytký tanier, plastová miska na polievku, plastový hrnček a malá lyžička. Poviem ti, ten kto to chystal urobil dobrý prvý dojem.

Meranie kyslíka 93~94%, 89 pulz.

V hlavných úlohách:

(avokádo, pomaranč, toasty, oficiálne arašidové maslo, pečené zemiaky, zeleninová omáčka, mrkvová polievka, kakao, čaj, banán) 

 

Zjedli sme všetko. Do bodky do posledného avokáda. Dojedáme posledné banány.

Kakao a mlieko bolo instantné.

Kovový príbor som nechal na hoteli a vzal som plastový – z hmotnostných dôvodov. A tu máme obrus, hliníkové stoly, plastové stoličky, kovový príbor, plastové poháre, plastové misky na polievku, zvlášť plastový tanier na druhý chod. Akože jedným slovom s veľký písmenom – Luxus. Za prvú večeru padlo pol nádobky kakaa.

 

Náš Staňo. A legendárna voda – ou jééé.

 

Na dnes stačilo. Rozvíjam príbeh o karimakatke a kamarátke spácokukle. Heh, je to nerozlučná dvojica. Umývam si zuborad chrupový.

 

21:58 Tak a už ležím v spácokukle. Vieš aké je to príjemné, po celom dni? Je to lepšie ako doma. Prečo? Lebo viem, že dnes som sa niekam presunul. Viem aj, že stanová kopula ochráni pred počasím. Fantázia, vonku nečas, a v spáce, krásny čas. Je nedeľa, idem si prečítať dnešné čítania:

(Izaias 8,24)

Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo.

(Žalm 27,14)

Očakávaj Pána a buď statočný; *

srdce maj silné a drž sa Pána. R.

 

Krásne. Premýšľam nad textom, ktorý som akurát prečítal, premýšľam nad dňom, ktorý som práve zažil. Hm.

Zatiaľ necítim nadmorskú výšku (3000 m) slovom =tritisíc= metrov tanzánskych. Sme zhruba v polovici nadmorskej výšky kopca, no sotva máme za sebou prvý deň. Prvý deň bol ľahký, brnkačka. No dobre idem už spať, tak sa maj. Prajem ti dobrú noc a pozdravujem ťa moc.

 

Keď deň sa už zakončieva… Už svietia iba stany a hviezdy.

 

PS: Po prvom dni si uvedomujem, že sa môj svet scvrkol na obsah jedného batoha. Nič viac nemám, nič menej mi neostáva. Nech sa kutrem akokoľvek v batohu, nachádzam len to, čo som si zabalil. Presne ako v živote. 

PPS: Tak sa maj, zajtra sa určite ozvem znovu. Maj dobrú noc!

26-01-2020                                                                                                                     By Palko