DAY 20
–prejdené 58km
Druhé posteľové ráno (3589,7km)
Keď som sa zobudil, už bol dávno deň. Rodrigo sa ponúkol, že mi ukáže svoju obľúbenú pláž. Jeho Toyota bola ako sprievodné vozidlo a ja ako V.I.P. papaláš na Čoprani. Zaparkoval v dedine a k pláži sme sa presunuli na Čoprani. Nie úplne k pláži, ale tam, kam sa dalo po ceste motorkou a nie autom.
Pláž bola perfektná. Bol akurát odliv, tak bolo vidieť aj pláž. Pláž bola pod skalami útesu, v ktorých boli zaujímavé zákutia vymyté od oceánu ako jaskyne.
Parádna pláža, Rodrigova obľúbená.
Skalnatý útes sa zlieza cestičkou medzi pichľavým krovím ktoré kvitlo na fialovo. Mne neprekážalo, pretože som mal dlhé nohavice. Čo som však ľutoval pretože aj cez zamračenú obohu svietilo slnko a mne bol hic.
Flóra na útese nad plážou.
Pláž bola oku lahodiaca. Jedine škoda, že nebolo dostatok tepla na kúpanie, aspoň pre mňa nie. Rodrigo mi rozprával o obrovských vlnách ktoré tam boli pred rokom. Veľké vlny berú z pláže piesok a ostávajú len veľké kamene.
Pláž pri odlive.
Na kameňoch, ktoré by boli inak pod vodou, som videl prisosnuté mušle. Držali tam naozaj pevne. Zamýšľal som sa nad tým ako to čudo vo vnútri funguje keď je odrezané od sveta lastúrou. Zelené riasy vyzerali ako mach a boli skoro všade. Musel som dávať pozor aby som na na nich nepošmykol. Bola to naozaj nádhera.
Pricucnuté mušle, naozaj tam dobre držali, skúšal som nimi pohnút, ale márne.
Po pláži cupitali malé krabíky. Boli plaché a snažili sa schovať pod najbližší kameň ktorý mali po ruke. Vyzeralo to akoby boli na diaľkové ovládanie a ten čo ich ovládal mal pokazený joystick. Chodili do boku a bolo to vtipné, oni fakt inak nevedia. Chcel by som vidieť čo by spravili ak by potrebovali nacúvať do garáže.
Krabec do boku chodec.
V priehlbinách skál plávali ryby, ktoré tam uviazli pri odlive. Nič extra také malé polopriesvitné. Ten odliv je neskutočný. Rodrigo hovoril, že rozdiel v hladine u nich býva 4 metre. A na internete je tabuľka podľa, ktorej sa dá pozrieť o koľkej bude ako vysoko voda.
kus koralu v priehlbine, kde bola ryba, čo sa schovala. Tak aspoň toto.
…loading…
Vymyté tône oceánu.
Miestna exotická obedácia
Keď sme pochodili pláž, obaja sme vyhladli. Rodrigo ma zobral na miestnu špecialitu do miestneho podniky, bolo by nemiestne odmietnuť.
Kým to pripravili, sme si dali tiež špecialitku, aby sme nepopíjali ja coca-colu a on ice-tea naprázdno – Tortilla. Boli to zapekané zemiaky s vajíčkom, niečo ako francúzske zemiaky avšak to bola vrstvenica prekladaná syrom a šuňou – v tomto prípade nie mojím mobilom. Mojou šunkou bolo akurát iba odfotené.
Rabat – tak sa volalo jedlo z kalmara. Vyzeralo to ako vyprážané cibuľové krúžky, ale v skutočnosti to bol pokrájaný trup niečoho ako kalmar. Bolo to vyprážané a volalo sa to “peludin”, že v tejto časti Španielska sa to používa ako náhrada za kalmara.
Paloa degustatoris.
Povedal, že je to lepšie ako originál. Mne to chutilo, bolo to lahodné, a neviem to porovnať so známou chuťou. Aj toto sa citrónovalo. Ku všetkému sa tu používa citrón, od šalátov až po ryby. Pozval som ho, chcel som sa aspoň takto odvďačiť za prístrešie, ktoré mi ponúkli.
Keď sme sa vrátili, Aquilina pripravovala pre Rodriga na večeru rybu Dorado čo znamená zlatá. Takže zlatá rybka. Nebola však podľa mňa ani náznakom zlatá. Skôr nechutná, vobec nebola kjut. Čo bolo zaujímavé, bola príprava. Položila rozpoltenú schizofrenickú rybu na plech, pokropila citrónom a zasypala ju jeden a pol balíkom soli. Osobne som pri takom množstve soli pochyboval o akejkoľvek možnosti konzumácie zlatej rybky. Keď bola rozpoltená rybacina zasypaná soľnými dunami, bola pripravená na pečenie. Nič viac sa s ňou nerobilo. Dosť som teda pochyboval o jej konzumovateľnosti.
Aquilina mala na záhrade prasací rypák v strome a ani o tom nevedela.
Kým sa ryba piekla ma Aquilina zobrala na kratšiu vychadzku, alebo skôr na spoznavací rýchlo kurz flóry okolo ich domu. Na jednom strome ma upútal zabudovaný prasací rypák. Ukázal som jej prírodný úkaz a palcom si potlačil nos a urobil zvuk prasaťa. Smiali sme sa na tom, lebo to pochopila a tiez to po mne zopakovala.
Skôr mŕtva ryba, ako zlatá rybka.
Pri príprave som jej asistoval. Konkrétne som otvoril nové balenie soli a ručne odšťavil citrón. Neviem jak, ale prišla reč na moju Luciu. Smiala sa tomu a opýtala sa, či aj motorka má meno. Jasne, volá sa Čopraňa . “Soprá-na?” zopakovala po mne. “Čopraňa” zopakoval som pre osvojenie výslovnosti. Pochopila to, že je to soprán, akože motorka pradenie a má sopránový zvuk. Takže z Čoprane spravila sopránu. Zapáčilo sa mi to, moja Čopraňa je soprán, a nie nejaký alt ako Harley-Davidson.
Ryba sa piekla dosť dlho, čo som bol prekvapený. Jedine, čo bolo zlé, bol ten puch z kuchyne. Keď som ju potom koštoval, bola tak akurát, chuťovo ako file na prírodno. Mala plno kostí, ale iba som koštol vykostený kúsok 2×2 cm. Bola okej. Tá obrovská dávka soli bola v priamom rozpore s výslednicou chuti, ktorá mala kladný vektor.
Na rukách sa objavili prvé mozole po ťažkej práci za riaditkami. Neuveriteľné, len sa držím a idedem a ruky mám zrobené jak robotník zo stavby.
Cestovaním zodraté ruky.
Pred spaním som písal blog, a keď videla názov: “parados milagrosas” dala mi pusu na vlasy, akoby som bol jej syn. Cítil som sa ako doma.
Posteliatko (3647,7km)
Oddýchol som si a líhal som si do postele s vedomím, že ďalší deň to už nebude pohodlíčko-mäkkuličko, ale len iná forma podkladu na ležanie.
