DAY 35
–prejdené 348,6 km
–prejdené 348,6 km
Nad smaragdovým jazerom (6818,6km)
Ráno nebolo chladné, ani inak kruté voči mne, takže nadšenci mojej nepohody si neprídu dnes na svoje. Som rád teplu a konečne mám ten pocit – áno, som v Španielsku. Bol som na šotolinu vyspatý, spalo sa mi dobre, šotolina bola ako vodná posteľ. Kamienky sa prispôsobili chrbtici.
Zobudila ma snoriaca smečka divých psov okolo Čoprane. Videl som tri kusy, a kdesi okolo som počul ďalšie. “Kša ale ideš ho od mojej Čoprane?!”. Útok na jedlo som teda odrazil. Keď zbadali, že som sa pohol, dali sa brechajúc na ústup. Aspoň mali rešpekt a nedošlo ku konfliktu.
O útoku mravcov na moju tašku poživáreň sa nedalo hovoriť ako o bezkonfliktnom. Zabudol som ju večer zavesiť na riadítka. Celú noc ležala na zemi a ponúkala hávedi nanažranej bezbariérový prístup. Mali šťastie, že nesiahli na igelitove oddelenie s toaletným papierom, igelitové oddelenie s trikom faro. Skončilo by to pre nich porážkou. O fittyčinky som nemal strach, každá zvlášť boli balené v nedobytných vákuových celofánoch, ktoré mám niekedy problém otvoriť aj ja, tak dobre drží na nich zvar.
Absencia spánku po prejazdenej noci na cestách na mne ešte dopisovala posledné slová. Ľahol som si ešte na šotolinu. Zobudil som sa o pol desiatej. Rannú absenciu voľnej energie som vhodne doplnil konzumáciou štyroch 30g tyčiek. Mojím favoritom sa stali fittyčinky z Lidla s višňami omočené do čokolády. Požiadal som fľašu o prístup k coca-cole. Odskrutkoval som závit, v ktorom chrupčal piesok – jediná zdravá vec. Cucol som si zo životaprebúdzača-zdraviakaziča. Energiou som nemrhal a ani neprekypoval.
Mravce som toleroval do doby, kým mi nezačali loziť po obrazovke mobilu. Prekročili moje medze a ja som sa dal ďalej na cestu. Vrátil som sa 12 km naspäť do civilizácie na kruhový ojazd a vyhupol sa na dálnicu.Dál nic.
Diaľničné myšlienky ( I.)
Stále som brblal na mestá a diaľnice a dnes som sa dal obchvacovať po diaľniciach hornaté pobrežie posiate mestskými gigantmi. Nedokázal som si predstaviť, ako dlho by som sa prekúsaval cez semafory na uliciach. Neviem, či to boli mestá alebo iba čosi, čo pokrývalo celé pobrežie až po kopce, a tamojší ľudia to volali domovom.
Jazda po autovii ponúkala myšlienky, ktoré lietali okolo mňa. Spokojne som si mastil 70-80km/h a všetko ma predbiehalo na trojprúdovke. Okolo sa mihla odbočka na El Palo. Nestihol som si ju vyfotiť a vrátiť sa nedalo. Diaľnica bola príliš rýchla na zachytávanie čohokoľvek. Bol to prvý čierny bod pre autopistu od Palopištu.
Hrozne ma tlačili boberstajlky na nose, pretože mi ich prúd vzduchu tzatláčal na spálený nos. Hľadal som možnosť odpočinutia pre utláčaný nos. A navyše mi v dočasnej pamäti RAM zaberali myšlienky miesto. Musel som ich skladovať po najbližšiu pumpu, kde som ich exportoval do formátu blogu.
Dialničný obedson PAUSED 1 (6876,1km)
Po 57,4 km som si dal pauzu na pumpajzni Repsol. Vyslobodil som nos spod útlaku boberstajliek. Čopraňa sa chladila v tieni s vyplazeným jazykom. Stál som v tieni opodiaľ a pozeral sa na Čopraňu, bola krásna ale nikdy som jej to nepovedal. Asi by som mal. Zamyslel som sa. Cesty sa nám krátili, spomienky násobili a čas míňal.
Pri utešenom pohľade na Sopránu Čopráňu som si uvedomil, že som sa netešil domov, jazda na dvoch kolesách robila môj život zmysluplným. Teraz som bol šťastný. Bol som slobodný. Nemusieť sa musieť vrátiť, cestoval by som hádam aj celý rok.
Moje telo si pýtalo tuhé palivo. Na pumpe som si dal polotovar pizze. Nebola ktovie čo, ale bola jedlá. Sadol som si tak, aby Čopraňa a moje oči boli v jednej priamke. Okupoval som strategickú barovú stoličku.
Tak, aby som pri otočení hlavou videl na svoj stroj. Vyvolená bola slaninová pizza, ku ktorej som dostal ako príbor koliesko na krájanie pizze. K tomu som mal inclusive naranja fantu – vychytal som akciu.
Ponaučenie: kto má šťastje ten má šťastie.
Diaľničné myšlienky ( II.)
Okrem pomaly ubiehajúcej krajiny, pomaly predbiehajúcich áut a pomaly pribúdajúcich kilometrov bol najrýchlejší pohyb, ktorý som mohol sledovať, ako približne každé tri sekundy pribudlo na počítadle kilometrov 100 metrov. Inak diaľnica neponúkala nič zaujímavé. Využil som priestor a čas na premýšľanie o smere cesty môjho života.
Pobrežie pokrývali zvláštne biele foliovníky, kde nevedno čo poatovali. Niektoré boli na plošine vyaekanej do akali dosť vysoko. Takéto pohľady striedal hnilobný pach zdochnutých mäkkýšov – fuj. Ale bol som rád, že aom to cítil, inokedy som cítil rôzne vône – výhoda otvorenej prilby. Bolo to pre mňa dôležité. Človek nie len vidí ale aj cíti krajinu, ktorou prechádza.
Diaľnica bola ako úplne mimo krajiny, od veci. Ako paralelný vesmír k sekundárnym cestám. Ako ich protiklad. Videl som toho málo a na nič som namal čas. Nemal som čas vychutnať si jazdu, lebo toto nebola jazda. Ale len nutné urýchlenie, zoom in naspäť do Európy.
Je to tak, žochári nepatria na diaľnicu. Žiadne obchody, cesta nudná, výhľad žiadny, spotreba paliva zvýšená, kempfleky žiadne…
Karburácia (6982,7km) PAUSED 2
Odpočinok po 106,6km na okraji kruhového objazdu pri diaľnici. Dopil som Fantu, ktorá už nebola chladená a pridvihol som otáčky behu naprázdno. Diaľnica skopcovatela a chcela sať viac gasoliny.
Gáza, gasolina (7085km) PAUSED 3
Na pumpe Repsol pri Campohermoso som si dal ďalšiu pauzu po 102,3km. Dvaja ujkovia rozoznali vlajku a povedali si navzájom “eslovaco” a obaja mi dali lajk. Jeden z nich naznačil, či som sám, ja som povedal “solo”, a dal mi ešte jeden lajk.
Umyl som si tvár na záchodoch, ruky mydlom. Vyuzival som zariadsnie ako socialista. Skrátka som sa snažil vyžocháriť z toho maximum, čo sa dalo.
Nabral som si gasolinu, keďže som nemal tušenie, čo si kopcovitý kraj predo mnou zapýta a kam ma zavedú cesty, a či bude pumpa.
Na 11,18L sme urazili 403,2km. A teraz si držte prilby a klobúky – spotreba vyšla 2,77L/100km so sýtičom po diaľnici priemernou 80km/h. To znamenalo, že bolo jedno, či som urážal kilometre na sekundárnych cestách, alebo diaľničné hnusoby.
Diaľničné myšlienky ( III.)
Krajina v tejto časti bola suchá, prašná a kopcovitá. Nevidel som žiadne stromy, sem-tam trs trávy medzi kameňmi. Diaľnica sa ťahala cez kaňon s opustenými osadami. Bolo to pekné, ale nedalo sa to za jazdy odfotiť, a vracať sa na sekundárnu cestu 10km sa neoplatilo. Bol to druhý čierny bol pre autopistu od Palopištu.
Jazda po diaľnici bola o ničom. A iba o tom, ako si nájsť čo najpohodlnejšiu polohu v sedani. Jazdu som si neužíval, bral som ju ako technickú podporu k presunu. Určite som prišiel o veľa pekných pohľadov, ale to k jazde po diaľnici patrilo. Čo oko nevidelo, fotoaparát nedráždilo. Čas ma tlačil domov. Bránil som sa ako sa dalo, ale moje kilometre smerovali nenávratne naspäť do stredu Európy.
Cesta ma vzala o kúsok ďalej a obrala ma o pekné pohľady. Ohučaný od vetra, vysedený od sedadla, so stŕpnutými rukami, veru diaľnica nie je pre solo ridera kochára žochára.
Zliezol som z diaľnice za účelom zháňania de la kempfleka. Vzal som cestu AL-8103. Vzhľadom k diaľnici kvalitou prepad na dno.
Ponaučenie: Kto po diaľnici chodí iba svojmu zraku škodí.
Zastávkajzňa (7167,2km)
¡Viva! Que pasa – zastávka! Pozdravil som sa, keď som ju uvidel. Som predsa nejaký gentleman. Neodzdravila, privítal ma však svinský puch a mimoriadne prítulné muchy. Mucho múch. Na oblohe bolo evidentne vidno, že sa mračila. Neviem však, čo sa jej nepáčilo. Zastávka bola situovaná v zákrute 3,8km pred osadou Abejuela, kde cesta v kopcoch končila. Vyhovovalo mi vyspať sa v končatine bez lámp a bez ruchu áut.
Zastávka “Junta de Andalucia” sa nachádzala vo vyprahnutej pustine pod pahorkatinou.
Bol som ako vôl. Muchy mi sadali na tvár, na oči, lozili do nosa.
Horko-ťažko som si uvaril pasta del queso triangulado. Muchy sa mi snažili asistovať, boli však viac kontraproduktívne ako nápomocné. Nemal som chvost, aby som sa mohol oháňať. Oháňal som sa len slovnými frázami, ale tie na ne nemali vplyv. Uľavilo sa mi iba psychicky. Muchy patria do chlieva a nie na zastávku – kedy sa naučia správať sa ako muchy, a nie chovať sa ako svine.
Počas večere sa zastavil vesničan s dvoma hafanmi a dali sme reč, koľko prepustila jazyková bariéra. Niektoré slová som už vedel, tak to nebolo až také hrozné. Opýtal som sa posunkami, či môžem nocovať v zastávke. Schválil mi spanie pod zastávkou “muy bonito”.
Vychutnával som ai vegetu. Prečo nie, mohol som si to časovo dovoliť. Dal som si k tomu dolu ponožky a položil ich vedľa seba na čestné miesto. Ahaho – tie muchajzne otravovali ponohy a nie mňa. To som také prasa? Do frasa. Komáre boli, musia byť, inak by to nebolo ono, ale moc neotravovali, lebo príjemne pofukoval vánok. Pre istotu som použil prípravok, ktorý ma mal urobiť rezistentným voči hmyzu. Neviem, či ešte fungoval, bol 3 roky po záruke, bolo to hlavne placebo streknúť niečo na seba.
Podarilo sa mi umyť si zuby na dva glgy vody. Mal som posledné dva litre, tak som šetril.
Debatožinoval som Čopraňu a vysypal odvšadiaľ piesok. Vytiahol som spacokúlu, aby sa v komentaroch nepovrávalo, že si nedoprajem a spávam naostro bez všetkého. Bolo však veľmi teplo na spácu. Bola to blbosť, ale čo by som neurobil pre fanúšice a fanúšov. Rozprestrel som kúlu spácokulu a neváhal vhupnúť do spacajdy len v spodnom prádle. Bolo tak teplo, že aj tak mi bolo dusno a začínal som si pripadať ako varená brokolica – bez chuti.Na okolí široko-ďaleko nebolo pouličnej lampárne, zato mesiac ich svetlo skvelo supľoval.
Prišiel som na to, že v podstate nepotrebujem na spanie žiadne extra veci, som motorkár a to mi stačí.
