DAY 10
–prejdené 124,1km
Nebol to iba sen
Tak. Desiaty deň na cestách, dni sa prelomili a s nimi aj display mobilu. Toto jubilejné okrúhle desiate ráno som oslávil v smútku za mobilom. Smutná udalosť zo včera sala, vsiakla a presiakla do nového dňa. Bol som otrčený situácií ako kopyto, bez GPS vo Francií.
Ostal som s dvoma Nokiami 3510 – ťažké retro bez GPS.
Popravde som nemal náladu na čajokrásku. Chvíľa nechvíľa. Chrúmal som zamyslene posledné višňové cereálne tyčinky, ktoré ešte zostávali. Mali to byť raňajky, avšak s každým hryzom sa z nich stával kar, na poslednej rozlúčke s mobilom.
Na prašných plavbách po moriach času som práve prišiel o kompas. Myslel som si, že som stratený. Bol som na palube archy, ktorej kormidlo sa polámalo. Modlil som sa a spoliehal na Boha, že ma neopustí. Bola to skúška. Bol som sám na palube, solo rider – solo problems. Loď sa plavila do neznáma. Mal som však nádej, že prídem do vytúženej zeme.
Takto nikam nedôjdem..
Pre predstavu, všetko sa odohrávalo po anglicky. V kempe som poprosil tetulu o prístup na PC a internet: “plis ken aj ask ju for help?”. ” maj smartfon is jestrdej brouken, end aj hev der GPS. Aj em vidaut lost, ken aj plis jus di internet on pisi?” Po tom, ako som jej vysvetlil svoju beznádej, súhlasila a pustila ma na guest počítač. Rozčuľoval som sa nad rozložením francúzskej klávesnice a hľadal cez “plánovač ciest” najbližšie väčšie mesto, konkrétne to bol Perpignan.
Vyrazil som na slepo podla tabulí. Nechtiac som vybehol na diaľnicu, čo mi však uľahčilo prístup do mesta. Nevedel som, či som mohol, ale bolo mi to jedno. A keďže pri vstupe nebola žiadna mýtnica, tak som bol s tým okej.
Vrúcny pohľad na diaľnicu.
Mastil som do Perpignan po diaľnici označenej symbolom rýchlostnej cesty. Motor priadol, gumy vreli, vzduch fučal okolo a aspoň na chvíľu bolo znesiteľne. Uháňal som 80km/h, šupátko karburátora bolo zdvihnuté na maximum. Otáčky 6.000-6.500 ot/min.
Perpignan & nová šunka
Podľa cedulí pred vstupom do mesta som sa vymotal s pletenky. A od toho momentu som bol ako ryba na suchu. Ocitol som sa v cudzom meste plnom cudzích ulíc a nemal som tušenia, kam a kadiaľ. Blúdil som ulicami ako bludný lietajúci motorkár. Hľadal som cestu v offline zdrojoch. Bol som vo všelijakých pažách, kolenách a lakťoch. Zhruba po 20-tich kilometroch som sa rozhodol pre human interface solution.
Keď som sa dostal do akože centra, kde som mal akože najväčšie šance, zastavil som na chodníku vedľa cudzích motoriek a napil sa vody.
Najprv šiel okolo nízky pán, asi dôchodca, a sám sa prihovoril. Čopraňa je pekná a mnohý sa za ňou otáčajú. Nie že by som žiarlil, ale tak no. Bol to typický francúz. Nohavice mal až na pupku vytiahnuté trakmi, mal na sebe károvanú košeľu, a na guľatej tvári vynikal pestovaný plnofúz. Pýtal sa na vlajky. Povedal som Slovakia, ale iná komunikácia nebola možná pre rečové rozdiely.
Vzápätí, ako sme sa rozlúčili, šla okolo obeť, na ktorú som sa vrhol. Židovský rabín tlačil kočiar a vedľa neho cupitalo okaté dvojročné dievčatko. “Helou” pozdravil ma. Odzdravil som s nádejou v hlase: “helou, du ju spik ingliš?” Jeho odpoveď bola: “Jes”. A ja som si tiež pomyslel yes lebo bola šanca že vybavím a nájdem u neho pomoc. Volal sa Mordechai. Vysvetlil som mu, že môj screen na mobile je “demižd” a že ja som “lost”.
Hovoril mi, že na konci ulice, kde sme stáli, zabočím do ľava a že tam je elektro seconhand. Bol som blízko a ani som o tom nevedel. Ponúkol sa, že ten kúsok zájde so mnou. Bolo to biblické, bol ako milosrdný samaritán. Tlačil som Čopraňu po chodníku, a on vedľa mňa kočiar. Zaberali sme celý chodník. Bolo to lepšie ako ju nechať obatožinenú samotnú. Rozprávali sme sa o mojej ceste do Španielska, koľko jazyková bariéra prepustila. Doviedol ma k obchodu.
Spoločné foto s rabínom Mordochai-om, mojím záchrancom od Boha.
Cash expres – mal akurát obednú prestávku od 12 do 14. Ty brďo, dve hodiny. A v robote som ledva mal 30 minút… Takže aj ja som mal dve hodiny na obed, alebo na site-seeing mesta. Zašiel som na kebab a dal som si pepsi na schladenie ako náhradu kofoly v plechovke, ktorá mi mimochodom veľmi chýbala. Nemal som to srdce nechať Čopraňu v centre len tak, ona sa predsa nevie brániť. Tak som tam sedel na rohu ulice Place de la Résistance a spolu sme čakali na otvorenie obchodu.
Prvé komerčné jedlo na cestách – kebaaaab.
Napokon sa voľba plnohodnotného obeda o platila.
Obed ako miestny side seeing.
Konečne som mal zakúpený smartôň. Vyvalil som peniaze za šunku, nechel som si predražovať trip dočasným telefónom s GPS.
Čerstvá šuňa, neschopná navigovať
Vyšli sme za mesto a Čopraňa bola smädná. Videl som po ceste pumpajzňu, kde mali benzénové jadro za dobrú cenu liter po 1,259€.
Interface pumpy bežal na windows XP, ktorý sa akurát reštartoval.
Zobral som za plnú, ako mávam vo zvyku. Na 13,76L som s Čopricou prešiel 474 kilometrov z čoho vzišla spotreba 2,9L / 100km.
Odpočívadlo de la kempfleka
Zdalo sa mi drahé druhú noc utrácať peniaze za kemp a tak som zase začal žocháriť. Umytý som bol a obdeň prežijem hovoril som si. Našiel som zákutie na jednom odpočívadle.
Odpočívadlo a odpočinok v stabilnej sieti.
Znechutený stratou jedného dňa som si zapol sieť medzi dve zábradlia pod stromy. Ešte som špekuloval nad čajokrásnou chvíľou, ale premohol som sa a vykašľal sa na varič aj na čaj. Sieť bola stabilná, mal som dobré connection. Umyl som zuby a ctrl + S (save as) – uložil som sa na spánok.
Jasná noc, no jasné
Ležal som v sieti, pozrel som počasie a predpoveď bola, že: jasná noc. Prečítal som si z biblie, modlil som sa a už som bol v polospánku keď som sa strhol ako hrdzavý závit. Sal som. It sucks. Kým som stihol odhlásiť sieť z pripojenia k zábradliu stihlo ma “pokropiť” čo to vydalo. Hutne som sal. Mokol som. Utekal som pod silo na parkovisku. Bol to záložný evakulačný plán, ale zbytočne, lebo tam pršalo vo všetkých troch osiach X,Y,Z – hotové 3D. Prosto povedané mokol som so sieťou a spácou v náručí. Tak to hej, toto bola jasná noc, bolo jasné že som zmokol ako psí čumák.
Zmoknutý palo frajeris – už nie taký frajeris.
Obzeral som sa jak pajác v zúfalosťou definovanej situácií. Obďaleč pri kopách štrku stál bager. Naberačka sa nachádzala v nepoužiteľnej polohe. Skočil som pod bager ako pouličná mačka. Spácu so zmotanou sieťou som instantne zastrčil medzi blatník a koleso a dúfal som, že nebude deravý.
Ponaučenie plynie: jednoznačne neveriť predpovedi počasia.
Obzeral som sa, kvápalo mi solidne či presnejšie likvidne za krk. Mikina utrpela značnú lubrikáciu technickým tukom a strojným olejom, od ktorého to tam príjemne voňalo. Prehmatal som spácu. Do paže! Do kelu! Do rimavskej, do psej! Zvolal som a skaly 3x zvolali.
Peňažienka vrecková, dokladizácia od Čoprane a odo mňa, a mobil mokli na daždi.
Lucia sa sama hrdinsky ponúkla, musím ju verejne vychváliť.
Hrdinská Lucia po záchrannej akcií.
Svietila mi na cestu, kým som ratoval pohrešované veci. Jasné, ležali v tráve.
Dobehol som práve v čas.
Gradácia prietrže bola doslova v plnom prúde a ja som čakal perzonifikáciu.
Stromy si robili selfie, a pritom sa chichúňali až to burácalo medzi horami. V dnešnej dobe som mohol byť rád, že búrka nemala burku.
Pohľad z pod bagra do dažďa.
Keď sa premlelo to najhrubšie, mlynček domlel a ja som prestal sať. Čo by som sal, keď som bol od pol pása nahor mokrý. Polo-suchý som vytrčil hlavu spomedzi kolies bagra. Bola mi kosenka, ako kentaur mokrý, jedine nohavice sa hrdo vyznamenali a urobili tak meno značke Karimor. Zatiaľ sa trekingové nepremokavé oblečenie ukázalo ako ideálne na motorku.
Musel som konať, no nechcelo sa mi. Topaňe čvachtali plné znechutenia. Prikradli sa kacírske myšlienky, že som mal ísť Sergejom – môj nissan almera. Ale tie som rýchlo odohnal, nechcel som byť upálený.
Tu platí ponaučenie: keby som bol býval mal, čo som nemal, nebol by som býval mal čo som mal.
Naštvaný nepohodou na kuliho stupnici od nevidím do nevidím som nameral nepohodu o hodnote 9,3.
Zobudil som Čopraňu, a nechal ju priasť. Potreboval som trochu tepla pre zmoknuté tričko. Premenili sme zopár benzénových jadier na sušiace teplo. Výhodná výmena.
Vôľky nevôľky som vytasil varič. Nebol by som to povedal, že za tohto dňa nastane ešte čajokrásna chvíľa. Chvíľa to bola, lebo trvala iba chvíľu. Zohrial som si chodidlá, ruky, kolená palce, kolená palce…a zvyšok tepla som vypil. Bol to strawberry čaj. Priodel som sa párom suchých ponôh a šiel pod silo, kde sa zem osušila rozložiť vlhký spacáč a karimatku. Povzbudený čajom som vrelo dúfal, že druhá rana nepríde, bola by to totiž podpásofka, teraz keď som bol ako tak v teple. Opäť som dostal, svoju preventívnu injekciu nepohody a bol som dopohody unavený.
Nad sebou som mal full HD 4K plátno so sférickým zvukom. Kochal som sa surrealistickým obrazom sila od spodu na pozadí nočnej oblohy posypanej hviezdami ako práškovým cukrom. Po piatich minútach nečinnosti sa na oblohe zobrazil hviezdny screen saver a ja som sa automaticky prepol do hybernácie.
