Poloniny – Paloviny 4
Ruské Sedlo – Balnica
Trasa po červenom turistickom značení:
Ruské Sedlo 801 m.n.m
Rypy 1001 m.n.m
Strop 1011 m.n.m
Czerenin 930 m.n.m
Balnica 712 m.n.m
Prešli sme: 14,1 km
Trvalo to: 05 h 42 min
Je ešte číra noc. Ale čo to, zdá sa mi, že prestalo mrholiť. Rozsvecujem červené svetlo na čelovke. Figu. To sa mi len zdalo, stále konzistentné mrholenie. No pekne. Letmo hmatám – prechádzam rukou po spacáku a manuálne kontrolujem mieru vlhkosti. Dokelu! Pod pršiplášťom došlo k rosnému bodu. Spacák absorbuje kondenzát a ja sajem. Zdesene si všímam obrovské kvapky ako sa dotýkajú spacieho vaku. Paradoxne tam kde nebol pršiplášť bolo suchšie. Prudko odhadzujem pršiplášť a opäť zaspávam.
05:33 V akom-takom svetle, no skôr v hmle sa nám ukazuje RUSKÉ SEDLO. Ukazuje je odvážne slovo. Skoré ráno nám ponúka skoro žiaden výhľad. Lebo hmla. Tvár mám studenú – ten pocit nemám rád. Zobúdzam sa. Cez noc mi nebola zima. Dávam palec hore. Hmla okolo rozhľadne v RUSKOM SEDLE je stále kľúčová. Evidentne čosi kamufluje. Som hladný a tak si vyťahujem jednu fit-tyčinku. Nechtiac opäť upadám sladko do spánku a Jano tiež. Neriešime.
Druhý pokus. Zobúdzame sa pred ôsmou a vstávame už for real. Môj spacák obschol alebo respektíve nenamokol. Jano má mokrý aj napriek alebo vďaka igelitovému vrecu – asi kondenzát z prdov. Mokrý igelit a mokrý spacák, zlá dvoj-kombinácia. Premýšľam. Konštatujem, že rozhľadňa ponúkla počas noci dostatok anti-medveď krytia. Medväď proof. Počujeme češtinu. Typujeme, že to budú extravagantný turisti z útulne.
Presúvame sa k zdroju vody a k útulni. Tam už nikto nie je. Ok. Takže to boli zrejme oni čo sme ich počuli. V útulni si varíme kašu. Hlási sa ranné kašové spravodajstvo – dnešný hit škoricový variant. Pridávame zahutňovaciu prísadu vo forme exotickej zmesi orechov z Lidlu, ktorá sa osvedčila ako spoľahlivé zahutňovadlo. Po výbornej kaši nasleduje procedúra – tradičné váženie. Môj batoh váži 16,8 kg bez vody. Spokojnosť. Veľká spokojnosť.
Po raňajkách naberáme vodu v miestnej studničke. Voda nie je tečúca a zrovna ani krištáľová nie je. Používame preto chlórové tabletky na čistenie vody a naberáme. Dnes po ceste nie je v mapách hlásený žiadny prameň. Takže každá voda dobrá voda. Moja voda je vyhlásená ako pitná a Janova ako úžitková bez chlóru – na varenie.
09:27 Po načapovaní vody sa dostávam s batohom na 18,45 kg v kategórii vo váhe batožiny pred odchodom. Vyrážame. Dnešný cieľ: BALNICA – POĽSKO.
Svieti nám slnko. Vnáša nádej do chladného rána. Verím, že sa čoskoro zohrejem chôdzou. Momentálne kráčam na studený motor. Batoh aj s náplňami, nie je neznesiteľný. Je znesiteľný – pretože si ho nesiem. Cítim celkom ramená a vystužujem popruhy šatkami.
Odkvitajúce fanfáry modrých horcov oznamujú zmenu v lese. Zem pokrýva čoraz viac žltého lístia. Leto je na ústupe. Vracia sa jeseň. Vracia? Tak prichádza alebo sa vracia? Yes-eň? Yes. Ye-seň. Yes and eň. Yes-eň, už slávnostne prichádza vo svojom pestrom šate, ktorý jej riadne pristane. Romantika. Milujem jeseň, vlastne každé ročné obdobie milujem. Každé z nich má niečo čo nemá žiadne z nich.
Už som prešiel fázami kedy sa mi páčila jar – všetko ožíva, les je zelený, všetko kvitne, taká nádej s toho ide keď sa všetko obnovuje. Leto – lebo je teplo, čas na turistiky, kúpanie, roadtripy a jazda na motorke. Jeseň – veľmi ma fascinujú farby, úžasná je hmla, taká špeciálna, keď slnko presvitá ráno cez hmlu to mám obzvlášť rád, keď sa môžem prechádzať hmlou, slnko v jesennom lese a hríby. Zima – sneh je úžasný, keď sa pozrieš z blízka na vločky sú jedinečné, drobné kryštáliky, príroda v zime, mám rád keď je všade tona snehu, keď hvrždí sneh pod nohami. Mám rád pozerať sa na oblohu keď padajú obrovské vločky a je ticho, keď pouličné lampy svietia na oranžovo a ticho sneží, korčuľovanie na ľade a keď sa strhne riadna guľovačka.
Kráčanie chodníkom si dochucujem černicami. Sú výborné. Chodník nás vedie pichľavým porastom. Stúpame do svahu, ktorý nie je prudký no na druhej strane nám dáva pocítiť, že tu nie sme doma. Nad hlavami sa nám ozýva hlas krkavca. Buď sme mu narušili teritórium, alebo tak smrdíme, že sme ho prilákali ako supa. Vzduch je svieži a pofukuje jemný vánok. Tiché septembrové dopoludnie, ktoré si môžem užívať. A aj si ho užívam. Nasávam atmosféru a užívam si pochodovanie s batohom. Teraz naozaj. Nesťažujem si.
10:18 Náš dnešný výškový strop. Dosahujeme STROP 1011 m.n.m, ktorý je zároveň naším dnešným lokálnym maximom na trase. Už máme za sebou 200 m výškových, z dnešných 400 metrov stúpania. Viem, že je to informácia chabá, no pre mňa dôležitá. Povzbudzuje ma a dáva mi nádej v tomto teréne. Sme zastropovaný.
Každý strom tu rozpráva príbeh. Chcem ho počúvať. Chcem byť ticho. Chcem sa radovať. Vynárajú sa mi slová z knihy kazateľ, kde sa rozpráva o strome, ktorý padne južne alebo severne a ostane ležať tam kam padol. Žiadny strom nepadá dvakrát. V živote sú chvíle a šance, ktoré prichádzajú len raz. Hovorí to o jedinečnosti a neopakovateľnosti života a každého jedného okamihu. Preto každý človek je vzácny, každé stretnutie je vzácne a neopakovateľné, každý rozhovor je vzácny. Preto si chcem vážiť slová, a zvážiť slová, ktoré vyrieknem. Vzácny je úsmev, vzácny je pohľad očí a vzácne je čo oči práve teraz vidia.
Ako súvisia cesty a padnuté stromy? Nič sa neopakuje, a všetko je jedinečné, ako cesta človeka, tak aj človek. Dnešný obed buď neuvažujeme alebo ho preklenieme na tyčinkách a až večer bude kuskus s prímesou korenia – dúfame si. Takže tie tyčinky.
Ideme dnes len 14,5 Km a mám toho už dosť batohu. Všade je nekonečný a krásny les. Stále sa pred nami odvíja nová etapa a nové stúpanie i klesanie. Čo to nemá konca? Mám krízu, priznávam verejne a bez servítky.
Blatom netreba šetriť. Je všade, kvalitné a je ho hojne. Niekedy ideme krížom krážom po blate a miestami je to veru zaujímave poviem ti. Jednoducho treba mať oči na stopkách a hľadať menšie blato.
Vegetácia si potichu vegetí. Všímam si zvláštne čierne huby. Rozhodne ma zaujali. Pristavujem sa a obzerám si ich. Nie sú celkom čierne. Takto z blízka je to farba niečo medzi bordovou a tmavo-hnedou. Na svete je toľko zaujímavých miest, rastlín, húb a zvierat, že človek nad tým žasne a sám to nedokáže vystihnúť a všetko za život vidieť.
Moju pozornosť upúta kmeň stromu na zemi. Rastú na ňom drevokazné huby v smere kým strom ešte stál. Keď padol, huby na ňom rastú ich prirodzeným smerom. Zaujímavé. Huby na ruby.
Schádzame dolu do akéhosi ú-žľabu. V rokline kadiaľ vedieť hranica a jej pätníky je štedrá na blato. Hľadáme si cestu a prekračujeme podmáčané kaluže. Pôda je tu čierna. Panuje tu prítmie. Vlhkosť, ktorá visí vo vzduchu to tu má zrejme celé pod palcom vrátane kaluží a húb. Predstavujem si, že keby som tu vytiahol krajec chleba do 3 sekúnd je pokrytý výdatnou vrstvou všakovakej plesne od výmyslu sveta. Smejem sa. A to sa už pomaly vynárame z lesa.
14:59 Svieti slnko. Konečne prichádzame do destinácie. BALNICA 712 m.n.m. Je to budova železničnej stanice a niekoľko hospodárskych budov uprostred ničoho na poľskej strane. Nadchádzajú sa tu dva domy na pozemku. Neviem sa dočkať. Ó, ty balnica vzácna, dúfam, že ty ó sprchou oplývaš. Dávam si dolu topánky a vyzúvam sa z ponožiek. Sloboda nôh! Je to zázračný pocit.
Prichádza mačka. Jeden pár sedí na mini terase a vychutnáva si jedlo.
Skvelá atmosféra. Je to akoby sme dosiahli cieľ na pol ceste – teda polka cieľu. Poľska cieľ.
Áno a to, že sme na mieste, že už nemusím dnes viac kráčať. Ó áno! Pridáva mi to na všeobecnej pohode. Dom pripomína horskú chatu so skromným posedením na konzumáciu. Je tu možné si zakúpiť minerálku, sladkosti a suveníry v rôznych formách vrátane miestnych magnetiek. Magnet sa teší popularite, že smie zdobiť vráta kuchynských chladničiek.
Obzerám si drevený plot. Opiera sa doňho slnko. Mám myšlienku. Budem sušiť všetko čo mám. Uschne všetko čo mám, a ty to vieeeeš….
Zisťujeme ako je to s ponukou jedla. Je to neoficiálne, a zisťujeme že je na výber hneď z viacerých jedál. Objednávam kapustnicu, Jano si objednáva fazuľovú polievku. Pán domáci nešetrí a dáva nám k polievke 5 pol-krajca chleba na hlavu. Štedrota.
Pýtam sa na pivo. Nie že by som bol gurmán a musel mať pivo za každú cenu, to nie. Zloté nemám ale to však nebráni pánovi Poliakovi v obchode, veď aj eurá sú peniaze všakže. Pán domáci vychrlí zo štyri poľské a zo štyri slovenské. Som prekvapený. Vyberám si z poľskej exoticky, a volím pivo ZUBR v skle. Dávam si jedno dobre orosené.
Rozprávame sa. Bublinky piva stúpajú v pohári a slnko svieti. Hladkám pri tom miestnu poľskú mačku. Nie som si istý či jej vyhovuje slovenské hladkanie, a po poľsky ju hladkať neviem. Podľa všetkého sa neráči ani pohnúť a je jej to jedno.
Domec, ubytovanie, usadlosť, sklep, aj reštaurácia v jednej osobe, je zároveň aj stanicou, popred ktorú vedie úzkokoľajka – železnica. Vlak chodí dvakrát denne. Vozí turistov o 10:00 a 14:00 ako nám prezrádza miestny guru. Zrejme v týchto časoch máva najlepšie tržby.
Pýtame sa na vodu. Aký má status. Pitná? Voda je pitná. Pán nám vraví, že ju pije už 30 rokov, priznáva sa. Voda silno zapácha po síre – je vraj liečivá. Niečo na tom bude.
Po dojedení polievky sa ubytovávame v spoločnej komnate na poschodí s kapacitou pre 15 duší. Vítaným benefitom sú dve sprchy, jedna na poschodí a jedna na prízemí. Sprchové kúty. Geniálne! Slovo sprcha z nie v mojich ušiach ako víťazstvo. Teplá voda má svoj cveng.
Volím spodnú. Vstupujem do priestoru. Hrubá vrstva oranžového vodného kameňa zdobí počínajúc záchodovou misou až po armatúry vodovodnej batérie. Zápach ma udrel do nosa. Auč, bol to ľavý hák. Trochu som zmätený, priznávam ma to odrádza. S rukami v bok, si s rešpektom obzerám záves a sprchový kút ako taký. Prvý dojem? No nevstúpil by som doň ani v gumových čižmách a teraz mám ísť naboso?! Nastáva moment odhodlania. Zle odteká voda. Takže polo-bazén. Vedomosť, že voda je zdravá a potreba sprchy mi hravo pomáhajú prekonať akékoľvek zábrany.
Pocit po sprche? Paráda. Umyl som zo seba aj predsudky o smradľavom sprchovacom kúte. Takže wellness – spa. Hodnotím: Môže byť.
Už teraz sa výrazne teším na večeru. Máme objednanú praženicu na každého po päť vajec. Potrebujeme prijať bielkovinu a proteín, na zajtrajší brutálny deň kedy plánujeme prejsť 26 km na deň. Som zvedavý ako sa bude správať môj chrbát pod záťažov. Na dnes mám dosť šľapania, nie som na totálku ale mám zdanlivo dosť.
Ach ty Balnica, prebalnica naša drahá… Nabaľujeme a prebaľujeme, a pribaľujeme. Od pána domáceho máme 900g peceň chleba a 8 kusov ovčích údených štiepkov. Suma sumárum, nocľah, sprcha, obed, večera, poživeň na cestu. Všetko za rozumnú cenu.
19:00 Nastal ten čas, tá chvíľa čaro-chvíľa. Dávame si večeru, objednanú praženicu. Praženica je bez cibule. Konzistencia – vpohode hutná bez slyzu. Takže za mňa okej. Som prekvapený, ale hladný, takže neriešim. Dostávame k nej hrudu masla a chlieb. Chlebom tradične nešetril.
Po praženici, sa bez servítky pýtame domáceho či má ešte polievku. Čuduje sa, ale neváha. Onedlho pred nami na stole tróni fazuľová polievka s chlebom. Pokračujeme v dohutňovaní. Statne sme najedení, na môj veru sa čudujem, ako som to všetko popratal. Bolo to šmakózne.
Rapidne sa ochladzuje. Sledujem oblohu. Ukazuje sa hviezdne nebo. Tmavá obloha a tisíce jasných hviezd. Nádhera! Pravá superstár šou. Romansa ako z rozprávky.
Predbežne balíme veci, zajtra skoro vstávame. Dávame si skorú večierku. Umyť zuby sírovou vodou, vycikať a hajde spať.
O 21:00 si už ležíme varený pečený v spacákoch, umytý a najedený. To je rýchlosť – balnicová. Dobrú a čau!
Written By Palko