DAY 25
–prejdené 161,1 km
Bol som pripravený urobiť malý krôčik pre ľudstvo a veľký krok pre Paľka.
Del comienzo a destino (4687,6km) 06:22 12,9°C 22km 440m.n.m.
Agua zo včera bola potable a tiež portable. Nič mi cez noc nebolo, nenastali žiadne črevné prejavy.
Takto som spinkal vedľa Čoprane.
Bré ránko. Rániatko bolo vykosené na maximum, ako sa len dalo. Nevyspal som sa. Ako frajeris som sa zobudil iba v dvoch pároch ponožiek, rytierkach, triku riku, roláku a mikine wikine. Nepremokavé nohavice som mal poskladané v tvare vankúša pod hlavou. A vo vetrovke nespávam – moc šuští. Stále som sa počas noci budil. Keď už prešli okolo traja, musel som vypadnúť. Prameň a odpočívadlo bolo na očiach. Nechcel som budiť drzosť, že som bol s Čopraňou pod altánkom pre pešie bytosti. Myslím, že s dušou motorkára a dvoma dušami Čoprane som tam nemal čo hľadať. Ale ja som hľadal a našiel som prístrechu nad hlavou.
Žochárenie na pútnickom mieste.
Jediné, čo mohlo utíšiť studené myšlienky bola samozrejme čajokrásna chvíľa. Chvíľa teplého čaju, čo vždy prišla ako víla.
Dnes som po trinásty krát vhodil čaj do vriacej vody. Bola to jubilejná 13. čajokrásna chvíľa, tesne pred Santiagom. Trinásta komnata, alebo trinásta princezná na cestách do Santiaga de Compostela.
Bolo sedem hodín ranných a ja som trávil čas s čajokrásnou chvíľou. Bieloba rannej hmly nás chcela skryť pod svoj závoj. Užíval som si s čajokrásnou chvíľou keksíky bebe dobré ráno, v španielskej variante: “belvita desayuno”.
Náš ranný tieň.
Opar mocnel a vo mne mocnela predstava, ako budem o chvíľu sať na motorke vlhkosť. Svižne som ošetril kožu na tvári prípravkom na to určeným a na ruksaku som nechal zbehnúť quick defragmentation obsahu a brašne na jedlo. Plytko sa optimalizovalo rozloženie vecí podľa frekvencie používania. Hĺbková defragmentácia bude nasledovať po dosiahnutí cieľa. Taktiež, sa začínali ozývať servisné intervaly Čoprane.
Zastavenie v cieli. Stop. Santiago. Stop. Pozdravujem. Stop.
Vysadol som na 7 a 0,3 koňa a vyrazil som. Hmla sa rozostúpila tesne pred mojím vstupom do cieľového mesta. Ceduľa označujúca začiatok mesta bola na dohľad. Bolo to príjemné, dosiahnuť cieľ po dňoch v sedadle Čoprane.
¡Santiago de Compostela! 08:18 AM (4713,4km) 248 m.n.m.
Prišiel som, videl som, odfotil som. (Pablos Kuliffos)
Slnko sa mi opieralo o chrbát a tlačilo ma do Santiaga de Compostela.
Keďže som nemal GPS, musel som si sám povedať: “destination reached”. Páči sa mi, ako to umelý hlas navigácie dokáže povedať: “destinejšn ričt”
Takto som zaparkoval v Santiagu – celý deň zadarmo.
Vbehol som do mesta zo smeru od Luga. O svetovej strane nemám informáciu, môj kompas nefunguje. Z mesta sa akurát dvíhala hmla. Podľa cedúľ som sa ťahal na “centro urbano”. Bol som niekde na parkovisku na ulici: “Rúa do Pombal”. Nemal som šajnu, ako nájdem v obrovskom meste katedrálu, ktorej som nevedel ani meno. Prišiel som ako sedlák. Slnko mi svietilo na krk. Otočil som sa a medzi strechami som zbadal vežu kostola. To mohol byť jedine on. Katedrála svätého Jakuba v meste Santiago, ako som sa dozvedel od svojho informátora z Anglicka – díky Janči.
Keď som sa otočil, toto som videl – katedrálu.
Nádhernými starodávnymi ulicami som sa pešo dopravil na námestie ku katedrále, ale mesto ma nezaujímalo, nebol som tam kvôli pamiatkam. Bol som na púti. Nemotalo sa tam veľa ľudí, čo som si pochvaľoval. Nemám rád masové tlačenice.
Pohľad na mesto, aby sa nepovedalo.
Skenoval som wifiny a natrafil som na pitnú vodu. Ovlažil som sa. Začínalo sa ohorúcovať. Zaheslované do radu všetko. Naskytol sa mi nádherný pohľad na lešenie okolo katedrály. Vystúpal som k vstupnej bráne a tam bolo: “prohibición de entrada”. Pripúšťam a priznávam sklamanie k slovu. Katedrála bola obrovská a skvost to bol hej, ale lešenie okolo zničilo 40% celej nádhery.
Pitná voda na námestí.
Ďalej som hľadal wifi, ale žiadna free. Dal som sa na wifi hunt. Zakotvil som v jednej reštike na kalmarové krúžky a WC, wifi tam však nemali. Pred umytím rúk som skontroloval sifón – bol, len nesal vodu ako mal. Umývadlo vlastný sifón príliš nepoužívalo, možno nemalo kódeky alebo správny driver.
Smola na umývadlá pokračovala, chybný sifón.
Kalmarových krúžkov bolo 12 a boli chutné. Nasýtil som sa a šiel som sa poprechádzať. Omša mala byť podľa mojich informácií od môjho informátora z Anglicka o 12:00. Smažilo slnko, a ja som si začal uvedomovať svoju vlastnú kepeňu. Stiahol som sa do tieňa pred katedrálu.
Kalmarové krúžky, ktoré som už poznal a prahol za nimi.
Sedel som na dlažbe pred katedrálou svätého Jakuba. Zdarne som dosiahol cieľ. Dotkol som sa bodu môjho života, v ktorom sa niečo zmenilo. Nedokázal som však zapísať do slov, čo to bolo. Zatiaľ to bola bolesť hlavy. Bol som tu, v Španielsku, v meste Santiago de Compostela, ďaleko od bydliska, a to bol veru prenádherný pocit.
Prekrásna katedrála svätého Jakuba alebo kus bežného lešenia.
Z Bratislavy som bol vzdialený 4713,4km. Podľa Googlu to je 2822km, čo je blbosť. Rovnako ako odhadovaný čas cesty: 1 dní, 17 hodín, 22 minút, 47 sekúnd. Bol to kus cesty, ktorý sa dá len ťažko predstaviť. Bol som na cestách 25. deň. Nešiel som na výkon, nešiel som podľa rozpisu, nešiel som podľa plánu, iba podla mapy. Nechával som sa centimeter za centimetrom cesty prekvapovať znova a zas. To, čo som zažil, je sloboda, nezávislosť, radosť… život. Dar od Boha.
Tieň bol krajší ako pohľad na lešenie.
Toľko dní na necestách- cestách a stále som nepochopil. Mrzelo ma, že katedrálu nevidím celú, že je akurát časť v lešení. Cesta je predsa o tom, že prijmem život, a teším sa s toho čo vidím.
Mal som to za sebou, Čopraňa tiež. Všade na námestí okolo mňa pospevovali skupiny pútnikov, buď nepočetné, a na tých bolo zaujímavé, že celé skupiny vôbec nemali ani náznak batohu. Niektorí prichádzali na bicykloch. Niektorí vo dvojiciach alebo trojiciach. Ale sedeli tam aj sólisti ako ja. Bol som sólo, nezávislák, ale nebol som sám, boli tam aj iní nezávisláci. Rozdiel bol v tom, že oni drali topánky a ja pneumatiky.
Narvaté námestie pred katedrálou.
Sedel som sólo pred katedrálou. Sólo pocit. Bolo to medzi mnou a Bohom. Solo rider, sólo myšlienky. Una persona som sedel a premýšľal. Čo ďalej? Čo s cestou? Čo so mnou? Mám sa vrátiť? Kadiaľ? Začal som žiť a rozhodne som nemal v úmysle nasadnúť na vlak a vrátiť sa domov. Cesta síce dosiahla vrchol, ale to neznamenalo, že sa skončila. Alebo že som mal zaradiť spiatočku. Motorka nemá spiatočku – načo by jej bola? Motorka je o tom, ísť vpred, rezať vzduch pred sebou vo dvoje, rezať zákruty, drať pneumatiky, asfalt, a občas aj oblečenie.
Anonymný pohľad na mesto Santiago pre pamiatkychtivých.
Prechádzal som sa po okolí a vstrebával atmosféru mesta. Halooo, dal som to. Epických 25 dní a Palos v ciely. Pane Bože vďaka, že si so mnou na cestách!
Námestie pred katedrálisom Sv. Jakuba.
Naučiť sa prijať veci tak ako sú. Nie všetko je vždy podľa predstáv. O tom je život. A ani by nebol taký…povedzme zaujímavý keby nebolo prekvapení. A človek by nemal príležitosť rásť ak by bolo všetko podľa jeho predstáv.
Pablo and the Santiago triko .
Ako čas postupoval, námestie sa menilo na tlačenicu. Vadilo mi to, nemám rád masové podujatia. Vydal som sa na cruising po uliciach okolo námestia.
Do katedrály viedlo niekoľko vstupov. Bol som z toho dopletený. Jeden z nich bol východ, cez ktorý SBS-kár nepúšťal dnu. Takže kostol bol jednosmerka. Ako vodič som to pochopil a nešiel som do zákazu. Zvolil som náhodne jeden. Bolo zakázané vstúpiť dovnútra s batohom. Príručné ruksaky šacovala SBS-ka. Mal som iba prilbu zavesenú v lakti ako nákupný košík. Vošiel som do katedrály očividne zboku. Priestor vo vnútri sa otvoril do vysokánskej klenby. Splnila svoj účel, cítil som sa malinký a bol som ohromený rozmermi.
Pohľad do vnútra katedrály na obrovskosť.
Obrovská a pompézne prezdobená. Ako bola veľká, mala aj veľkú kapacitu pojať obrovské množstvo ľudí, čo bolo kontraproduktívne. Nebudem sa tváriť, aké to tam bolo úžasné, aj keď bolo, ale obrovské množstvo hovoriacich ľudí rozhodne nezachovávalo ticho v katedrále. Bolo to presne naopak. Ticho nikde, všade hlavne turisti, ktorých nedokázala utíšiť ani SBS-ka hovoriaca do mikrofónu “ssss”.
Dalo sa ísť do zákulisia oltáru, ale bola tam polhodinová fronta. Keď som prešiel 4713,4km, som si hovoril, takú frontu zvládnem vystáť. Tak nech stojím za to. Stál som, a mal som priestor kochať sa okolo seba katedrálou. Nízkymi dverami sa vstúpilo do zákulisia, kam sa stúpalo po schodoch. Bol odtiaľ výhľad spoza oltára. Na stupienku bola vyšperkovaná podobizeň busty, ktorú ľudia zozadu objímali. Tá busta, ktorú ľudia objímali, bola zo striebra a predstavovala sv. Jakuba, ktorého pútnici objímajú na znak vďaky za úspešné absolvovanie svojej púte. Ja som ju tiež objal, lebo som nevedel čo som mal robiť a ďalší za mňou sa už tlačili. Vzápätí sa schodmi zišlo dole. Bol som na začiatku fronty, avšak oddelený plátenou stuhou. Pokračoval som cez podobne nízke dvere v zástupe ľudí do podzemia, dolu schodmi, kde bola umiestnená hrobka. Hrobka patrí sv. Jakubovi, ktorý je pod katedrálou pochovaný, bol to jeden z Ježišových apoštolov. Tadiaľ sa len prešlo a po schodoch sa vystúpalo von na “hlavnú jednosmernú cestu” katedrály.
Informáciu o buste a hrobke som dostal od svojho editora a informátora zo slovenska – ocina.
Omša bola po španielsky. Oveľa viac sa mi páčila omša v kostole San Pedro, ako táto obrovská, prezdobená katedrála. Bolo to tak. Ale aj tak som bol rád.
Počas omše som sa nedočkal obrovského kadidla “botafumeiro” v akcii, nemali ho v akciovej ponuke. Bolo neakčné kadidlo, iba viselo na lane uprostred kostola. Po opustení katedrály ma príšerne bolela kepka. Asi sa začala moja premena. Alebo bolela preto, že som sal málo vody a zinkasoval som úpal. Mohol som byť rád, že ma bolela len kepka a nebol som dorezaný od ostrého slnka. Ráno kosa, že by sa jeden dorezal, a cez deň ostré slnko, že by sa druhý dorezal.
Parkovanie celý deň zadarmo v centre mesta, sen každého žochára.
Bolo brutálne teplo. Vrátil som sa k Čoprani a deobliekol si zateplenie. Bola stále na svojom mieste ako som ju zaparkoval. Mal som parkovanie v centre na dohľad katedrály zadarmo – ako pravý žocharis. Chcel som sa napiť vody na Čoprani, ale to bolo nemožné, pretože voda mala nepitnú teplotu.
Vyhľadal som podnik, pár som ich prešiel a keď nemali wifi, tak som poďakoval a odišiel hľadať ďalej. Bol som ako šupák.
Zakotvil som na “naranja” pomarančový džúsik “don simon” v jednej reštike. Zapíjal som víťazstvo nad porazenými a urazenými kilometrami pomarančovou limonádou. Dal by som si chladeného pifsona, ale kvôli Čoprani som sa zdržal. Ani ona nepije, pokiaľ nie je benzín alkohol.
Mal som v sebe už 4 deci. Vypýtal som si ďalšiu. A ona mi pritom zobrala prázdne fľaše a zahodila ich. Bol som natoľko anglicky drzý, že som vstal a šiel som si ich vypýtať. Vyzeral som ako somár, ale mal som vypité, tak mi to bolo jedno. Vydala mi zo smetí fľašky a ja som si mohol urobiť pijanskú selfie fotku. Nemohol som za to, že tie džúsy balia do takých mini fliaš, čo neuhasia ani oheň, nie to smäd.
Limonádový opilec Palo frajeris.
Pri odchode som si uvedomil, že už som na spiatočnej ceste, aj keď som sa ešte stále vzďaľoval od východzieho bodu na Slovensku. Smeroval som do Fisterry.
Odchod z mesta, už sa začínam vracať naspäť. Goodbye SANTIAGO!
Dostal som dnes dva lajky. Jeden od otecka s dvoma synmi v Santiagu na ulici blízko katedrály, a jeden od motorkára, ktorý ma predbiehal pred Bembibre, kde som sa zastavil na nákup v potravinách DIA.
Kúpil som si konečne fit tyčinky a jogurt, ktorý som tradične strestal pred potravinami. Keď som vošiel do obchodu, kukal som, že to je nejaká paža, tak som sa hneď pri pokladni informoval: “ken aj hir pej vit kard?” Predavačka mi odpovedala: “Aj dont andrstand”. Vzdychol som si a zas som začal hrať licitované šarády. Vytiahol som peňaženku a z nej kartu, a zamával ňou. Predavačka: “o jes”.
No fajn. Nakupoval som na zajtrajší nedeľný slávnostný obed, dám si fazuľku s klobásou z konzervy. Keď som šiel okolo pív, tak sa mi prášilo z úst, že sa mi slinky zbiehali. Dať som si nemohol a zobrať plechovku na cestu by bola tiež somarina, aby som večer pil teplého pifsona…
Išiel som k pokladni zaplatiť. Predavačku vystriedal predavač. Ukázal som mu, že kartou, a on prikývol, že chápe. Keď to načítalo všetok tovar, bolo to 4,60, ukázal, že kartou nie. Že to je moc málo. Akože málo? V Lidli platím aj 0,35€ za rohlíky kartou. Papieráče som už nemal. Hľadal som po vreckách drobné, som si potom trieskal hlavu ktorá ma bolela, že som sa mal tváriť, že nemám inak a donútiť ho spraviť transakciu cez kartu.
Na kruháči v Santa Comba sa mi zase zaseklo šupátko. Druhé Combo. S tempomatom som opustil kruháč a zastavil na parkovisku. Rozobral som dekel karburátora, uvoľnil šupátko a zložil. Funkcia sa obnovila. Ku všetkému to bol mizerne označený kruháč. Musel som prepočítavať trasu. Zo N-400 som presedlal na N-404 cez obec Zas až do A Piroga kde som naskočil na N-552, ktorou som sa pri západe slnka viezol. Už sa ochladilo a ja som si vyčítal, že šoférujem zase až do zotmenia ako magoris.
Očividný zub času
Po ceste bola pumpa Cepsa, na ktorej zastal čas – si hovorím que pasa. Pumpe už chýbali iba kotúľajúce sa slamené loptičky z filmových scén, miest kde je pusto. Čerpacia stanica z mesta duchov.
Tu si už dlho nikto nenabral palivo…
Pumpu ožužlal zub času. Keď sa človek lepšie rozhliadol, všimol si, že miestami bola od zubu času aj nahlodaná. Zub času ju zhubne zhlodal ako zlé svedomie. Benzín za legendárnu cenu 1,035€/1L, ktorý tam už dlho nikto nenaberal. A pre tých, ktorých zaujíma, ako to vyzerá v takom tankovacom stojane, prikladám špeciálnu exkluzívnu fotku interiéru stojanu. Nezdalo sa mi to príliš ošetrené bezpečnostnými prvkami na to, že to narábalo s benzínom, hlavne to čerpadlo.
Vnútornosti čerpacieho regálu.
Mal som možnosť vidieť aké čerpadlo sa ukrýva na čerpacích staniciach. Ako to tak asi vyzerá. Fascinovaný som si zo záujmom obzeral vnútro. Takáto exotická príležitosť sa naskytne raz za život. A to bolo práve teraz.
Prehistorická cena benzínu, za legendárnu cenos euros per litros.
Všetko nasvedčovalo tomu, že tejto pumpe neurobím kšeft. Jediné, čo som okrem fotiek urobil, bola cikpauza. Pokračoval som ďalej, hmotu na pohon som ešte mal, o to pokoj, len som nechcel ísť na doraz.
Dopravil som sa do Cabado, kde som sa pripojil na VG-1.4, po ktorej som šiel iba kúsok. Bola akási skratka, ktorá začínala aj končila kruháčom. Konečne som bol na N-445 do Fisterra.
Pumpovanie benzínu (4827,4km)
Na pumpe Basic v San Martino de Duio som tankoval o 22:32. Pumpa bola ešte otvorená. Po prejdení 481,9km na 13,25 litroch sa vykľuvala akceptovateľná spotreba 2,74L/100km.
Cesta z mesta viedla ďalej. Bol som zvedavý kam, pretože Fisterra mala byť posledné mesto na výbežku do oceánu. Konštantne sa stmievalo a ja som pokračoval cestou nevedno kam, bez akéhokoľvek prísľubu prístrešia nad hlavou. Bolo to šialené, zas som hral s časom spor. Prehrával som.
Zapadajúce lúče slnka pri majáku. Romansa.
Pretože čas nemá zľutovanie, pretože čas je nekompromisný. Čas panuje nad zemou a všetkým, čo sa na nej hýbe, alebo stojí. Človek je z prachu a kým je v tele, je väzňom času. Avšak keď čas vykoná nad telom rozsudok smrti, duša sa stane slobodná a nebude viac väznená v čase.
Maják za mestom Fisterra.
Maják svietil na pobreží. Fisterra sa nachádza na skalnatom pobreží Costa da Morte, čo zanamená: „Pobrežie smrti“, ktoré dostalo meno kvôli veľkému počtu vrakov lodí pozdĺž týchto brehov. Brutál. Názov Fisterra pochádza z latinčiny FINIS TERRAE, čo znamená „Koniec krajiny“. Tento názov vyplýva zo skutočnosti, že táto oblasť sa nachádza na odľahlom polostrove, ktorý je jedným z najzápadnejších pozemkov v Galície, teda v Španielsku.
Boli sme spolu s Luciou, bola to romantika pri západeč slnka.
Cesta ma doviedla na parkovisko, kde bolo pochopiteľne veľa ľudí, aj pred zotmením. Pri majáku ľudia pálili svoje topánky, ponožky a iné kusy prádla. Bol tam plastový smrad a miestami zo skál pod majákom stúpal dym, ktorý len viac podtrhoval atmosféru pobrežia smrti. Brutálne miesto. Radšej som sa zameral na oblohu a na maják. Urobil som si s Luciou selfie na gýčovom pozadí, a vybral som sa hľadať si kempfleka.
Z núdze cnosť (4848,7km)
Kvapkalo mi na karbid. Bolo už neskoro, bol som presýtený zážitkami a vnemami ako prechľastaný karburátor. Blúdil som ako bludný motorkár na pobreží a hľadal zastávku alebo ekvivalent na zloženie hlavy k odpočinku. Prichýlenie na nič moc cez noc, som našiel v ponuke zastávky bez bočných stien, takže núdzovka o 23:38. Zastávka si už nepamätala, kedy mala naposledy v stenách sklenené tabule. Lavica bola krátka a tvorili ju ledva tri priečky. Jediná možnosť, ktorú som mohol akceptovať, bolo ľahnúť si medzi burinu a mach, ktorý v zastávke pokojne rástol. Bola hviezdna noc, z diaľky sa ku mne niesol hukot mora. Avšak predpoveď počasia sala a malo od skorého rána pršať. Nedbal som na nič a rýchlo som sa snažil zaspať pri rušnej ceste, aby som pre seba vyťažil aspoň nejaké hodiny spánku.
