DAY 41
–prejdené 311,7 km
–prejdené 311,7 km
Posledné španielske ráno (8477,7km)
…nestoj noho posvátná, nejsou již místa kde smíš zůstat. Ránoha, ranná noha sa chcela uberať lepším smerom. Jej kroky smerovali do Francúzska, nakoľko nebola tak spuchnutá a sfarbenie bledlo. S blednúcou nohou bledla aj obloha a svital nový deň.
Cez noc som sa dobrovoľne vzdal spánku na úzko a zostúpil do undergroundu, kam paradoxne nesiahalo zasklenie. Spal som pod lavičkou, kde poctivo fúkalo, ale aspoň neštípali komáre. Dobre som urobil. Bol som vyspatý na underground a mal som sa fantasticky catalunyansky. Namiesto raňajok som obatožinovával moju drahú, a namiesto čajokrásnej chvíle, tiež mojej drahej víly, som pozeral do mapy.
Ľuďom v Španielsku z áut burácala španielska hudba, ťažko si predstaviť ako na Slovensku má niekto v križovatke na plné vedro pustený Elán.
Lidl ( I.) Roses, España (8484,4km)
*…Lidl tu compra perfecta…”
Ako tradične – ak jogurt, tak pred obchodom. Ak jogurt, tak broskyňový polkilec. Lidl bol správna voľba. Akurát od momentu otvorenia bol hneď preťažený, čo sa týka pokladní – trvalo 20 minút kým som kúpil 3 veci. Raňajky ako vyčakané. Mali by prehodnotiť svoje heslo, navrhoval by som: Lidl, správna voľba, ak chceš čakať pri pokladni.
Povzbudený dávkou jogurtovej kultúry som sa dal na cestu po pobreží smerom k hranici s Francúzskom po ceste číslo N-260. Bola to posledná španielska cesta, po ktorej sa odvíjali dotyčnice kolies Čoprane. V serpentínach som poctivo dral hlavne okrajové časti pneumatík.
Bola to kľukatenka na kľukatenke, piate cez deviate. Zákruty jedna báseň, podaktoré aj dve básne. Niektoré zábavné a zjazdné len pri 20km/h. Užíval som si svoju poslednú španielsku cestu el mar. Španielsko mi prirástlo k srdcu ako mušľa ku kameňu v mori.
France (8520,6km)
Tak, a bolo to. Neviem ktorého času bolo koľko, ale ja som mal svojho veľa. Hodinky si ukazovali svojich 10:22 a ja som mal v paži. Prišiel som na hranicu. Povedal som si: Hasta la vista España, Bon jour France!
Šteloval som sa tak, aby som slnku čumel do ksichtu. Robil som si hraničné fotky na hranici selfie možností. Pristavil sa cyklista, či nepotrebujem odfotiť. Chcel som, aj keď som nepotreboval. Podal som mu svoju šuňu. Urobil mi video.
Vysvetlil som mu, ako na fotku. Okej, podarilo sa, nech si zvyká na Android chalanisko, lepšie už nebude. Na oplátku som ho odfotil na jeho nokiou lumia – fuj zapredaná a zaniknutá Nokia.
No a od toho pohraničného hraničného momentu som začal spaľovať francúzsky vzduch v kombinácii so španielskou gasolinou. Medzinárodná kombinácia nič moc, ale pokiaľ to ťahalo z nádrže, čo malo, bolo všetko v poriadku.
Na jednom krásnom výhľade na francúzske morisko som poprosil motopár z Nemecka, aby nás s Čopraňou vyfotili. Pokecali sme po anglicky o cestovaní, zaujímalo ich, ako som šiel, čo a jak. Vypytovali sa ma jak žandári pri výsluchu. Na záver som si vyžobronil s nimi selfie.
Má tiež Simson Schwalbe, tak sme trochu debatovali aj o sipáčoch. Bol som vo svojom živle – na motorke o motorke.
Ponaučenie: pri stretnutiach sa väčšinou nepredstavuje, hneď sa tyká, rozpráva a sranduje.
Pred mestom Narbonne v kruhovom objazde som strácal výkon. Prepol som na rezervu a kruhový objazd dokončil a vyšiel správnym výjazdom. No super, šiel som na rezerve a tým pádom som bol obratý o možnosť výberu ceny paliva.
Lidl ( II.) Coursan, France (8653,5km)
…Lidl le vrai prix des bonnea choses…
K obedu som mal bagetu dlhú ako trištvrte predného teleskopu tlmiča, a k tomu cesnakový náter “Créfé-ail&fines herbes” o výdatnosti 150g. Labužníčil a ťažil z príjemnej zmeny. Biely pes zaparkovaný ped vchodom na mňa stále vrhal jedným okom psí pohľad. Mal som dohľad, bol som v bezpečí.
Prvý Lidl, ktorý nemal vôbec smetný kôš pred vchodom, ani nikde. Strhol som ihneď bez kompromisu bod dole. Musel som smeti zobrať so sebou, a tak som mal väčšiu spotrebu – na to nemysleli fiškusi. Na mojich cestách sa zase začali vracať do módy platanové aleje. Bol to cestný paradis.
Pumpaňa Dyneff (8398,5km)
Už som z rezervy minul 20 km a nechcel som riskovať ísť na úplný doraz. Zastavil som na najbližšej pumpajzni. Koniec lacného tankovania, nastúpila epocha drahých pohonných hmôt čo bolo značne v neprospech mojej radosti. Francúzi a Taliani majú drahší benzín o 20-40 centov za liter ako Španieli. Už som skuhral, a ešte som ani nedržal sosák hadice nad nádržou.
Nemal som inú šancu ako zobrať Sans Plomb 95 po 1,378€/L. Možnosť zobrať iba pár litrov neprichádzala do úvahy, zničilo by mi to štatistiku. Musel som zobrať za plnú nádrž, inak som nebol schopný presne stanoviť spotrebu. Presná konzumácia paliva bola prvoradejšia ako cena v tomto prípade.
Modrá bol etanol, zelená benzín, žltá nafta a červená bol fuel, tak sa v tom vyznaj. Hlavne, že boli farebne odlíšené a drahé.
Na 14,48L sme vyurážali s Čopraňou krásnych 546,7km, so spotrebou k mojej spokojnosti 2,64/100km. Tak, a mal som to za sebou, bol som ošklbaný ako kurenec. Keď pumpárka videla, že nie som zdejší ošklbanec, popriala mi “gud baj end najs trip”. Som si pomyslel, krajší by bol, ak by som u teba netankoval tak draho. “Baj” a opustil som priestor predajne. Vystrelil som ako šíp, po ktorom ostala mastná čiara.
Pri ceste sa zaskvelo odpočívadlo. Čopraňa dusila motor v horúčave z posledného, tak som nedbal na odstávku. Aha ho, mali tam zdroj vody označený pohárikom. Potešil som sa ako vínna muška hnilej hruške. Nabral som do všetkých fliaš vodu. Nádrž bola ešte plná, poživeň som mal a vodu tiež. Zakaždým, ak bola splnená podmienka týchto troch súčiniteľov, dostavil sa neohrozený pocit slobody. Mohol som zájsť kamkoľvek v okruhu 500km, čo v limitoch dňa znamenalo nekonečno. A mohol som mať v paži, či bude niekde obchod alebo prameň. Zostával zakaždým čistý pôžitok z lovu na kempfleka.
Pokračoval som a s plnou nádržou so závanom neohrozeného pocitu vo vlasoch. Ťahal som sa po cestách nízkej kvalifikácie. Išiel som cez takú pazuchajzňu, že cesta sa dala ledva nazvať cestou, kde ma zastavil pohľad na nákladná auto, ktoré zaberalo celú cestu.
Pribehol ujko od fachu a začal na mňa pas français. Nahodil som ksicht kyslej uhorky a povedal: “ingles”. Do paže. Bol som ďaleko v kopcoch a merať spiatočnú cestu som nemal v zámysle. Pochopil, že jeho slová ostali bez porozumenia: “ah englis”. Ukázal na asfaltovaciu mašinu: “ten minuts finiš”. Lajkol som ho a dal Čopraňu na stojan, pričom som si popálil koleno o blok motora a na koži videl “K” ako Keeway od loga. Do paže. Druhá kérka a v tvare “K”. Prečo vyrábajú výfuky také horúce?!
O chvíľu prešiel okolo asfaltovací stroj a krátko po ňom valec, ktorý mi ukázal palcom hore, že môžem ísť. Pri valci som mal rešpekt, vyzeralo to, že ak sa nebude pozerať pod valce, vylisuje mi Čopraňu. Tak toto bola krása hôr, kvôli ktorej som sa plazil do kopcov na lazoch plazoch. Čierny koberec bol ešte panenský, dymilo sa z neho a voňal po čerstvom asfalte.
Cesta ma vťahovala čoraz viac do lesa. Páčilo sa mi to. Bol som asi poriadny zver, keď ma hory lákali. Pri ceste na mňa vykukla spoza zákruty značka: pozor desať oviec. Nevidel som ani jednu ovcu križovať cestu. Ale značka to bola neobvyklá, na Slovensku by tam bachli kravu, akoby krava reprezentovala všetok dobytok – to je kravina, nie?
Podpazušie (8751,0km) 528m.n.m
Akurát som mal odstavené a fotil si výhľad, keď išiel okolo mňa týpek na bicykli a zastavil sa pri Čoprani.
Opýtal sa ma: ” braty-zlava?” Na to som sa ho opýtal, odkiaľ to pozná. Povedal, že BA je bratizlava a že bol na bicykli pred časom v Bielych Karpatoch. Teraz bol na ceste domov do Nemecka a že bol v Anglicku a Francúzsku.
Dali sme chvíľu reč o mojej journey keď sa pýtal kam som sa uberal.
Vo Francúzsku označuje výhľad takýto šibnutý symbol, ktorý nie je vôbec intuitívny. Keď som to videl prvýkrát, rozmýšľal som, či je to maják slnka alebo vypúlené oko. Treba sa na to pozrieť s nadhľadom.
Je to cesta s miestom na odstavenie auta a čiarky sú výhľad. Ale načo symbol, nad ktorým sa treba zamyslieť a pošpekulovať. Malo by to byť jasné na prvý kuk.
Výhľad od vysielača 809m.n.m.
Podľa tabule som sa nechal zviesť na zvodný chodníček – zachádzku k vysielaču, odkiaľ bol brutálny výhľad. Bolo tam síce brutálne veľa smerových antén, ktoré smažili mikrovlny o brutálnych výkonoch do všetkých strán, ale tú chvíľu sa to dalo vydržať.
Ostnatý plot okolo vysielača bol trojvrstvový, uprostred elektrický, a ostnatý drôt krídelkový. Medzipriestor plotov vypĺňal nagužvaný ostnatý drôt, akoby sa niekomu rozmotalo klbko a nechal to tak. Bol dobre hrdzavý, možno aj zámerne, aby človek, čo sa neborák dostal ledva cez prvý plot, dostal aj otravu krvi. Nechápem, čoho sa tak obávali, že to muselo byť tak nadprirodzene zabezpečené. Bolo to brutálnejšie ako vojenský priestor.
Zhora vyzeralo Francúzsko ako placka s príchuťou západu slnka. Už chýbalo iba vínko a dobrá debata.
Krásne cesty ma vodili po odľahlých končinách a pakončinách. Čisto len príroda a cesta. Do toho ja a myšlienky. Premávka bola takmer nulová, čo sa mi hodilo do kariet. Zastavoval som prakticky kedy som chcel za účelom fotografovania.
Ocitol som sa bez kompasu na plavbách po moriach času a malo to svoju krásu.
Kochal som sa cestou. Presne toto je to, po čom som túžil. Uháňať otvorenou krajinou, sám na ceste ktovie kam.
La vacquerie-et-saint-Martin-de-castries (8764,6km)
Prechádzal som krásnou dedinou, ktorá mala strašne dlhý a komplikovaný názov. Prechádzal som a nezastavil sa, lebo som bol na love za kempflekom. Ale už len počas prejazdu som mal zážitok z krásnej ulice obklopenej starými domami. Bola tam prikázaná 30km/h, šiel som 20, aby som sa lepšie prizrel atmosfére na zub. V oknách mali muškáty, slnko zapadalo, ľudia sedeli na lavičke a rozprávali sa. Perfektná atmosféra. Šiel som kam ma cesty viedli. Snažil som sa držať uzdu tak, aby smer bol zhruba na Taliansko. Ostatné bolo na prírode a prekvapení.
Kaňon vytrovila riečka La Vis. Kdesi na dne zurčal malý potôčik, o ktorom by sa sotva dalo povedať, že spáchal takú brutálnu jazvu na zemskej kôre.
Nedokážem si to vynachváliť. Nič na cestách neočakávam, všetko prijímam tak ako to prichádza. Je v tom kus slobody. A keď neplánovane natrafím na kus prírody, prežijem okamih nadšenia. Na cestách motorkou po prírode nachádzam paradoxne vďačnosť za krásu, ktorú vidím.
Uvedomujem si tieň aleje v horúcom dni. Okolo sa mihajú stromy a podo mnou sa pomaly hadila cesta.
Človeku často hovoria: neobzeraj sa späť a chod vpred… Ale niekedy stojí za to obzrieť sa. Život je krátky, aby sa človek iba hnal, nezastavoval a neobzeral. Pohľad do spätného zrkadla môže zachrániť život či dušu..
Les bevédères de Blandas, cirque de Navacelles (8789,4km) 628 m.n.m
Toto miesto, ktoré by mohlo podľa mňa byť národným parkom, sa mi stalo na dnes domovom.
Na parkovisku som si našiel voľný apartmán. Naokolo parkovali kempingcar, a potichu som uvažoval, že by som niekedy chcel s takou krabičkou vyskúšať cestovať. Miera komfortu je tam zaručene vyššia, na úkor slobody parkovania v porovnaní s motorkou.
Pri príprave večere som zistil, že s horiacim varičom sa neoplatí hrkať, z horáka sa stal v momente plameňomet, ktorý som horko-ťažko uhasil. Bombušu sa oplatilo zahrkať ešte pred zapálením, holt človek je stále dieťaťom, lebo sa učí na vlastných chybách.
Ponaučenie zakričalo: nehrkaj s horiacim varičom!
Pred večerou som si skontroloval nové bobo. Písmeno “Ká” sa premenilo na fľak bez významu slova. Bol purpurový, zreteľne ohraničený, ale nevypovedal čo a jak.
Len ťažko si predstaviť krajšiu idylu. V závere dňa po základnej večeri pâte au fromage som si doprial dva deci červeného vínčiska. Bolo to pre chuť a pre atmosféru. A stálo to rozhodne za to.
Mierna komplikácia nastala v interface pri vypýtaní si vína. Opýtal som sa, či baba vie po anglicky. Usmiala sa a ukázala medzi prstami trojmilimetrovú medzeru. Malo to znamenať trochu, ale ako sa ukázalo, že vôbec nevie. Najprv mi doniesla kornútkovú zmrzlinu. Prešiel som na hru licitované šarády.
Na čo sa opýtala: “red or wajt?”
Dočkal som sa pohodice vinice. Francúzsky podvečer, zapadajúce slnko, sklenka vínka na sklonku dníka. Ça me plaît. Túžil som si vo Francii dať víno, patrí to ku kultúre krajiny. Nechcel som to svojím prechodom zanedbať. Ešte tak okoštovať národné jedlo, a som s Francúzskom na maximum vyspokojnený.
Neveril som vlastným očiam, vedľa reštaurácie boli záchody. Nerezové vybavenie, splachovacie WC s dvoma tlačidlami pre malú aj veľkú potrebu, umývadlo s teplou a studenou vodou. A keď som videl, že bol inclusive aj toaletný papier, nebolo mi treba dvakrát núkať. Bol som ako mačka domáca, vedel som čo sa ako používa a ihneď som všetko vyžocháril.
Svitla jasná noc. Po vínku muselo byť všetko jasné, pretože vo víne je pravda. Využil som inžinierske zručnosti nadobudnuté pred dvoma dňami, ale za iných okolností. Použil som plachtu Čoprane ako prístrešok. Pomocou Čoprane a piatich hákových gúm, ktoré som upol medzi korene buriny (držalo to), som zhotovil prístrechu ako sa na fachmana z Fajnorky patrilo. Zhotovil som primitívnu strechu, ktorá nebola mierená proti dažďu, skôr proti kose a rose.
Pohľad na jasnú oblohu zo spacáku dopĺňal orchester cikád a svrčkov. Mierny vánok bol v úlohe repelentu. Ležal som v spacáku. Nechýbalo mi nič. Ďakoval som Bohu za chvíle, ktoré som prežíval. Bol to rozmer slobody, ktorý sa nedá zachytiť, ale len zažiť. Pokúsim sa to v nasledujúcich dňoch zachytiť.
