DAY 50
–prejdené 63,2 km
Dobrodošli! (10.755,2km)
Zobudil som sa v sieti na sieť vyspatý. Slnko už dávno svietilo a v ponuke dňa bolo jazero, alebo cesta ďalej. Jazero bolo väčšie a chladnejšie, tak vyhralo. Som predsa na dóve a nie na do poslednej sekundy naplánovanom zájazde cestovnej agentúry.
Občas, čas od času sa zamyslím nad časom.
Keď som vstal, sfúkol som padesátu sviečku k padesátinám tejto plavby.
Kúpal som sa v priezračnej vode jazera, ktoré akoby niekto napustil z vodovodného kohútika. Akosť vody bola značne nad priemerom.
Bola by to otrocká škoda nevyužiť ponuku jazera vedľa kempusu. Zaplával som si, až som sýty zostal ležať na tráve, odvalený jak marha.
Zbieral som bronz, ale modernejším a pohodlnejším spôsobom ako ľudia v dobe bronzovej. Iba som ležal a bronz sa zbieral akosi sám. Slnko mastilo ako šibnuté, až sa mi z kečky parilo.
Na obedo-večeru som si uklohnil cestovinu a zatrestal som k tomu rajčinovú, mierne csípős omajdu. Bolo to preto, lebo som sa už blížil k Maďarsku.
Kým som obatožinoval Čopraňu, spotil som sa ako marha. Marha, znamená krava po maďarsky “hovädo”, “dobytok”. Bolo to náročnejšie ako obvykle, pretože som mal porozťahovaných viac vecí, kvôli sieti som rozbabral sedimenty v ruksaku, ktoré sa časom optimalizovali a nebol dobrý nápad do nich špárať. Nedarilo sa mi to tak dobre umiestniť ako sa to vykryštalizovalo počas padesát dní na cestách.
Bol som spokojný, že sa mi to konečne podarilo, ale bolo to halabala a najbližšia noc v zastávke znamenala všetko debatožinovať kvôli spácokúle.
Nastal čas odchodu. Kto je ten čas, že sa zberá, že pokročil, že ide? Kam ide?
Vždy, keď sa za mnou vytvorila kolóna áut (rozumej: sedem a viac), som sa uhol na zastávku a prepustil nedočkavé autá na slobodu. Zároveň som si pozrel na mape podľa miest, či sa ťahám dobrým smerom. Prechádzal som cez občinu Ivenca a vychutnával si husto rozmiestnené slovinské zastávky a krásu kopaníc.
Avto kuk. To tam varia auta? Alebo kukajú? Ale podla doinformovania od môjho rodinného informátora “avto KUK” znamená predajňa s náhradnými dielmi.
V mestečku Slovenske Konjice som nevidel síce žiadne samičky od koňa, ale zato šiel som po ceste “Liptovska ulica”. Ako doma,veď hovorím, Slovinsko ako Slovensko. Názvy sa dajú dedukovať, ale keď začnú hovoriť, som mimo a znie to ako žvatlanie. Z písaného textu som mal dojem, že to bola kombinácia češtiny a poľštiny.
Konečne sa mi podarilo zachytiť krásu kockatého vemena kravy prehnaného dopravného schematizmu. Pomaly tam mohli dať iba plný obdĺžnik, že bacha, krava.
Musím však upozorniť, že krava nie je úplne na sto percent hranatá. Treba si všimnúť prekrásny rádius v brušnej časti kraviny.
Masívna zastávka (10.811,7km) 295 m.n.m
Na lazoch v Sp. Laže som si vyhliadol zastávku. Ale nebola úplne okej, pretože z domu krížom od zastávky na mňa zazerali domáci. Zastávka bola pozametaná a zdalo sa, akoby bola súčasťou ich majetku. Dokonca v nej bola aj poštová schránka. Obvykle som mával v paži, ale čas bol dobrý a svetlo tiež, tak som ich okašľal a dal sa ďalej. Zastávky v Slovinsku sú na dobrej úrovni a v každej dedine aspoň jedna. Prax ukázala, že čím väčšia pazucháreň, tým je zastávka krytejšia a komfortnejšia s väčšou kapacitou. Vo väčších mestečkách len také sklenené šmejdy schopné poňať tak štyroch-piatich stojacich a o lavičke ani chýru ani slichu.
Otáčal som sa na odbočke pred vlakovým priecestím, keď som dostal lajk od ujka, čo sedel v aute a čakal, kým sa otvoria rampy. Lajkol som mu naspäť. A vrátil sa k ďalšej zastávke.
Moja prvá Slovinská (10.818,4km) 275 m n.m.
Na laze Spodnja Brežnica som si vyvolil mimo domov zastávku. Bola to moja prvá prespávacia zastávka v krajine Slovinsko a zároveň asi posledná zastávka plavieb po moriach času. Konštrukcia bola betónová, a lokalita scestná. Za zastávkou bola vlaková trať. Nakoľko som bol medzi dedinami odhadoval som vlakovú trať ako neškodnú. Raz za deň nejaký motoráčik – že fajn.
Vlaky otravovali vo frekvencii osem vlakov za hodinu, naschvál som to počítal. Bolo to priemerne každých 7,5 minút. Nad mieru, aj keď moja miera bola posuvná ako šublera. Už som sa nechcel viac priblížiť k väčšiemu mestu. Tento laz mi vyhovoval. Komáre boli v tolerovateľnej miere dva kusy za hodinu. Bolo to jedno, hlavne že som mal nad hlavou nepremokavý betónový odliatok.
Lucia sedela v okrúhlom okne zastávky a sledovala západ slnka. Koniec sa priveľmi priblížil a mne bolo tiež smutno.
Dal som si fitku a hneď mi bolo lepšie. Nebol som hladný, bolo to preto, že som ich mal. Čopraňu som vzal k sebe pod zastávku, aby sa neorosila, keďže je jasné, že rosa nepadá iba vzniká, ale aj tak. Vyhrabal som spaciak a spustil program večernej hygieny – quick.
Časy boli, časy sú, a časy budú.
Lahko noč.
–03.08.2016–
by Palko
