DAY 04
–prejdené 274,7km
Ráno pri poli (682,7km)
Bolo ráno na poli a ja som bol napoly naštvaný, a nie na to pole. Ono za nič nemohlo. Možno mohlo ale nevedomky.
Podľa modrej oblohy bez oblakov som sa obával, že nebudem mať o čom písať.
Nuž rozospalo ma to ráno. Sušil som spácu.
Skoro ráno o 04:12 bolo už svetlo a o 06:18 svietilo slnko. Vstal som okolo siedmej.
Prvý pohľad som venoval hodinkám a po otočení hlavou druhý Čoprani. Myslel som že zošaliem.
Mravce zaútočili na Čopraňu – Attaack!
Po celej motorke lozili mravce. Dopaže. Bol to taliansky útok na žochára. Napadli topánky, rukavice, prilbu aj sklad môj jedla. Straty, boli na oboch stranách. Ale myslím, že som to otočil a tento battle vyhral.
Zelená taška bol sklad potravín.
Pozeral som aj peňaženku, ale tam našťaštie neboli. Ale špehov som ešte počas dňa načapal v ruksaku a kade tade.
A celú Čopraňu som mal obslizenú od slimákov, tie slimáky paktovali s mravcami a cez noc si ju vzali do parády, boli to colníci. Museli zoskenovať asi či nepašujem šalát alebo inú zeleninu. Nič nenašli, poslednú zeleninu, uhorku z Bratislavy, som zjedol ešte prvý deň a od vtedy som zeleninu nemal.
Samozrejme padla rosa a kosa. Ešteže som mal od Stana požičané prikrytie. Rátal som s tým, že budem sušiť. Sušil som, ale nie hubu.
Ale nebol čas.
Nemohol som zasa kvasiť do desiatej. Nedosušil som. Očakával som druhý útok mravcov. Belasá bezoblačná obloha naznačovala, že dnes prejdem dosť veľa. Zbalil som nedosušené veci. Podarilo sa mi všetko nabaliť zhruba do hodiny.
Prvé ráno bez čajokrásnej chvíle.
Kempovisko a moj drahocenný tieň -výťazoslávny.
Všetko bolo pripravené na odchod. Hľadám Lucku, ale nevedel som ju nájsť. Potvora, som jej hovoril, že ak chce ísť, musí poslúchať. Našiel som ju ako sa ryla v zemi pod Čopraňou. Vyhrešil som ju a pripol na klúče a bolo – dostala kľúčenkové väzenie.
Budem Luciu musieť držať na krátko.
Odchod, 8:40 časový rekord balenia. Ranná teplota dosahovala 24,4°C.
Šiel som už na rezerve. Bolo na čase. Musel som nabrať “benzina”, tak sa tu hovorí, hmotu pohonuschopnú Čopraňe, aby mala čo konzumovať. Super benzina Pb, ale bol akurát super drahý. Nabral som benzínových jadier, ale za takú nehoráznu cenu, že som skoro zošedivel. Všade som tu videl drahý ale toto bol rekord. Cena benzínu za liter 1,61€/L. Spotreba stúpla na 3,2L/100km. Tie kopce boli drahé, ale stáli za to. Budem sa vracať inokadiaľ pokiaľ to bude možné. Znechutený drahotou som skuhral, Michal a Vašek ma varovali, som ešte k tomu potreboval na veľkú. Doslova rukami, nohami som sa pýtal na WC. Ani angličtina ani nemčina. Získal som kľúče. Don’t speak Italiano!
Záchod, ktorý som takmer nevedel použiť.
Takéto WC som ale nečakal. Porcelán to síce bol, to áno, ale bezbariérový. A ja som si pripadal ako imobilný. Jak na to?
Pohľad na kohútik umývadla. Smutný.
A voda bola silno sírna, páchla aj pri umývaní rúk. Takže pitnosť ani neprichádzala v konšpiračnú teóriu.
A ako bonus mi pri odchode padol mobil. Padol mi od odchodu z Blavy už mnohokrát. Myslel som že na dolámanom displeji už viac puklín nemôže byť – ale evidentne mohlo. Pavučina zhustla.
Pribudnuté praskliny na obrazovke mobilu.
Takže ponaučenie, už prasknutý display nie je páduvzdorný. – Never prasklinám.
Mal som to za sebou a mohol som ísť na cestu pred sebou. Všade plno kruhových objazdov a niekde aj päť po sebe s rozostupom 200-300 metrov. Šialené. Inak šíra rovina. Všade sa tu pestuje vinič my nič, a kempflek kde nič tu nič.
Na pumpe Esso som si upravoval otáčky voľnobehu z 2100 na 1500 na karburátore, predpokladal som, že najbližšie nebudem potrebovať viac vzduchu lebo pôjdem po nížine. Jahoda pohoda.
11:24 Pumpa Vega, obed (751,4 km)
Obed a pokus o pripojenie na free wifi. Úspešne. Na obed som mal pečivo a zvyšok syra.
Obedácia na vegánskej pumpe. Suchý pracel.
Myslel som že to bude lepšie, ale väčšina púmp sú také jedno regálové kde ledva niekto predáva cigarety. O internete som mohol snívať. A tak som sa spoliehal na vlastné zdroje.
Vegánska pumpázia.
Tmolila sa tam princezná alebo princ. Prítulná ale plachá.
Princ alebo princezná na bielom koni.
Okrem viniča, myniča, bolo vidno kde tu pred domami trochu exotiky v podobe paliem. Hurá. Jo a domy tu majú dedinčania také, že papaláši na bratislavskom Slavíne sa môžu hanbiť za svoje chižky. Toto sú krásne paláce, so záhradou, bránovým oblúkom, palmou, fontánou…
Palmy pred domami, začína exotika.
Kruháče sú úplne štandardne dvoj prúdové. A aj troj sú bežné. Prišiel som na to, ako fungujú. Ak ostávam v kruháči blikám do ľava, ak opúšťam tak sa držím aj od začiatku v krajnom pruhu. Niektoré boli v pohode ale tie väčšie boli riadna mela. Každý sa presúva z pruhu do pruhu na kruháči, no masaker ktorý treba zažiť. Ale aj tak mám pocit, že sa tu jazdí ohľaduplnejšie ako na SR.
Kruhový objazd a talánske oblakata.
Ak sa niekto ponáhľa tak nemá problém predbiehať aj cez dvojitú plnú. Najradšej predbiehajú cez ľavý odbočovací a šráfy, alebo opačný odbočovák. Políciu som zatiaľ nevidel, iba nejaké čierne autá carabinieri. A pred každou dedinou sú telefónne čísla na carabinieri, neviem čo to je, ale zistím. Možno sú to maskovaný poliši.
14:56 Lidl v Altavilla Vicentina (813,6 km)
Konečne som mal jeden z Lidlov po ceste. Potreboval som doplniť poživeň-preživeň. Nabalenú Čopraňu som zaparkoval na parkovisku pred obchodom, nemal som na výber a musel som sa od nej vzdialiť, hádam mi to prepáčila. Hej, prikyvuje, že hej, že však som nemal inú možnosť.
Lidl ala Italiano.
Vošiel som do vnútra. Na moje prekvapenie všetko bolo usporiadané tak ako na Slovensku. Takže nákup netrval dlho, vedel som čo chcem a kde to bude. Synchronizácia nakupovania a optimalizácia trasy na najkratšiu.
Pri pečive však nastal trochu zádrhel, alebo pre niekoho trapas. Pre mňa bez hanby pravdaže. Vyzeral som ako nekultivovaný Európan z vidieka. Lomcoval som sklenenými dvierkami za ktorými boli žemle, po ktorých som prahol. Nevedel som sa k nim dostať. Pomaly som začal hľadať emergency kladivko aby som si zobral zo žemlajzní. Ani odklopiť, ani odsunuť. Malo to pánty a z technického hľadiska sa to malo dať odklopiť. Zmieril som sa s tým, že žemličky nedobijem tak som skúsil iné pečivo. No bez výsledku.
Dopaže, iný kraj iný mrav. Iný čas.
Stojím tam už ako technik a špekulujem. V dvierkach bola medzera a v nej lopatka. Som si hovoril, že asi na obzeranie. Ale nie, mal som ňou nabrať a vysypať si obsah do uličky medzi boxami na pečivo. Fuu-ha. Toto by som si nechal patentovať. Prišiel som na to, ale dalo to zabrať. Pokladne boli asi štyri ale z toho iba jedna otvorená a v nej dlhá rada. Medzinárodná lidlovská klasika, ach jo.
Čakanie pri pokladniach, nekonečná klasika. Anch io – Ach jo?
Pri pokladni mi predavačka hneď tykala: “Čauu”. Som jej tiež že “Čau” povedal. Keď chce, tak OK. A ešte niečo hovorila čo nemám šajnu, ale asi niečo v tom zmysle, že hentie žemle sa mali vážiť čo som nevedel.
Kúpil som si v Lidli: ice tea, jednu uhorku, pesto, tri žemle, a jogurt. Zaplatil som za to: 2,84€ táto cena mi pripomenula že sa opäť možem cítiť ako človek.
Pre porovnanie s nákupom v Rakúskom Niederwölz kde som kúpil: zmrzlinu, dve totožne žemle, tuniaka v oleji. Zaplatil som za to 4,93€ a cítil som sa jak žobrák.
Jedenie jogurtu na parkovisku jak žocháris.
Na parkovisku pred Lidlom som si z chuti zajedol 500g jogurt. Sedel som na zemi vedľa Čopraňe a jedol lyžicou. Pristavila sa jedna pani a niečo hovorila v taliančine. Ukázala na vlajku a povedala: “Ukraine?” “nie hovorím: Slovakia”, ale ani tak asi nevedela, že čo je Slovakia, tak sa tvárila.
Pokračoval som v jazde. Mal som namierené do mesta Verona. Veronika?
Pohľad na taliansko z mojej perspektívy.
17:10 Verona (855,7 km)
Vo Verone som pochodil trochu ulice motorkou, v skutočnosti som sa veľa obzeral a nesledoval navigáciu. Ak niekto čakal fotky historickej časti mesta, tak má smolu pretože ja som sa dal cestovať a nie kvasiť v mestách. Idem sólo a stojím kde chcem a fotím čo chcem.
Iné zábery z mesta Verona, križovatka kde som dlho stál.
Tak prečo nie, veď reku vyfotím, keď tu toľko trčím.
Trochu Verony zo začiatku mesta. A nikde žiadna Veronika.
Stalo sa mi to prvý raz, že som odbočil nesprávne. Od vtedy sa už všetko psulo. Začínalo sa mračiť a ja som sa strácal v uliciach mesta aj s GPSkou.
Obloha ako príprava na dážď – varovný pohľad.
Nevedel som nájsť campflek. Opýtal som sa na privát v jednej dedine, kde ma odohnali.
Ešte som skúsil voľné cimre, ale mali plno, búrka mi dýchala na krk. Fuj. Už som si jazdu vôbec neužíval. Už som mal všetkého dosť. A nervy z toho že všade je nejaká kukurica, žito alebo vinič kdenič a že sa nedá kde zašiť a rozložiť Stana.
20:31 Cavriana lesík, niekde pod hradom (957,4 km)
O tom ako som sa okašlal. Nenašiel som miesto vo free zimmer. Chcel som sprchu a usušiť veci. Ale predsa len vzatie, že som potreboval aby sa mi vrátili peniaze za predražený kemp v Annenheime, bol fakt ktorý som si nedovolil ignorovať. Dopaže. Fotka je momentka, nemal som čas ani chuť stáť na daždi.
Foto provizória za dažďa.
Čo som mal robiť? Nemal som inú možnosť. Rozkladal som Stanislava Stanoviča v daždi – nedosušeného od minula. Stáť sólo v búrke som nechcel. Sám som netušil ako rýchlo som ho zbastlil. Spomenul som si ako sme pred rokom s kamarátom stavali stan v Dánsku za dažďa. Vtedy som si hovoril, že to už nechcem viac zažiť, že to bolo naposledy. Takmer vzápätí som mal to hlavné v stane a sedel som na karimatke. Vonku pršalo a v stane kvapkalo.
Cítil som pravdivosť toho úslovia z bahna do kaluže, doslova pod zadkom.
Stano prepúšťal a ja som sal. Sal som, lebo všetka voda v stane sala do karimatky oblečenia, do všetkého, do paže.
Aké ponaučenie? Nepožičiavať si Stana.
Nemal som toľko hrnčekov aby som mohol všetko kvapkanie zachytávať. A nechcel som sa hrať hru zachytávaj kvapky a nahraj najvyššie skóre.
Sedel som s vecami namačkaný v treťom kvadrante stanu. Tesný to kvartír. Tam kvapkalo najmenej. Uvaril by som si čaj, ale čaje boli v brašňách na motorke.
Prichádzal som na to, že to nebolo až tak strategicky rozdelené. Mal som len jednu obuv a to conversi, takže von som nechcel ísť do dažďa. Na večeru som mal päť jablkových fit tyčiniek, mali to byť raňajky ale bola s nich večera. Škoda ich, lebo boli dobré.
Mal som bonusovú nepohodu so Stáňom. Fantázia, naozaj. A trebalo mi na malú potrebu. Ale nechcel som zmoknúť.
Na čas prestalo.
Tak som to využil a vykonal čo bolo potreba. Zaliezol do spacaňe, chcel zaspať a ignorovať priesaky.
