DAY 11
–prejdené 69,7km
Jasné ráno, jasné sušenie
Na blednúcej oblohe ešte zostali zvyšky hviezd.
Ráno sa odohralo v sprievode čajokrásnej chvíľe, lebo varič bol roztiahnutý od predošlej noci a nedalo veľkú námahu naliať vodu do ešusu a zapnúť plyn.
V prvom rade som sušil všetko čo cez noc salo. Našťastie svietilo slnko a na horúcom asfalte parkoviska sa sušilo efektívne overenou metódou. Autá zastavovali, ľudia fajčili a čumeli na mňa ako na atrakciu z cirkusu. No jejda, tak som cez noc zmokol.
Na fotke je vidno bager, moje útočisko, a silo na parkovisku. To silo, bola sila. Technicky vzaté bolo mi jasné, že tohto dňa neprejdem veľa.
Keď som konečne opúšťal parkovisko, šiel za mnou autobus a trúbil. Myslel som, že som príliš pomalý. Často som dosahoval 50tku tam, kde bola dovolená 90tka, a tak som bol zvyknutý na všelijaké spôsoby. Mal som v paži. Stále trúbil a blikal. Hovoril som si, tak to je poriadne drzí vodič. Uhol som nabok v najbližšej dedine. Zastavil vedľa mňa a ukazoval, že som stratil ruku – ahá rukavicu myslel, hej mal som na batohu pripnutú iba jednu. Poďakoval som mu zdvihnutím palcom. A vrátil sa po rukavicu nezbednicu. Ležala si pri ceste, kúsok za parkoviskom – kempoviskom.
Obed v La Cabanasse (1 623 m.n.m)
Drápal som sa do kopcóv. Išlo to biedne a s výkonom som strácal nádej na prejazd Pyrenejmi. Pred brutálnejším stúpaním som vytočil voľnobeh na 2,5 tisíca a zapol som hostinu pre motor. Sýtenie zmesi, sýtičom zafungovalo a Čopraňa získala nejaký výkon, samozrejme, na úkor spotreby. Čo tam po spotrebe, spotreba bola, je a vždy bude. Výkon to bol, ktorý nás hnal do kopca aj 50km/h. V nádrži sa pravdepodobne tvoril vír, ktorý by brehy mil, ak by tam nejaké boli.
Bola to len príprava na Pyreneje, ale už aj tak som mal krásne výhľady.
V nadmorskej výške 1 623 m.n.m som zazobol túňu v oleji. Pri otvorení konzervy si túňa vydýchla a odpustila pretlak vzduchu. Zajedol som si, zaodial sa do teplého, a pokračoval som v nástupe k horám Pyrenejí. Teplota vzduchu dosahivala 15,6°C čo bolo zhruba o polovinu menej ako na parkovisku kde som žocháril.
Čas som mal slovenský takže som bol od okolia o dve hodiny pozadu. Teda ľudia okolo mňa mali viac času ako ja na mojich Plavbách po moriach Času.
Pri pohľade na svoje hodinky, mi je úplne jedno ako sa posúva čas. Prestal som žiť spútaný.
Cortvasill, kde som cez noc kvasill
Nakoľko som bol v horách, autobusová zastávka sa zdala byť ako najlepšia možnosť na prenoc. V každej dedine bola jedna, prechádzal som dedinami ako katalógom a vyberal si. Bol som tri dediny pred nástupom do kopcou. Voľba padla na utešenú zastávku.
Vrátil som sa k zastávke v Cortvasill, bolo to ubytko 0,5 hviezdičky. Pol hviezričky za to, že mala dvere, ktoré sa dali zavrieť. Bolo to nothing inclusive, žiadne mydlo, žiadny toaleťák, žiadna inžinierska sieť, iba tá čo som si niesol v ruksaku.
Zaujímavý bol výhľad cez 2P okno na kopce ktoré ma čakali.
Žiadne švédske stoly. Večera bola zabezpečená formou studenej večere, čo v mojom prípade znamenalo klasiku – túňu v oleji. Už by sa dalo povedať že sa živím rybolovom, alebo jem samé túne. More času ma živí tuniakmi v konzerve.
Vodu som nemal, a tak som si ju prirodzene nabral v horskom potoku pár minút chôdze od ubytovania.
Tešil som sa na prejazd časťou Pyrenejí. Chystal som si veci, plánoval cestu a k tomu som si uvaril tri pollitrové čaje. V priestoroch 2×2 metre 0,5 hviezdičkového ubytovania som si varil 0,5 litrivé čaje. Bola to triplicitná čajokrásna chvíľa. Druhý čaj sa mi nechtiac prevrhol a čajokrásna chvíľa sa premenila na čarostrašnú, pretože som sa oblial, a čaj značne znehodnotil časť podlahy vyhradenej na spánok. S toho explicitne vyplíva že jedna čajokrásna chvíľa bola znegovaná, teda výsledok sa rovnal čajokrásna chvíľa².
Dnes padla iná nahrávka – rekord, prešiel som najmenej kilometrov za deň.
Vonku ctižiadostivo fúkalo a ja som bol rád, že som sa mohol schúliť do prachu na betón. Mal som istotu, že nezmoknem. Bola to príjemná istota a vedel som, že sa nabetón vyspím.