Day 8 of the trip (31-01-2020)

KILIMANJARO

CLIMBING DAY 06

Áno, áno. Toto je už finálne. Sme vo finále. Náš team sa prebojoval až do finále! Odohrá sa zápas o víťaztvo. Lepšie povedané odohráme ho my. Je to v našich nohách. Definitívne finále série predošlých zápasov. Dnes sme vo finále. Finálny zápas, ktorý rozhodne o víťazovi. Náš team alebo hora. Je jasné, že sme trochu nervózny. Je to rozhodujúci zápas o víťazstvo. 

BARAFU CAMP

Prejdená vzdialenosť  18,48 km

Čas šliapania 10,96 h

Stúpanie 1205 m

Klesanie 2795 m

Celkové prevýšenie 4000 m

Počet krokov  27236 krokov

Tekutiny  3~4 L

A tak vyrážame za svitu africkej Luny.

00:14 Sme nastúpení pred spoločenským stanom. Čelovky rozsvietené, rukavice nasadené, vycikaní, paličky v rukách. Som plný očakávania. Nastala vzrušujúca chvíľa. Stojíme v kruhu. Chytáme sa za ruky. Čakám, čo bude nasledovať. “A teraz sa pomodlíme.” Kuchár sa modlí v svahilčine nasledovne:

Ee Mweuyezi Mungu, Tunakuomba utusaidie utusaidie tuweze kufika Uhuru, Wageni, waongoza wageni wafike Kileleni salama, Roho mtakatifu atuougoze ili ndoto zetu zitimie, Amen.

Modlitba pred výstupom.

Všetci odpovedáme zborovo “Amen”. Som prekvapený aj keď nerozumiem slovám. Nečakal som to a o to viac ma táto modlitba teší. Zaumienil som si zistiť od Emmanuela preklad modlitby, ktorý znie nasledovne:

Pane, potrebujeme Tvoju pomoc. Veď nás bezpečne až po vrchol Uhuru. Turisti, vodcovia, my všetci potrebujeme, aby sa naše sny splnili. Preto potrebujeme, aby bol Tvoj Duch s nami až do konca nášho safari, vďaka Ti Pane, Amen. 

Stojíme pred výstupom na last piece of cake – but difficult. Zákusok s čerešňou? Bone appetite! 

00:18 Začíname šlapať. Naša výprava nasadzuje divoké tempo – divím sa. Možno ani nie tak divoké. Divím sa jak divá sviňa. Hneď za kempom začíname prudko stúpať. Chodník sa podobá na tie vysokohorské vo Vysokých Tatrách. 

Pripájame sa do zástupu svetelného hada.

V tempe, ako ideme, sa zaručene začína prinavracať overená, spoľahlivá a známa bolesť hlavy z tretieho dňa. Do paže! Nemôžem ísť takto rýchlo lebo to nedám a zosajem. Pri prvej vysokohorskej vegete – pauze sa ma Emmanuel pýta: “Everything OK? Are you fine?” Hovorím mu: “Not really, I’m getting a headache and the pace is way too fast for me.” Vysvetľujem mu, že ma začala bolieť hlava, že tempo je na mňa príliš rýchle. Obzerám sa a vidím za sebou sprievod svetielok. 

Takto vyzerá pohľad za seba. Svetielka, svetielka, svetielka…

01:02 Toto je posledný čas, ktorý vnímam. V tomto momente, počas tejto krátkej nadmorskej vegety mi Bon prideľuje Emmanuela. Znie to skoro ako Boh mi prideľuje Emmanuela. Teším sa – yes. To, že idem s Emmanuelom, mi dodáva akúsi silu ísť ďalej – ísť vpred. Jeho som si totiž obľúbil spomedzi všetkých guidov, je mi najviac sympatický. OK. Musím končiť – vyrážame. 

Idem individuálne s Emmanuelom. Určite vie najlepšie po anglicky spomedzi našich guidov. Pýtam sa ho, či pozná výklad svojho mena. Prikyvuje a vraví: “EMMANUEL” znamená Boh s nami. Ešte sa párkrát pokúsil ísť mimo cik-cak trasy (skratkou) v záujme predbehnúť iné skupiny a dobehnúť tú našu. Vracia sa bolesť hlavy. Hovorím mu, že je pre mňa dôležitejšie dostať sa tam za živa, ako za svitania.

Spomaľujeme. Rozumie mi, ide predsa o success rate. Konečne sa môj, teraz osobný sprievodca, vzdáva predstavy byť na východ slnka pri Stella Point. Ponúkam mu slová uistenia, o tom, ako je pre mňa podstatnejšie dostať sa hore ako to, či sa na Stella Point dostanem pred svitaním alebo po. Predsa ten point je inde a pointa v niečom inom. 

KOSOVO CAMP (4 800 m n. m.)

Prechádzame najvyššie položeným kempom na našej trase. KOSOVO CAMP (4 800 m n. m.) Tento kemp slúži turistom, ktorý majú výstup rozplánovaný na viacero dní ako mi. 

Míňame niekoľko námrazou pokrytých stanov. S Emmanuelom stúpame. Podľa mňa sme ešte takmer nič neprešli. Existuje ešte CRATER CAMP (5 730 m n. m), ktorý je zároveň najvyššie položený kemp na Mount Kilimanjaro. 

01:40 Zastavujeme. Musím sa napiť. Musím, lebo potrebujem do seba dostať tekutiny. Musím, lebo potrebujem, potrebujem, lebo musím. Prichádzam na to, že keď pijem, nevládzem s dychom. Desivé. 

Na jeden hlt vody spotrebujem tri nádychy. Pri pití vody sa zadýcham – to čo je toto?! Keď vypijem niekoľko, nie veľa hltov vody, fúkam do hadičky ako pri dychovej skúške. Zaháňam smäd, zaháňam vodu späť do hydrapaku – aby nezamrzla a neupchala tak prívod vody. Koncovku hadice som raz zabudol dať pod vetrovku a samozrejme zamrzla. Nevedel som sa napiť… a dalo mi to veľa námahy ju opäť spojazdniť – druhý raz to nechceš. 

Zapínam kontrolované dýchanie – takzvané nútené sanie  takzvané “turbo”. Jednoduchými slovami, sústredím sa na vdychovanie studeného vzduchu nosom a vydychovaniu teplého ústami. Ešte inakšími slovami – dychčím a funím. 

Skracujem svoju dĺžku kroku, idem podľa toho Emmanuelovho. Je to tak pomalé a otravné robiť malé kroky. Ale čo narobím? Som zvyknutý na rýchle tempo – čo najrýchlejšie prísť do cieľa. Teraz, tu, ide o viac. Pre dosiahnutie veľkého cieľa potrebujem robiť spoľahlivé, aj keď malé kroky vpred. A aj tak sa na viac teraz nepremôžem. 

Jednoducho si priznávam a pripúšťam, že nevládzem. On to vidí. Ponúka mi pomoc s ruksakom. Nič mi nevyčíta. 

Emmanuel berie na seba moje jarmo. Neodporujem, nie som odpor, ani iná pasívna súčiastka. Som aktívny prvok – konám. Som však polovodič. Raz vediem, inokedy nevediem a nechám sa viesť. 

Nemusím sa na nič hrať, nemusím sa báť. Nepotrebujem nikomu nič dokazovať. A keby aj – predsa až sem som ho vyniesol sám, až sem..! Nekrič, však počujem a šlap ďalej, odpovedám si. 

Ticho stojí okolo a počúva myšlienky pútnikov. Taká je táto vysokohorská tichosť. Do horskej tíšiny, do ticha, pri ktorom zmĺkne aj tá najbláznivejšia myšlienka, zneje pieseň. Pieseň ako šepot tichej melódie, ktorú sú Emmanuel hmká a spieva zároveň. 

Emmanuel ma priebežne prehovára, aby som sa nevzdal. Tieto chvíle nie sú to len o tom, či dosiahnem vrchol. Je to skúška:

…či sa nechám povzbudiť…

…či dokážem počúvať… 

…či sa nechám viesť… 

…či dokážem veriť…

…či sa viem spoľahnúť…

Sú okamihy, kedy nemyslím takmer na nič-ničovaté. Také myšlienkové prázdno som tuším ešte nezažil. Neviem, či si to vieš predstaviť. “Box of nothing” umocnená na druhú. Proste len kráčam akoby v prázdne. Idem do rizika, že odpadnem – aspoň to si myslím. Som mega nevyspatý. 

Pijem studenú vodu z camelbacku, ktorá ma skutočne neskutočne ochladzuje. Nesťažujem si. Mlčím. Nevládzem dýchať. Nesťažujem si. Mlčím. Robím kroky na dĺžku chodidla. Nesťažujem si. Mlčím. Kam sa takto dostanem? Bolesť hlavy je podobná ostrým výstrelom do ucha. Ako keď ťa trhá ucho. Nedá sa to ignorovať. Tabletky všeho-pomoci nejem, ani sa nechystám a ďalšia vec, že ani nemám pri sebe. Jedným slovom som za hranicami zóny komfortu. Do bodky a do slova. 

Neviem, v akej výške sa nachádzam. Jednak to nesledujem a po druhé ma to teraz ani nezaujíma. 

Naokolo je tma jak prd, a to je dobre – lebo nevidím, ako ďaleko je vrchol. Nevidím, koľko ešte pôjdeme. Nevidím, ako strmo stúpame. A nevidím ani koľko sme prešli. Nevidím výšku nad sebou, nevidím ani hĺbku pod sebou. Mám menej strachu, pretože nedostatok kyslíka brzdí aj myšlienky. Neriešim to, lebo nemám na to energiu. Napredujem, idem, lebo idem za Emmanuelom. Vidím len malý úsek cesty. Len toľko, koľko mi dovolí vidieť svetlo, ktoré práve mám z čelovky. Nevidím do diaľky, no vidím svetlá čeloviek v diaľke.

Pomalšie ďalej dosvietiš?

Kamene na chodníku, vlastne všetko, kam dosvietim, sa trbliece pod vrstvou námrazy. Na rukách mám rukavice, ale akoby zbytočne – aj tak ich mám skrehnuté. Paličky, ktoré mi doteraz pomáhali, podávam Emmanuelovi. Zavadzajú mi. Ruky s rukavicami si strkám do vreciek páperovej vetrovky. Trochu to pomáha, no nemôžem povedať, že by som sa potil. Veď jediné čo chcem pri tomto pomalom tempe je, aby mi nebolo zima nad prípustnú mieru. Idem ako frajer s rukami vo vreckách. To je postoj, ktorý som nečakal. 

Opäť stojíme. Opäť vďaka mne. Emmanuel má batoh. Prichádzam k nemu ako teliatko ku krave. Scénka jak hovädo. Pýtam si od neho napájaciu hadicu. Pijem studenú vodu. Pripadá mi to, že stojíme každých pár minút. Nikto mi to však nevyčíta. Možno len ja – občas, že znovu zastavujem. Stojím a lapám po dychu. Dychu niet. Opäť mám v hlave myšlienok-prázdny stav. Nič. “Box of nothing.” Je to ako byť v bezvedomí pri vedomí. Nič neriešim, nič sa nedeje – som. Tma okolo spoľahlivo vytvára naokolo homogénne prostredie. Padá mi hlava a zatvárajú sa mi oči. 

Nemám chuť, ale povzbudený Emmanuelom odbaľujem tyčinku a hryziem tvrdú podchladenú free energy hmotu. V polovici ju balím a odkladám späť do vrecka – stačí. 

Niekde tu, uprostred noci, nad ránom, v prekrásnom prostredí skál prekračujeme piaty vegetačný stupeň. Vstupujem do “pásma večného ľadu”, ktoré sa nachádza od 5000 m a vyššie. Nemám voľné jadrá procesora, aby som stíhal sledovať čas a nadmorskú výšku. Ver mi, sú veci, ktoré pokladám za dôležitejšie. Úplný minimalizmus. Len zopár základných procesov bežiacich na pozadí v podvedomí procesora. Znížil som grafiku na minimum a grafické animácie som zakázal. Len idem. 

Kdesi v podvedomí však tuším, že toto ešte nie je dno. Verím, že ešte zvládnem veľa, len sa potrebujem prekonať. Chcem sa posunúť. Chcem sa premôcť. Verím aj, že moje vyčerpanie nie je také očividné. Naprotiveň toho všetkého ako mi je, by som bol nerád otočený v akomkoľvek zmysle, akýmkoľvek spôsobom: “Šuhaj, vidím že si v paži, poď, ideme nazad do kempu.” Toľko seba-výstupu ešte v sebe mám. 

Cesta vedie cik-cak. Chodník sa hadí  ako had, ktorý nemá konca-kopca. Nekončiace serpentíny, nekonečná únava. Nekončiaca tma. Nekončiaca bolesť hlavy. Nekončí ani prázdno v hlavnej rozvodni. Je pod napätím a ja v napätí, čo ma ešte čaká. Emmanuel potichu spieva pieseň Kilimanjaro:

Robím všetko pre to, aby som sa sústredil na to, ako dýcham. Hlavne sa snažím dýchať zhlboka, čo si vyžaduje väčšiu námahu na sústredenie. Kráčam tesne za Emmanuelom. 

Čo znamená pre mňa kráčať za Emmanuelom?

Momentálne úplne všetko. Kráča pomaly predo mnou. Sledujem jeho nohy. Nielen sledujem, ale aj nasledujem. Vidím, ako občas počas chôdze elegantne odsunie na bok väčší kameň z chodníka. Páči sa mi to. 

Odstraňujem aj ja z cesty, po ktorej kráčam, kamene? Alebo ich len prekračujem? Nepridávam ich do cesty svojou neopatrnou chôdzou? Je mi jedno, v akom stave cesta za mnou zostáva? 

Usiku mtakatifu nyota zameremeta 

Ni usiku wa uzawa wa mwokozi 

Dunia yote wanamtukuza 

Hadi Yesu akaja kutukomboa aah 

Tuna hili la kusimulia kote 

Utukufu wake wachoza 

Tu tushujudu sikia malaika…

Rozpoznávam melódiu piesne “tichá noc svätá noc”. Spieva ju potichu vo svahilčine. Je noc a je naozaj tichá. Nič nehovorím. Mlčky idem a šlapem kopčisku po krku. “Že vraj svietiaca hora, pch, tak prečo je tu potom tma jak v ríši.”

03:35 Čas pokročil. Jedna z mnoha ďalších prestávok. Obzerám sa a vidím v diaľke svetlá mesta. Svetlá svietia a väčšina ľudí spí. 

Nie je to sranda piť v tejto výške ani obyčajnú studenú vodu. Pýtam sa na nadmorskú výšku akoby mi to mohlo pomôcť. Emmanuelov odhad je (5 300 m n. m.). Pomáha mi to figu borovú. Akurát viem, že ešte vrchol je odhadometricky ďaleko. Každý krok je ťažký. Obzvlášť náročná je prekážka ako schod, keď mám zdvihnúť nohu do výšky kolena.

Snažím sa naladiť sa na správnu frekvenciu. Byť ako operačný zosilňovač, ktorý zachytáva signál a zosilňuje ho. Operovať s tým, čo mám. Byť aktívna súčiastka, byť ako LED dióda, ktorá emituje, vyžaruje svetlo, keď je napojená na ZDROJ a preteká ňou prúd. Výhoda polovodičov spočíva v tom, že dokážu viesť veľké prúdy a majú dosť malý odpor aj pri pomerne veľkých teplotách.

Dokážem viesť? 

Prúdi cezo mňa prúd Duch Svätý? 

Mám malý odpor keď sa očakáva výkon? 

Nie je moja práca jalová? 

Teraz LED dióda mojej čelovky aktívne vyžaruje biele studené svetlo, akoby nebolo chladu dosť. 

Je tma a svetlo čelovky osvetľuje iba malý svetelný kužeľ. Výsek svetla, kde vychádza na svetlo podstatné – cesta, po ktorej v živote kráčam. Cesta hore, kde starosti nechávam dole. V tme vidím len nohy, ktoré ochotne nasledujem. Tma je okolo, kráčam vo svetle, nech je akékoľvek studené či teplé, silné alebo slabé, je to jediné svetlo, ktoré mám. 

Zastavujem. Sadám si na skalu. Evidente ma vypína. Zobrazuje sa mi hláška: “Device will restart after 30 seconds. Please save your work.” Ak teraz nepohnem myšou, vypnem sa. Celkom nový pocit. 

Ani kontaktom relé nedovolím, aby ma odpojili od reality. Rukou držím istič v polohe (ON). Istiaci prvok by sa nemal dostať do polohy (TRIP). Vyhadzuje mi ho aj keď ním netečie takmer žiadny prúd. Napätím síl sa udržujem v bdelosti. Nepýtaj sa ma ako, lebo neviem. Viem, že ma to stojí kilowatty energie. Takto som sa ešte nezažil. Je to niečo nové a desivé. 

Je to pocit ako na stúpajúcej krivke medze pevnosti. 

Svitá. Obloha bledne, ale slnko ešte nevidno. To však nič nemení na teplote ani na stúpaní. Je kosa a nie hocijaká – vysoko nadmorská. Ha. Padla kosa na kameň – alpínskej púšte. To je otázka. Alpínska kosa alebo alpínsky kameň? 

Už vidím sedlo – okraj krátera. Vypínam svetlo čelovky. Svetlo prichádza od chrbta, akoby mi chcelo pomôcť dostať sa hore. O čo ľahšie sa mi kráča, keď vidím cieľ. Hlavne ak už nie je ďaleko. 

Rozmýšľam, v čom je táto hora naj okrem toho, že je to najvyšší vrch Afriky. Niečo naj v celosvetovom merítku. Prečo sem ľudia chodia z celého sveta? 

Hmm. Je to najvyššia samostatne stojaca hora na svete. Dotýkam sa čohosi, čo je naj na svete. Prečo človek tak veľmi túži po tom naj. Najväčší, najvyšší, najlepší, najsilnejší, najnovší, najrýchlejší, najobľúbenejší, najnavštevovanejší…skrátka byť a mať NAJ. 

Keď je to tak, prečo človek netúži po Bohu. Alebo ak áno, prečo nie úplne? On je predsa Boh najmocnejší, najvyšší, najsvätejší, naj naj naj… On proste je NAJ.

A dokonca Boh chce s nami mať vzťah, túži po tom, aby sme si Ho pridali do priateľov, aby sme si ho pridali do skupiny, pozvali Ho do kruhov. Posiela nám žiadosť o priateľstvo, no my často odmietame. Vzdorujeme alebo nemáme čas. Písať si s Ním, komunikovať. Pozvať ho medzi svojich priateľov. Zdieľať s ním svoj život. Zdieľať s ním zážitky, byť napojený. 

Konečne je to tu. Je to chvíľa, ktorá trvá inak iba chvíľu. Ešte sa to neskončilo. Toto je čekpoint, taký autosave počas výstupu. 

06:37 STELLA POINT (5 756 m n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Prekračujem hranicu krátera a tú svoju tiež. Je to zahraničný pocit a bezhraničná radosť. Som v zahraničí. Ledva dýcham, ledva žijem. Ale vieš čo? Tak je tu nádherné, že mi je to jedno. Je to úplne iný pohľad na východ slnka z tejto perspektívy. Iný pocit. Vysoko-horský pocit a vysoko-cenený zážitOK. Práve teray keď som dosiahol tento hviezdny bod, vykuklo s periny oblakov slnko.

Naša najbližšia Stella – hviezda zvaná Slnko!

Predstavujem ti Stellu. Stella, toto slovo pochádza z latinského jazyka a v slovenčine znamená – hviezda. Stella point – hviezdny bod. Hrotím to a hviezdim. 

Tabuľa mlčky oznamuje nadmorskú výšku. Mlčky ju čítam. Vychádza mi z toho, že “už len” alebo skôr “ešte” 100 výškových metrov k úplnému vrcholu. Rozmýšľam sám v sebe – veď sto metrov je nič. Tipujem nejakých 15 minút. 

Štelujeme sa na Stella point fotku.

Pýtam sa Emmanuela, koľko to bude trvať. Odpovedá mi: “Už len hodinu.” Zhlboka sa nadýchnem a opravujem ho: “Ešte hodinu.” usmejem sa a dodávam: “OK, let’s go”. Určite nekončím tu po tom všetkom. Usmieva sa aj on. Ak vyleziem,  on si budevmôcť pripísať 76. výstup na vrchol. Taktiež to bude dobré pre jeho success rate. A ja? Ja budem kochať. 

Kráčam po vyšlapanej cestičke. Tentoraz v snehu.  Vyzerá to tak, že na vrchol vedie úzka cesta – ale zato vyšľapaná. Ideme viac menej po traverze – po okraji krátera. Mierne stúpame. 

K top bodu, čerešni výletu ešte vedie mnoho krokov.

Keď som bol dole v dažďovom pralese, tam, kde som videl rásť banánovníky, prišlo mi nepredstaviteľné, aby som si so sebou na horu bral rukavice, zimnú čiapku, páperovú vetrovku kvôli troche snehu… nechcelo sa mi veriť, že to tu bude taký extrém. Ver mi, veru je. Je to tu ako iný svet. Iná súčasť skrytého sveta v oblakoch. Vysokohorská časť sveta, ktorý je predsa len súčasťou sveta, ktorý poznám.

Dívaš sa a žasneš.

Teraz mi sneh vŕzga pod nohami. Sneh je všade naokolo, ale na guľovačku to nie je – prašan. 

Stretávame našich, zhruba v polceste medzi Stella Point a Uhuru Peak. Už zostupujú. Idú oproti. Schytal som s Emmanuelom túto fotku. Páči sa mi ako verne zachytáva atmosféru. Jano sa k nám pridáva a ide na vrchol ešte raz. Opakovanie je matka múdrosti, alebo vychutnaj si ešte raz ak môžeš..

Niekde medzi Stella point a Ururu peak.

Supravodivý. Prúd super vedúci. Vystavujem sa teplotám, ktoré ma môžu urobiť supravodičom. Som ochotný stať sa supravodivím, aby Duch Svätý mohol cezo mňa prúdiť. Chcem byť spravodlivý materiál. Má to jeden háčik. V dôsledku nízkej teploty sa stáva materiál krehkým.

Prastarý ľadovec, a v pozadí konkurencia Mount Meru.

Človek je krehký. Jeho život závisí od mnohých premenných. Veďuuž len ten vzduch, ktorý obklopuje človeka deň čo deň ho robí zavislákom. Hm… V krehkosti je súcit v tvrdosti je bezočivosť…

Ako sa stať pružnou nádobou a pružnou skalou? 

Ponáram sa do sútoku myšlienok a reality:

Pružná nádoba dokáže zväčšiť svoj objem bez toho aby sa rozbila. Aby sa do nej zmestilo viac pochopenia a ušlo sa tak aj druhým. 

Pružná skala je pevná, istá – skalopevná a zároveň sa vie posunúť tam, kde treba smerom k druhým, ktorí potrebujú oporu. 

Krehká nádoba, aj keď sa do nej zmestí veľa lásky – ľahko sa rozbije, ak je preplnená. 

Krehká skala, aj keď je pevná a dá sa o ňu oprieť – ľahko pukne a rozpadá sa pri dotyku. 

Čo sa stane s črepmi a kúskami skaly? Bolia, bodajú každého, kto sa ich dotkne, až kým nepríde okamih, v ktorom sa ich vzdám, odovzdám a prijmem novú nádobu s novou skalou. 

Pohľad do krátera Kilimandžára.

Odložil si svoj majestát, pre mňa všetkého sa vzdal, trpel si od ľudí, ktorí stvorením sú Tvojim… Vystupujem na horu. Idem bližšie k nebu. 

07:49 UHURU PEAK (5 895 m n. m.) MOUNT KILIMANJARO, KILIMANJARO NATIONAL PARK

Vďaku Tebe Bože vzdám, Tebe ďakujem, že až sem to s Tebou dám, ďakujem, aj keď iný som mal plán, ďakujem, že ma uzdravuješ z rán, Tebe patrí chvála, ktorú v srdci mám, Tebe ju teraz odovzdám, Amen! 

UHURU PEAK – “freedom peak” čo znamená v jazyku Kiswahili “vrchol slobody” alebo “víťazstvo”. V slobode je víťazstvo. A cez malé víťazstvá sa dostávam k slobode. 

Vďaka Pane Ježišu, že si šiel a aj cez ľudský strach si vyšliapal cestu tam, kam raz pôjdem, cestu do Krajiny, z ktorej pochádzaš – do Kráľovstva Nebeského. Tvoja cesta viedla cez pomoc a službu chorým tŕnistou cestou na vrcho Golgota. Ale tam sa Tvoja cesta neskončila. Pokračoval si ďalej, zostúpil si k zosnulým, no ani tam si nezostal a pokračoval si ďalej. Tvoja cesta pokračovala cez náš živý svet, aby sme uzreli svetlo Tvojej tváre na našich cestách a mohli sa vydať za Tebou. Pokračoval si ešte ďalej až do Kráľovstva na nebi, Amen! 

Uhurá, cieľová tabuľa na dosah!

Uhuru peak – úuuhá. Ú-hurá. Tak a tu som, tu ma máš, tu som! Vystúpil som z pásma komfortu. Do pásma večného ľadu. Vieš som rád, že som tu. 

Poza slnečné okuliare mi tečú slzy. Nikto ich nevidí. Viem však, že v tej zime, v tom chlade, ktorý tu na vrchole panuje, v tom vetre, ktorý tu kruto vládne riedkemu vzduchu – tieto slzy znamenajú čosi, čo neviem popísať slovami.

Uvedomujem si, som tu. 

Uvedomujem si, vyliezol som. 

Uvedomujem si, dostal som sa najvyššie. 

Uvedomujem si, ako som bol blízko momentu celé to vzdať, ešte pred tým, ako sa to celé začalo. A teraz som rád. Vystúpil som vyššie ako kedy doposiaľ a teraz som tu. Ťažko si dokážeš predstaviť to vyčerpanie v ľavom vrecku a tú radosť v druhom – tom pravom. Taký mix toho všetkého. Tú chuť vrcholu Mount Kilimanjaro. 

Takmer spoločná vrcholová fotografia, zachytávajúca nadšenie i zimu.

Teraz by som si chcel ľahnúť. Len tak si ľahnúť a zavrieť oči. Ležať na snehu, urobiť anjela a započúvať sa do ticha… 

A tak vyčerpaný, avšak sám sebou, som tu. Počujem volanie cesty: “Som tu a čakám, kedy sa dáš po mne ďalej.”

“Aké ďalej? Aká cesta? Už som predsa hore, tu už žiadne ďalej nie je.” Hovorím si. 

“Ale je.” Namieta. 

“Myslíš nebo nado mnou?” hovorím a dodávam: “to budem mať predsa nad sebou vždy, tak potom aké ďalej?”

“Ďalej, myslím cestu nadol.” Vysvetľuje mi. 

“Žiadnu nevidím.” Vyhováram sa. Naš dialóg sa skončil. Rozhliadam sa. Z tejto perspektívy vidím veci, ktoré som nevidel, pretože boli za horizontom. Ani teraz nevidím všetko, tiež tam v diaľke vidno horizont, ktorý skrýva nové – nepoznané. Dni, do ktorých vkročím, ľudia, ktorých stretnem…

Cesta do neznáma k novým začiatkom.

Odtiaľto zhora mám rozhľad, ale nevidím detaily. Preto sa potrebujem dostať dole. Začínam rozumieť čo tým myslela, tou “cestu späť”. To miesto je tam dole tam, kde sa žije život. Potrebujem sa vrátiť aby som nežil povrchne, ale detailne. Vrátiť sa späť neznamená vždy ísť tou istou cestou.

Dokonca aj tá istá cesta ponúka z opačnej strany iné výhľady. Je to príležitosť vidieť to čo som si nevšimol cestou sem. 

Selfácia Kilimandžárska s Janom, tesne pod vrcholom na spiatočnej ceste.

Rovnako dôležitá je cesta, byť na ceste, dať sa na cestu ako aj to kam po ceste idem. Ak tu zostanem, určite zomriem. Áno, cesta na vrchol je koniec koncov na konci. Teraz som tu. Ale tu sa moja cesta nekončí. Práve naopak. Tu sa začína cesta nadol smerom k novým horizontom, novým vrcholom – k novým výzvam a cieľom. 

Zvíťazil som. Prekonal som sa. Posunul som sa legálne za svoje hranice. V hlave mi znejú slová tejto piesne:

Ty ma nesieš sám, Tebe veriť smiem

Ty mi pomáhaš, keď ma láka hriech

Ty sa dotýkaš hviezd aj detských sĺz

Ty pochopiť vieš

Tebe ustúpia temné mraky s tmou

Ty utíšiš búrky nado mnou

Tebe nemôže vziať Tvoju slávu nik

ani Tvoj majestát

Ja chválu Tebe vzdám

pred iným sa neskloním

Tvoje meno v srdci mám

Tvoje meno vyslovím

Ja chválu Tebe vzdám

aby Tvoj Duch prúdil mnou

Aby uzdravený bol

kto sa skloní pred Tebou 

Chválu Tebe vzdám… 

Tu hore sme len krátko. Niečo medzi 10 a 15 minútami. To bude najskôr preto, aby sme nevydýchali ten riedky vzduch. Aby sme tam nechali nejaký aj pre tých, ktorý prichádzajú po nás. 

Tu hore sa mi ukazuje ľudská pominuteľnosť. Čo je človek ako záblesk niekoľkých dní v porovnaní s horami, prírodou…?

Ako vyčísliť úsilie, ktoré ma stálo vydriapať sa až sem do Uhuru bodu, kedy neverím, nechce sa mi veriť, že som uhurá tu. Ako to – nechce sa mi veriť? Áno, nechce, alebo skôr nevládze sa mi veriť. Som rád, že som tu, aj keď to nebol tak celkom môj sen. V živote sa mi zdá, že niektoré sny sa mi darí splniť len ak sa vzdám iných. Čo sa oplatí viac? Mať plný zoznam splnených snov? Alebo mať okolo seba plno tých správnych ľudí? 

Únava si vyžaduje isté sebazaprenie. Potrebujem sa zaprieť. A tak sa zapieram do turistickej paličky. 

Takmer ako pohľad z lietadla.

Som naozaj vďačný za páperovú vetrovku, ktorú mám požičanú. Mať požičané znamená priznať si, áno, potrebujem pomoc – bez Teba to nezvládnem. Akt zapožičania vyjadruje v sebe dôveru. Verím ti. Posúva náš vzťah hlbšie. Verím Ti a dôverujem Ti. Zverujem Ti svoju vec do rúk, verím, že dáš pozor, že sa o ňu dobre postaráš. 

Mawenzi nám máva pri zostupe.

Podľa-mňa sa mi podla-mujú nohy. Hello – potrebujem vás, vydržte! Často si potrebujem sadnúť. A tak sedím, točí sa mi hlava ako koleso šťastia. Vieš si to predstaviť? Zostupujeme po nekonečnom mori sopečného štrku a piesku, ktorý sa celkom šmýka.

Zostupom času, pretíname všetky možné vrstvy oblakov.

Som v rozpoložení sadnúť a vypnúť obraz aj zvuk reality. Ešte, že nemám po ruke diaľkový ovládač, inak by som určite vypol.

Prachom lávového popola pomaly zostupujeme do kempu.

Nakoľko mi je jasné, že do BARAFU kempu budem musieť ísť po vlastných. Ale ako – to nikoho nezaujíma, dokonca ani mňa. Jednoducho musím. Uzavrel som sám zo sebou dohodu. Dohodu o vykonaní práce. Prídem do kempu, ale tam končím. Tam, aj keď nenájdem diaľkový ovládač od reality, urobím to ručne gombíkmi pod obrazovkou. Potrebujem spánOK nech som znova OK. 

Vieš aký som rád pri tomto pohľade?

Uhurá, či vlastne fuuu barafuuu už sa blížime k táboru. Je to radosť čo mi rinčí v kostiach. A zvláštny pocit vo vreckách. Takmer zdolané…

10:36  BARAFU CAMP (4 573 m n. m) KILIMANJARO NATIONAL PARK 

11:02 Kapitola obedujúca

Jedlo obetujúca obed olutujúca. Na obed nejdem – je mi nanič, zostávam ležať v stane. Neobedujem, ale obetujem. Dám si radšej instantný spánok. Potrebujem spánok, kašlem na jedlo. Bez jedla vydržím, ale bez spánku – pochybujem. Zaspávam ako odhodený kapesník. Rozkladám sa v stane. 

V hlavných úlohách hlavná vec, že nejem:

(polievka zeleninová na spôsob soté, palacinky a ananás)

Ľahol som si a bolo vypnuté – auto shut down. Asi jedno z mála áut v tejto nadmorskej výške. Jano mi nesie polievku. Ďakujem. Dávam si  z nej 2 lyžice a je mi ešte viac zle. Na palacinku s ananásom hádžem zlovestný pohľad. To nie je dobré, keď zazerám na najobľúbenejšie jedlo. 

Jano ma budí. “Vstavaj balia kemp ide sa ďalej.” Balím sa ako slimák bez ulity. Polievku pije jeden portér a druhý, čo balí náš stan, si bez váhania dáva palacinku ako jednohubku. Ostatní už vyrazili. Čaká sa na mňa, kým pobalím batoh. Nosiči čakajú ako osy, kedy ho budú môcť zbaliť a vziať. Vonku popŕcha – great. 

Dážď zo snehom nás vyháňa na cestu.

12:33 Opúšťame kemp BARAFU CAMP. Vyrážame v zostave Emmanuel, Jano a ja. Čaká nás premietanie naživo v retrospektívne posledných štyroch vegetačných pásiem. Hlava? Točí sa ako hriadeľ voľnobehu. 

Ešte vždy náročné kroky k podniknutiu.

Zliezame dolu, akoby nestačila tisícka metrov klesania z vrcholu. Rozprávame sa. Emmanuel nám hovorí o zelených banánoch, ktoré dostávajú decká na raňajky, keď idú do školy, také nesladké – škrobové.

Pribúdajúca vegetácia avšak dusená.

Hovoríme mu, aké máme avokáda drahé doma niekedy až do 2 dolárov za kus, a on na to, že jedno vedro avokád sa dá zohnať za 5 dolárov. Porovnávame.

Neviem si predstaviť jazdu na nosidlách v tomto teréne.

Miestami sa striedajú slnečné lúče a dážď. Táto striedačka zaisťuje, že vzdušná vlhkosť sa blíži k sto percentám. Je teplo, dusno a vzduch sa nehýbe. Takto nás víta blížiace sa pásmo tropického pralesa. To ti poviem – zábava. 

Záchranné nosítka – jazda smrti?!

Špeciálne nosidlá na kolese od motorky s odpružením. Na znesenie chorého. Good luck na tejto bumpy route. To si radšej rozmyslím a vyskočím, než aby som sa nechal heglovať nadol. Špeciálne odpružené nosidlá parkujú kade-tade popri ceste, je ich tu neúrekom.

13:58 HIGH CAMP (3 950 m n. m) KILIMANJARO NATIONAL PARK

Cestou sa zastavujeme v kempe HIGH CAMP.

Jééj slnko. Vyzliekam sa celkom podusený spod pokrievky pršiplášťa. Zvonku mokrý, zvnútra zaparený a o čosi mejej mokrý. To isté si hovorí zrejme aj okolitá vegetácia – dusená zelenina. Je dusno. Ešte chvíľu a budem ako dusené mäso. Už len vegetu a som hotový. Skladáme si veci na verande chatky. Na opačnej strane námestia vidím kultúrnu pamiatku – toaletnú. Vládna budova, kde sú umiestnené tróny, z ktorých sa vládne aspoň na nevyhnutný čas. 

Neváham ani sekundu. Ovládam sa a idem. Viem, čo mám robiť. Čo mi hrabe? Niekde tam byť musí. Hrabem sa v batohu a hľadám rolňu toaletného papiera… 

Toalety na opačnej strane námestia High camp.

So zvitkom toaletného papieusu si vykračujem cez námestie k bielej budove. 

Červený koberec tu síce na schodoch nie je, zato hmyzu asi tri tony. Je mi jasné, že dlho sa nezdržím. Ešte v rýchlosti vyberám najlepšiu z najlepšej trojice možností. 

Som doprevádzaný skupinou múch, ktoré majú svoje muchy, a tie ich muchy majú tiež muchy a ich muchy múch… Takto je nevychytaná celá família múch. Heej Marha ovad! 

Nehráš hru na mobile, neváhaš a konáš, ideš rýchlo preč. Ovady to už nie..

14:20 Ponúkam fit tyčinky miestnym chalanom. Majú s nich radosť. Opúšťame kemp a pokračujeme v honbe za nížinou. Znova prší. Vyrážame.

Lišajníky sa márne snažia odsať vzdušnú vlhkosť.

Napriek tomu, že ideme zostupovou cestou dolu, stretávame oproti množstvo nosičov s nákladom. Sú to nosiči, ktorí nesú dodatočne zásoby pre expedície. Stáva sa, že sa čosi minie alebo vysype – vysvetľuje nám počas chôdze Emmanuel. 

Ešte 3,5 kilometra zhruba 2 hodiny.

Protea flower – je národným kvetom južnej Afriky, nachádzajúci sa iba nad 3000 m a používa sa na dekoráciu. Toto všetko mi povedal Emmanuel.

Pribúdajú kvety. Ešte stále sa nachádzame nad 3000 m. n. m. Hm.

Stromy sú nižšie a redšie. Akoby sa snažili vyjsť oáze menej hustej vegetácie v ústrety. Dažďový prales pomaly presakuje smerom k nám. Vo vzduchu cítim civilizáciu. Ešte stále sa však  nachádzame príliš vysoko. Skôr na tej vrchnej hranici džungle. Blížime sa. Neublíži, ale zato nás privíta mocný zápach žumpy. Smrad ako päťsto divých svíň. Tfuj. 

15:53 MWEKA CAMP (3 100 m n. m.) KILIMANJARO NATIONAL PARK 

Počuj prší ako zmyslov pozbavené, kto by to bol čakal v dažďovom pralese. Nuž, je to čakané. V tom najlepšom prichádzame. Za dažďa. To najlepšie z dažďa na koniec dňa. Najkvalitnejší dážď padá predsa v dažďovom pralese. Musím uznať.

Tak prší, no my sme tu, zmoknutý z výletu.

Padá výdatný lejak, až to šuští medzi stromami. Prichádzame do kempu MWEKA CAMP v nadmorskej výške (3 100 m n. m.), ktorý sa nachádza medzi stromami pralesa. Zapisujeme sa. Znova procedúra. Stránky zošita sú zmáčané. Nie sme jediní, kto prichádza za dažďa. Máme rozum a čakáme pod strechou, kým dážď príde k rozumu. Ha! Prestáva pršať. Umúdrilo sa počasie. 

Takmer spoločná v kempe MWEKA CAMP.

Emmanuel nás vedie k nášmu kempfleku. S Janom prichádzame poslední. Ostatní sú už rozdelení v stanoch. Nám pripadol stan v miernom svahu na plošinke pod lesom. Obchádzam stan. Opticky ho kontrolujem. Okrem toho, že je mokrý, si všímam, ako sú uchytené kolíky. Sledujem plytký odvodňovací žľab zo strany bližšie k lesu – bude vyžadovať zásah. Prehlbujem žľab. Náš vzťah sa prehlbuje. Ako inak. Rýpem, vyrývam a ryjem do mäkkej pôdy… čo už s ňou keď sa nechá. 

Naše zázemie – stanovisko.

Hádžem denný batoh do stanu k tomu veľkému, ktorý si tam už spokojne leží. Sa mu leží, keď ho priniesli.  

16:02 Už nás v spoločenskom stane čakajú ručne pražené arašídy, popcorn a čaj. Pripájam sa a obsadzujem si válenčný miestosed. 

Popcorn Time aplication.

Stanujeme v jedálenskom stane a pohodlne sa stravujeme. Stanovisko stanovujeme k úspešnému výstupu na Mount Kilimanjaro, ktorý sme zvládli na 100 percent – deväť z deviatich. 

Komentujeme naše myšlienky. Zdieľame pocity, dojmy, zážitky, skúsenosti, až pokým sa neminie popcorn. Jediné, čo ostalo, je ešte jedna hodina do večere. Rozpúšťame to. Nie sme z cukru. No aj napriek tomu sme sa rozpustili ako cukor v čaji, každý šálke svojho stanu. 

Tak. Môžem sa aspoň vybaliť. Môžem, ale nerobím to – lebo sa mi nechce. Priznávam sa, mám všetkého klesania dosť. Nie som sklesnutý, ale aj tak klesám do stanu. Sedím a veľmi pomaly vybavujem žiadosť na prípravu letoviska – karimatka a spácokukla. 

17:33 Kapitola večeracia

Kapitola dňa preodvšetkým večeru nesúca, horkýže nesúca. Práveže je súca na konzumáciu – je sýtenia súca.

V hlavných úlohách:

(za ovocie ananás, tekvicová polievka-ručná, ryža s mrkvou, zeleninovo-fazuľové soté)

Náš večerný šmačis.

Prebieha diskusia okolo delenia tringeltu. Za mňa spokojnosť. Zhodneme sa na maximálnej odporúčanej výške. Chalani naozaj makali, zaslúžia si to. Ujal som sa zajtrajšieho odovzdávania a poďakovania. Aby to bolo fér, tak zajtra vyhlásime po záverečnom tanci komu dávame koľko a pred všetkými odovzdáme Bonovi peniaze. K tomu tancu ti napíšem zajtra. 

Meranie kyslíka: 90% 98 tep.

Tlačíme polievku – fáza jedna. Prichádza druhé jedlo.

Po večeri sa rozlieva domáca tradičná slovenská jablková päťdesiat dvojka. Ponúkame vodcov. Všetci si dávajú okrem Mokasínyho. Pýtame sa, či si nedá aj on. Bon hovorí, že Joshua nepije. 

Z tých, ktorí ochutnali: traja vodcovia + dvaja kuchári, dvaja čašníci, dokopy osem duší. Registrujeme, že jeden z nich to otočil dvakrát. Asi mu chutí. Pre niektorých z nich je príliš silná, vidíme im to, ako sa tvária.  

Dnešné prekonané klesanie (2 795 m) a celkove dnešné prevýšenie (4 017 m). 

Pocit? Po expedícií? No ešte nie je úplný koniec. A nemám ešte taký záverečný pocit. Je toho všetkého tak veľa aby som to dokázal spracovať. Dokonca si ešte nedokážem poriadne uvedomiť, že som bol tam hore. Mám na to ešte jednu noc a nie celý deň. Vlastne potom už všetok čas, tam vonku za hranicami Národného Parku Kilimandžáro. Umývam si zuby z pohodlia spácokukle – vypľúvam pred stan.

Pane vďaka Ti za ochranu nás všetkých, že sme v zdraví vystúpili a zostúpili až sem, prosím Ťa o pokojnú a dobrú noc, Amen!