Vlakom života

Vlak prechádza okolo. Diaľka hučí, obloha tmavo mlčí, zvuk doznieva. Cvengot dvoch koľají pre osamelú dušu v panelovom zajatí. Kto pred tebou zatají, že ľúbiť ťa nestačí?
Život zarámovany v obraze zostáva žiť, keď zo svetom slnko rozhodlo sa rozlúčiť. Lúčom lúčim sa. Tma zhltla nádej. Slnko opustilo svoju dráhu, kvôli vrahu odpustilo, na oblohe však zanechalo krvavú hranu. Slnko, slnko neplač! Kričia hviezdy. Mesiac mlčky naň pozeral, spoza čiernej oblohy. Ach veď ani my tu nie sme na stálo! Zajtra prídeš v sláve ako každé ráno! A čo bude s nami, ľuďmi, keď nás slnko prežiari? A čo je ľudský život, že sa ženie, že sa kváry? Deň za dňom ráta, keď včerajšok zavrie vráta. Zas sa tváry, že vlastníkom je večnej slávy. Ale duša, iba tá je večná ako nebies slečna. A sláva doznela v cvengote koľají, prechádza ďalší vlak.