Rande so Simonkou

Naše rande

Píše sa Nedeľa. Predpoveď počasia potvrdzuje možnosť slnečného počasia. Teším sa. Pristúpim k Simonke, opatrne odokryjem plachtu, ktorá ju zohrieva počas studených nocí v kuchyni. Ešte spí. Dívam sa na ňu zo zatajeným dychom. Je krásna a vždy vyzerá tak dobre, ešte aj keď spí. Mám ju veľmi rád.

Prihováram sa jej. Simi, milujem ťa. Usmeje sa na mňa. Milujem jej úsmev. Teraz v lúčoch, ktoré prenikajú do kuchyne bola dokonalá. Beriem do ruky handričku a prechádzam kontúry motorky. Takže chróm sa leskne viac ako včera. Usudzujem, že nie je úplne sýta, podľa žblnkotu v nádraži. Chce ísť so mnou, tak ideme spolu pre pitie na najbližšiu pumpajzňu. Ó áno, vraciame sa s čerstvou maškrtou s obsahom benzénových jadier. Pridávam jej tam výživový doplnok vo forme oleja. Používam jej obľúbeny Castrol Actevo 2T a štedro nalievam. Urobím pre ňu čokoľvek aby neSahynula a ona to dobre vie.

Takto sýta do plna sa už teší na romantickú vychádzku. Potešenie je aj na mojej strane akurát o čosi inšie, také ľudské. Keďže vonku svieti slnko a na oblohe sa kopia nádherné biele oblahy, cítim v poverí epickú výjazdku. Simonka sa jagá sťa chrómová parabola svetlometu a ja sa obliekam do gala slávnostného koženého obleku. Tvoríme dokonalý pár. Chytil som ju za rukoväte a vediem ju von.

Otočím kľúčom v zapaľovaní, otváram palivový kohút, sytič, kopanec, spojka, jedna plyn… A už sa mi stráca modrastý dym v spätnom zrkadle. Zvuk dvojtaktu rozráža molekuli holandského vzduchu a dve duše plné vzduchu cválajú v pred a tretia plná radosti si letí s nimi s vetrom o preteky. Slovenský Castrol s holandským benálom Simonke chutí jedna báseň:

pole vľavo pole vpravo
uplatňujem jazdné právo
v zelenej aleji cesta sivá
pod kolesami sa nám mihá
svetlomet v pred sa díva
v sedle sa vezie duša divá
romantická ako maľovaná
to je Simi moja milovaná

Mám jasnú predstavu kam ideme, akurát neviem presne kadiaľ tam prídeme. S rýchlosťou max 60km/h nemôžeme spolu vkročiť na každú vozovku. Vôbec nám nevadí ísť pomaly, aspoň tak môžeme byť dlhšie spolu na prechádzke.

Deň dozadu sobota, sediac v aute cestou do kostola, zbadám biely veterný mlyn. Rozhodne svadobný. Je to okamih, kedy mi je jasné, že Simonku jedného dňa vezmem na toto romantické miesto. Chcem to miesto spolu s ňou zdieľať.

Jazdu si maximálne vychutnávam. Simonka uháňa po asfalte, a jej karburátor nasáva chladný vzduch plnými dúškami. Ešte nevie kam ideme, zistí keď tam prídeme. Keby nesedím na sedadle tak skáčem od radosti ako piest vo valci. Kilometre pribúdajú a my so Simonkou, mojou drahou prechádzame rôzne usečky a úseky medzi poliami. Pretíname vzduch. Som šťastný ako malý chlapec, ktorý je s dievčaťom, ktoré sa mu veľmi páči.

Konečne natrafím na známu cestu, ktorú dobre poznám z dochádzania za prácou. Super, poteším sa. Som v známich vodách. Napájame sa na cestu z Delfzijl do Groningenu. Viem, že mlyn bude po ceste na pravo ale nemám tucha, v ktorej dedine a ako ďaleko. Preto sa nechávam unášať taktom dvojtaktu, vdychujem ostrí vzduch a kochám sa kopcami oblakov na oblohe, asi jediné v Holandsku. Akoby už jeseň visela vo vzduchu. Tento obraz scenérie dopĺňa moja niť myšlienok a vďačnosti.

V tom sa pred nami vynoril zo zákruty malý biely mlyn a uťal niť. Vyčaroval mi úsmev na tvári, ktorý nik nemohol vidieť skrz šatku. Simi dobre vedela ona to už pozná. Spomaľujem, dávam znamenie o zmene smeru jazdy. Zastavujem na malebnom parkovisku pri mlyne. Je to tu nádherné. Tak ti ma to dojme, som dojatý ako dojča. Ó, skoro som tu srdco svoje nechal pri pohľade na Simču ako si chachoce na voľnobehu. Veľmi jej to dnes pristane. Vdychujem vôňu z výfuku, obdivujem svadobný mlyn v pozadí a prekrásne oblakokopy na modravej oblohe, pričom nenachádzam slová pre ten pocit, a tak tam len stojím a ďakujem Bohu za prítomnosť.

Fotím sa do sýta, až mi s tých pohľadov a výhľadov vyhladlo. Moment pravdy – nemám ani omrvinku ani kvapku. Simonka ma hneď ponúka benálom, je zlatá. Pohladím ju, ďakujem dám si ale inokedy. Vysvetľujem jej, že ona má plné bruško a istotne vládze ale ja už nie. Posledná fotka a vyrážame domov. Ešte, že sa veziem.

Vraciame sa domov. Triafame usečky smerom domov. Konečne vidím na modrej šípke smerovník na Hoogesand 5 km ukazuje šípka. Celý natešený obočím, Simonka ma nasleduje. Opodiaľ vidím známi úsek diaľnice. Hovorím si budem ju mať po ľavici ako oporný bod. Už idem a cesta sa podozrivo blíži k diaľnici.

Hrom do sto karburátorov! vravím si sám pre seba. Veď ja sa so Simi pripájam na diaľnicu! Okamžite ruším jazdný úkon, obzerám sa ako kukučka, zastavujem a otáčam to s fleku. Idem v protismere diaľničného pripájača na pána. Fuj, to bolo tesné, nesmemiem ísť na diaľnicu lebo nedosahujem minimálnu jazdnu rýchlosť. Vysvetľujem Simonke. Vraciam sa a volím radšej ísť rovno ako byť franforcom.

Neskôr ako ideme križujeme onú diaľnicu. Ideme podjazdom. Prejdeme na druhú stranu a tam vodný kanál. Blikajúce svetlá na červeno, rampy sa spúšťajú na dol, zvonce zvonia. Nejde vlak ale loď. Vozovka sa začala dvíhať. Vypínam motor, Simonku postavím na stojan a čakám. Máme tak päť minút, kým prejdú dva člny a cesta sa opäť sklopí do zjazdnej pozície. Za mnou sa hromadia autá. Na bicykloch starí pár zastavuje povedľa. Kukajú na mňa ako sa na slnku grilujem v koženom outfite. Zostávam cool a tvárim sa, že mi je akurát. Pán sa mi prihovára holandsky a do dlane mi vtláča zelený mentolový cukrík, ďakujem mu: “Dank u wel.” Nevie po anglicky, takže iba čo rozumiem, a čo viem v jeho reči mu poviem. “Ik werk in Delfzijl in chemie park.” načo sa ma pýta “in kemping?” Je nám jasné že sa nerozumieme. Ešte ukazuje na bielu poznávaciu značku na Simonke. Usmejem sa a hovorím “Slovakaja” po holandsky len pre istotu. Tam sa naša debata ukončila. Most sa stal prejazdný a ja pokračujem ďalej s cukríkom v ústach.

Od svetelnej križovatky to už poznám a smelo s odrazom zapadajúceho slnka v slnečných okuliaroch sa vraciame so Simčou na ubytovanie. Myslím, že po 133 krásnych kilometroch je Simonka spokojná a ja som tiež od ucha k uchu.

Written by Palko on 26-08-2018